Extrémne mrazy, tma a zásoby snehu nie sú jediným problémom Norilsku – mesta na ďalekej Sibíri.
Sibír môžeme právom označiť za jednu z najnehostinnejších lokalít pre život, no aj tu sa nájdu veľkomestá, kde ľudia žijú prevažne len kvôli istým výhodám. Naproti tomu všetky výhody sú zanedbateľné v porovnaní s krutou realitou sibírskych miest. Medzi takéto nehostinné mestá patrí určite aj Norilsk ležiaci približne 400 kilometrov za polárnym kruhom v lokalite, kde 2 mesiace vládne polárna tma a 2 mesiace polárny deň, teploty klesajú pod - 50 stupňov Celzia, no počasie nie je najväčším problémom. Najväčšou prekážkou je ťažba mnohých nerastných surovín. Nachádzajú sa tu mimoriadne veľké zásoby niklu, medi, kobaltu, platiny a iných vzácnych surovín. Oblasť bičujú kyslé dažde, extrémne zvýšené emisie oxidu siričitého v ovzduší a pôda plná kovov, ktorá zmenila lesy v tzv. mŕtve zóny. Možno je zarážajúce, že práve tu sú ľudia dobrovoľne ochotní žiť, ale do tohto bieleho pekla ich lákajú najmä nadpriemerné platy a rôzne benefity. V súčasnosti mesto obýva asi 180 000 odvážlivcov, ktorí sa musia dennodenne vysporiadať so záplavami snehu, vzduchom chutiacim po síre a načervenanými riekami. Mesto je od civilizácie tak izolované, že ho ľudia zvyknú označovať aj ostrovom. Pre predstavu leží približne 3 000 kilometrov od Moskvy a 1 500 kilometrov od Krasnojarsku. Vzdialenosti sú, samozrejme, merané vzdušnou čiarou.
Extrémny mráz akoby celú oblasť perfektne zakonzervoval. Z mohutných zásob snehu vystupujú typické sovietske paneláky a komíny výrobných fabrík. Norilsk bol vybudovaný na pote a krvi tisícok mŕtvych väzňov z Norillagu, politického väzenia známeho pod všeobecným označením gulag. Hojný potenciál zamrznutej oblasti objavil v rokoch 1919 – 1920 mladý geológ Nikolaj Nikolajkevič Urvancev. Avšak pre extrémne podmienky sa domnieval, že kraj je neobývateľný a obrovské bohatstvo nerastných surovín zostane nedotknuté. Ako sa len veľmi mýlil. O 12 rokov neskôr sa začalo s výstavbou dominantného sibírskeho mesta, ktoré chcela sovietska vláda využiť ako pýchu Ruska. Prvý vznikol, samozrejme, pracovný tábor Norillag, pretože kto by dobrovoľne opustil svoju rodinu a išiel pracovať do tak extrémne nehostinných podmienok. Hlavné využitie pracovných táborov slúžilo na ťažbu surovín, výstavbu mesta a budovanie fabrík na spracovávanie nerastných surovín. Proti svojej vôli bol dokonca Nikolaj Urvancev pasovaný ako jeden zo zakladateľov mesta. Tejto pocty sa však verejne zriekal, pretože nechcel byt považovaný za zakladateľa pracovného tábora, v ktorom je 20 % úmrtnosť. Urvancove vyjadrenia sa napokon dostali aj k samotnej vláde a o pár týždňov sám staval domy v Norilsku.
Keďže celý areál mesta stojí na permafroste, do ktorého sa nedajú kopať dostatočne hlboké základy, väčšina budov stoji na podporných pilieroch. Aj preto trvalo celé desaťročia, kým sa z Norillagu stalo mesto Norilsk. Počet väzňov, ktorí sem boli často umiestňovaní bez zrejmejšieho dôvodu, má veľký rozptyl. Niektorí tu boli totižto len v priebehu leta, iní celoročne. Dokopy ich norillagským gulagom prešlo 500 000, z nich 150 000 tu bolo uväznených v priebehu celého roka. Dozorcovia mali za úlohu z väzňov dostať všetku silu a energiu, v opačnom prípade sa mohli sami dostať do role väzňa. V najmrazivejšie dni dostávali vyhnanci k jedlu tiež alkohol v podobe 100 mililitrov čistého liehu.
Mestom sa Norilsk stal až v roku 1953 a oslavy boli aj cez nepriazeň počasia veľkolepé. Stalo sa druhým najväčším mestom za polárnym kruhom hneď po Murmansku. Avšak po uzatvorení gulagu sa obyvateľom dostáva slobodnej voľby či zotrvajú alebo sa presťahujú. Logicky, že väčšina ľudí nechce tráviť svoj život ďaleko od všetkého, a tak začína masové sťahovanie. Spoločnosť Norilsk Kombinat, ktorá fakticky celé mesto riadi, sa musí potýkať s nedostatkom pracovných síl. Populácia mesta sa behom niekoľkých rokov prepadla o 40 %. Po úvahách, ako sem prilákať nových obyvateľov, sa spoločnosť rozhodla pre rôzne benefity, ktoré zamestnancom poskytne. A prekvapivo ich taktika funguje. Ľudia sa do Norilsku presúvajú vo veľkom. Málokto odolá 13 týždňom platenej dovolenky, príspevkom na leteckú prepravu, odchodu do dôchodku vo veku 45 rokov a penziou vo výške 2,6 násobku štátneho priemeru. Vyzerá to ako socialistický raj.
Rozprávka sa však rýchlo rozplýva, keď zistíte, že celá oblasť je zamorenejšia než Černobyľ. Norilsk je podľa viacerých štúdii zaradený medzi 10 najznečistenejších miest na svete. Fabriky do ovzdušia vypúšťajú tak obrovské množstvo nebezpečných splodín, že lesy o rozlohe Nemecka sú prezývané mŕtvou zónou. Plochu bičujú najmä kyslé dažde, ktoré ani stromy nemajú šancu prežiť. Len fabrika na spracovanie niklovej rudy ročne vyprodukuje 900 000 ton oxidu siričitého. To všetko sa deje s podporou ruskej vlády. Spoločnosť Norilsk Kombinat sa v roku 1993 premenovala na Norilsk Nickel (NorNik) a je zaradená medzi 10 najväčších producentov niklu, paládia, medi, platiny, zlata, kobaltu, selénu, irídia, rútenia a tiež uhlia. Od roku 2001 sa do mesta skrz časté úniky informácii bez povolenia nedá dostať. Silné mrazy, sneh a tma sa odzrkadľujú najmä na psychickom zdraví obyvateľov. Miestnych vo zvýšenej miere trápia depresie, nervozita a nespavosť. Vedenie NorNiku kontrolami a zdravotnými prehliadkami tiež dohliada, aby zamestnanci neprepadli alkoholizmu. Zamorením trpia najviac novorodenci, ktorí sa len ojedinele rodia úplne zdraví. Problémy so srdcom a pľúcami sú varovne časté. Priemerný vek dožitia je o 10 rokov nižší ako v zbytku Ruska. Otázkou je, ako dlho to príroda v okolí ešte vydrží. Odumreté stromy, občasne padajúci čierny sneh a červeno sfarbené rieky hovoria samé za seba.
