Za celou myšlienkou neustáleho psychického náporu stál Jeremy Bentham, ktorý sa však realizácie nedožil.
Väznica Presidio Modelo sa pokúšala byť presným opakom amerických väzníc, v ktorých sú väzni vystavení samote v temnom kútiku a spoločnosť im robí maximálne biblia za účelom spytovania si svedomia. Za kruhovitou architektúrou kubánskej väznice čakala na odsúdených úplná strata súkromia. 24 hodín denne žili s pocitom, že sú sledovaní z pozorovacieho majáka uprostred. Obrovský nápor na psychiku robil vo väzenskom komplexe z ľudí podradný druh. Jedno z najdesivejších väzení sa nachádzalo na Isla de la Juventud (Ostrove Mládeže), druhom najväčšom ostrove Kuby. Miestni ho ale prezývajú Ostrovom borovíc, zrejme pre jeho odsúdeniahodnú povesť. Presidio Modelo alebo kotol smrti, ako sa zvykol prezývať, spracovalo za 40 rokov svojej existencie desiatky tisíc väzňov, no alarmujúci je fakt, že väčšina z nich si tu neodpykávala trest za kriminálnu činnosť, ale za nesúhlas s režimom. Často tak prichádzali na „pobyt“ do kopulovitého väzenia najmä predstavitelia z opozičných strán.
Za celou myšlienkou stál človek tak trochu bipolárnej poruchy. Na jednej strane sníval Jeremy Bentham o rovnocennej spoločnosti, v ktorej všetci pracujú pre blaho všetkých. Zastával názory za zrušenie otrokárstva, kolónií a odstrihnutí cirkvi od štátu. Mal ale i temnú stránku. V jeho idealistickej spoločnosti nebolo miesto pre kohokoľvek, kto akýmkoľvek spôsobom narúšal systémové normy. Vo všetkých väzňoch, bez rozdielu spáchaného zločinu, videl podľudí, škodcov spoločnosti, ktorí by nemali mať absolútne žiadne práva a umierali by v odlúčení. Veľký psychologický potenciál objavil v kruhovitej stavbe, ktorá neposkytne ani ten najmenší priestor na súkromie a bude aj omnoho efektívnejší, čo sa počtu dozorcov týka. Realizácie svojho projektu sa však nedožil. So stavbou väzenského komplexu podľa jeho predstáv sa začalo v roku 1858 v USA. Inšpirovaný americkým bratom uzrel svet aj kubánsky Presidio Modelo.
Výstavbu odštartoval vtedajší kubánsky prezident Gerardo Machado krátko po zvolení v roku 1926. V pôvodnom pláne sa počítalo s ôsmimi blokmi kruhového pôdorysu. Napokon sa kvôli nedostatku financií prezident uspokojil s piatimi blokmi, z nich jeden slúžil ako jedáleň. V každej bunke sa nachádza šesť úplne totožných podlaží a pozorovací maják uprostred. Celá myšlienka stavby stojí na základe, že väzeň nikdy nevie, či je práve pozorovaný alebo nie. Neistota tvorí pocit, že je pod neustálym dohľadom. Nápor na psychiku zdravého človeka zbaveného čo i len štipky súkromia je teda enormný. Okrem teroru skrz absenciu súkromia sa interiérom budov niesla ozvena najmenšieho hluku, preto mali väzni prísne zakázané robiť akýkoľvek hluk.
Prezident Gerardo Machado
Kotle smrti sa začali krátko po dokončení v roku 1928 plniť najmä pre revolúcie, demonštrácie a iné vzbury nespokojných obyvateľov, ale i vyššie postavených funkcionárov proti prezidentovi Machadovi. Do druhého prezidentského obdobia už nevstupuje s demokratickou podporou, ale ako diktátor vzbudzujúci strach a rešpekt. Vo funkcii sa aj cez to dlho neudrží a už v roku 1933 je zbavený prezidentského mandátu. Po odchode Gerarda Machada nastane prezidentský kolotoč. Prezidenti si svoju funkciu prehadzujú ako horúci zemiak a málokto vydrží dlhšie ako pár mesiacov. Prezidentská otázka v kontexte s väzením je veľmi dôležitá najmä pre udeľovanie amnestií a zatýkanie nových odporcov. V praxi to znamená, že pri voľbe každého nového prezidenta nastane v Presidio Modelo groteskná výmena väzňov. Mať a verejne hájiť svoj politický názor znamená, že sa skôr či neskôr ocitnete v „hoteli“ Presidio Modelo. Častá výmena odsúdených, ako aj zamestnancov, znamenala ešte väčšie opotrebenie, na ktoré nebol väzenský komplex pripravený. V 50. rokoch sa začali objavovať prvé problémy. Zariadenie je do sýtosti využívané, s opravami a údržbou už je to však o čosi horšie. Tropické teploty a extrémna vlhkosť mali za následok plesne, ktoré začali rozožierať zariadenie zvnútra. K neznesiteľnosti pobytu sa pridávajú aj výpadky vody a elektriny.
Aby toho nebolo málo, návštevy rodiny a známych boli úplne zakázané. Väzenský komplex tak činil basu aj exil v jednom. Ľudia za múrmi zariadenia sú tak odsúdení k pomalému hnitiu. Problémom je, že tu vo väčšine prípadov nekončia kriminálnici a vrahovia, ale revolucionári s myšlienkami o slobode a spravodlivosti. Za múrmi sa nenazdajky objavia aj Juan Almeida Bosque a Díza Cartaya, neskôr označení za kľúčové postavy kubánskej revolúcie. K nim sa pridajú aj bratia Raul a Fidel Castrovi. Castro má v cele dostatok času na premýšľanie ohľadom revolučného prerodu Kuby. Vďaka osobnej skúsenosti z tohto netradičného väzenia svoje poznatky neskôr využije a pravidlá ešte viac sprísni. Keďže si sám vyskúšal ticho a samotu, vie, že pobyt v tak psychologicky „sterilných“ podmienkach má na človeka fatálny dopad. Akonáhle sa po revolúcii Castro ujme vedenia, tichý režim dostane novú podobu. Aj najmenšie cinknutie príboru o misku s jedlom je považované za hrubé porušenie pravidiel a väzňovi môže byt jedlo odopreté. Vhodnejšie bolo zrejme jesť rukami. V 60. rokoch je kapacita komplexu trojnásobne preplnená a počet väzňov atakuje hranicu 8 000. Čoraz častejšie sú pokusy o útek a hromadné vzbury. Väzenie Presidio Modelo sa dostáva na pokraj kolapsu. V roku 1967 sa preto Fidel Castro rozhodne väzenie nadobro uzavrieť. V súčasnosti je komplex považovaný za štátnu pamiatku a pomník odvážneho revolucionára Fidela Castra.
