Deň po Mníchove.
V ranných hodinách 1. októbra 1938 začala nemecká armáda v českom pohraničí obsadzovať územia určené mníchovskou dohodu. Za vojakmi v tesnom závese postupovali príslušníci gestapa a Heidrychovej spravodajskej služby SD. Osud Prvej československej republiky bol spečatený.
Nemecké jednotky pod velením generálplukovníka Wilhelma von Leeba začali ako prvé obsadzovať oblasť Pošumavia. Československí vojaci museli tento priestor opustiť, a aby sa obe strany vyhli ozbrojeným incidentom, uzavreli vo večerných hodinách 30. septembra 1938 v Berlíne dohodu o pohyboch jednotiek. Táto dohoda vytyčovala 3 kilometrové neutrálne nárazníkové pásmo medzi armádami Československa a Nemecka. Menšie odlúčené československé jednotky mohli rovnako ustúpiť i s materiálom a výzbrojou, ale pochopiteľné pod dohľadom nemeckých vojakov. Do 10. októbra nacisti obsadili aj zvyšné tri územné pásma v Čechách, na severnej i južnej Morave. Na nenásilné obsadzovanie dohliadali britskí, francúzski a talianski vojenskí pozorovatelia s úlohou informovať berlínsky medzinárodný výbor a československú vládu o jeho priebehu. Dodnes panuje predstava, že československá armáda i ďalšie ozbrojené zložky nevystrelili roku 1938 ani náboj a všetko prebehlo v znamení pokoja. Realita však bola trochu iná. V pohraničí dochádzalo v dňoch predchádzajúcim podpisu Mníchovskej dohody k početným ozbrojeným stretom, z ktorých boli niektoré pomerne krvavé. Impulzom k nim sa stalo povstanie sudetských Nemcov vyvolané agresívnym Hitlerovým prejavom na zjazdu nacistickej strany NSDAP v Norimbergu 12. septembra 1938. Prejav bol vysielaný rozhlasom a po jeho ukončení rozpútali prívrženci Sudonemeckej strany (boli nazývaní henleinovci) rozsiahle nepokoje, ktoré zasiahli desiatky miest a obcí. Počas mnohých prestreliek zahynul rad československých pohraničníkov, príslušníkov finančnej stráže i štátnej polície, väčšinou z jednotiek Stráže obrany štátu (SOS), ktorá vznikla na základe vládneho nariadenia z 23. októbra 1936 (v septembri 1938 ju tvorilo takmer 30 000 mužov). O deň neskôr bolo v 12 pohraničných okresoch vyhlásené stanné právo a k potlačeniu nepokojov bola nasadená armáda vrátane tankov a lietadiel. Povstanie sa síce podarilo potlačiť, ale ozbrojené incidenty pokračovali s menšou intenzitou až do podpísania Mníchovskej zmluvy, pričom československá strana mala mŕtvych prakticky každý deň.
Ani prijatie podmienok diktátu neznamenalo zastavenie všetkých ozbrojených akcií a k najrozsiahlejšiemu stretu došlo počiatkom októbra v Českom Krumlove. Situácia v tomto meste bola napätá už niekoľko dní. Československí vojaci a policajti väčšinu Krumlova ovládli a v ranných hodinách 1. októbra vyčistili od povstalcov centrum spoločne s priľahlými ulicami. Príslušníci armády a polície potom vytvorili kolónu, ktorá ustupovala smerom na České Budějovice. Prívrženci Sudonemeckej strany ich na niekoľkých miestach napadli, pričom bol zabitý vojak Ján Boháč a dvaja policajti boli zranení výbuchom granátu. Mesto potom celkom ovládli nacisti, ktorí zajali členov dvoch družstiev SOS. Československé velenie sa preto rozhodlo pre odvetný krok a večer 1. októbra sa v Budějoviciach vytvorila úderná skupina pod velením kapitána Stejskala. Disponovala tromi ľahkými tankami vz. 34 a obrneným vlakom, ktorý deň pred tým úspešne zasahoval vo Vyššom Brode. Úlohou útočnej skupiny bolo vyslobodenie zajatcov a tiež Krumlovských Čechov, ktorých Henleinovci väznili. V nedeľu 2. októbra sa im podarilo prejsť krumlovským predmestím až dorazili k zabarikádovanej bráne hradu, kde došlo k prudkému boju. Tri tanky vystrieľali počas stretu 30 striel zo svojich diel raže 37 milimetrov a úspešne si viedol aj obrnený vlak. Ten ostreľoval zámok a najmä jeho vežu, nakoľko Nemci odtiaľ na vojakov strieľali. Traja záložní dôstojníci, ktorí so svojím mužstvom bezdôvodne ustúpili, boli neskôr vojenským prokurátorom obvinení zo zbabelosti. K československým vojakom sa zbehla skupina miestnych Čechov a po rozkazu kapitána Stejskala k ústupu s nimi odišli do Budějovíc. Československá strana mala počas bojov troch zranených, straty Nemcov nie sú známe. Krumlov bol týmito bojmi vážne zasiahnutý, horela železničná stanica, Henleinovci zapálili policajnú stanicu i domy niektorých Čechov. Ďalšie boje však už neprebehli, a to hlavne vďaka vyjednávaniu, mesto bolo nakoniec 8.októbra 1938 obsadené nemeckou armádou.
Prijatie podmienok Mníchovskej dohody znamenalo pre mnoho československých vojakov obrovskú traumu a niektorí si preto siahli na život. V priebehu 1. októbra spáchali samovraždu vojaci Joseph Hampl a Josef Tipal. Celkom bolo zaznamenaných okolo 30 takýchto prípadov. Najznámejším sa však stal smutný osud 24-ročného Arnošta Hrada. Rodák z Prahy bol v apríli 1936 odvedený do armády a potom úspešne absolvoval poddôstojnícku školu. Od februára 1938 slúžil u hraničiarskeho pluku 6 a v dobe mobilizácie zastával funkciu zástupcu veliteľa izolovaného pechotného zrubu K-S 14 „U Cihelny“ v králické oblasti. Posádka tohto bunkru bola pripravená brániť sa všetkými prostriedkami, na steny napísali heslá „Boli sme a budeme“ a „Vytrváme“. O to väčší šok pre vojakov nastal, keď boli zoznámení s rozhodnutím československej vlády prijať podmienky Mníchovskej dohody. Nemohli tomu uveriť, ale napriek tomu nezostávalo nič iné, než objekt opustiť a pripraviť sa na odchod. Vypratanie bolo dokončené 3. októbra a posádka nakladala materiál určený k odvozu. Náhle sa z útrob bunkru ozval výstrel, keď vojaci vbehli dovnútra našli na chodbe ležať ťažko zraneného Hrada, ktorý sa strelil pod srdce svojou služobnou pištoľou. Bol ešte schopný hovoriť s nadriadeným dôstojníkom a povedal, že „nemohol konať inak“. Po prevoze do nemocnice v Červenej Vode toho istého dňa v 23:30 zomrel. V liste na rozlúčku matke napísal: „Po zrelom uvažovaní som sa rozhodol odísť zo sveta, nakoľko nemôžem splniť to, na čo som prisahal pri pamiatke svojho otca. On padol pre vlasť a ja by som mal od toho utiecť ako zlodej? Je rozkaz opustiť územie. Ja ako vojak musím poslúchnuť, smrť ma však tejto povinnosti zbavuje. Chcel som byť dobrým obrancom vlasti, chcel som hájiť to, za čo bojoval môj otec. Bohužiaľ, človek mieni, nie Boh, ale Hitler mení. Prosím Vás, milá mama, sestry a brat, nezazlievajte mi, ale odpusťte.“
Nacistické Nemecko nebolo jediným štátom, ktoré si na jeseň 1938 ukrojilo porciu z československého územia. Krízy svojho južného suseda využilo aj Poľsko a v dobe vrcholiaceho nátlaku zo strany Nemecka opäť prišlo s požiadavkou na odstúpenie Tešínska. Toto územie bolo jablkom sváru medzi oboma krajinami už od konca prvej svetovej vojny a Poliaci 1. októbra požadovali taktiež oblasť Fryštátska a Bohumínska. Československá vláda nevidela inú možnosť, než tieto podmienky prijať. Poľská armáda zahájila okupáciu Tešínska a následne 11. októbra obsadila aj oblasť takzvaného Zaolší o rozlohe približne 1 000 štvorcových kilometrov. Ani to však Poliakom nestačilo a svoju pozornosť teraz obrátili na hranicu so Slovenskom, kde mali nároky v oblastiach Oravy a Spiša. Vznikla preto spoločná československá - poľská komisia, ktorá mala do 30. novembra vytýčiť nové hranice. Neobišlo sa to bez protestov miestneho obyvateľstva, čoho Poliaci využili a 25. novembra vtrhli s ozbrojenými silami do okolia Čadce. V nasledujúcom ozbrojenom stretu padli dvaja československí vojaci a došlo i k delostreleckým prestrelkám. Ďalší boj s Poliakmi sa započal o dva dni neskôr v okolí tatranských obcí Javorina a Podspády. Žiadna zo strán konfliktu však nemala záujem o zbytočné krviprelievanie, takže v poľskom meste Zakopané nakoniec došlo 30. novembra k podpísaniu delimitačného protokolu, na ktorého základoch získalo Poľsko slovenské územia o rozlohe 266 kilometrov štvorcových.
Už predtým bolo vo Viedni 2. novembra arbitrážnym výrokom Nemecka a Talianska rozhodnuté o odstúpení územia južného Slovenska a časti Podkarpatské Rusi Maďarom, ktorí tým získali celkom 11 927 štvorcových kilometrov územia. Rovnako odtiaľ bolo brutálne vyhnané slovenské obyvateľstvo a hranice s Maďarskom boli nepokojnou oblasťou až do marca 1939. Prebiehali tu početné prestrelky s horthyovskými ozbrojencami, ktoré vyvrcholili potom, čo 14. marca 1939 vyhlásilo Slovensko samostatnosť. Toho istého dňa vtrhli na Podkarpatskú Rus jednotky maďarskej armády s cieľom ju celú obsadiť. Nasledujúce tri dni potom Maďarom kládli tvrdý odpor muži 12. pešej divízie brigádneho generála Olega Svátka spoločne s oddielmi SOS. Na oboch stratách pritom boli desiatky mŕtvych.
Prvé dni mníchovskej dohody so sebou priniesli tiež veľké problémy s utečencami z českého pohraničia, ktorých bolo evidovaných celkom 171 401. Z nich sa 141 037 hlásilo k českej národnosti, 10 496 bolo Nemcov a 18 673 Židov. Prvoradé ich bolo niekde ubytovať, takže došlo k budovaniu rôznych provizórnych ubikácií a táborov ako napríklad v Svatobořicích a Kyjova. Utečenci tiež pochopiteľne hľadali nové zamestnania, ale voľných pracovných miest mnoho nebolo, a ich snahy preto nutne zvyšovali sociálne napätie. Nemci a Židia boli často násilne posielaní späť za demarkačnú čiaru. Týkalo sa to najmä ľudí, ktorí masovo opúšťali české pohraničie, zrejme po násilnostiach behom takzvanej krištáľovej noci. Išlo o celonemecký štátom organizovaný pogrom, ktorý v Sudetoch prebehol s jednodenným oneskorením 10. novembra 1938. Židia pri ňom boli bití, ich majetok ničený a niektorí prišili i o život. Mnohí boli taktiež vyhnaní zo svojich domov, klasickou ukážkou prístupu vtedajších úradov môže byť udalosť, ku ktorej došlo 12. novembra 1938 v Karlových Varoch. Nemeckí vojaci odtiaľ s nasadenými bajonetmi vyhnali skupinu 14 židov na československé územie. Tu sa ich ujala pohraničná hliadka, ktorá im dovolila odísť autobusom do Plzne. Jednu z žien pritom našli nájdenú v bezvedomí v priekope, následkom čoho skončila v plzenskej nemocnici. Zemský úrad vydal nekompromisné nariadenie, podľa ktorého boli títo utečenci obratom vrátení späť. Prístup československých úradov k židovským utečencom, ale nebol jednotný a väčšina z nich nakoniec na československé územie predsa len prešla, i keď mnohí ilegálne.
