Brunhilde Pomsel dlhé roky slúžila nacistickému majstrovi propagandy Goebbelsovi.
Dodnes je považovaný za majstra propagandy a aj vďaka nemu uveril za druhej svetovej vojne nemecký ľud, že Židov treba vyhladiť a Nemci by mali konečne povstať, zbaviť sa útlaku a stať sa najväčšou svetovou mocnosťou. Joseph Goebbels vstúpil do politickej strany NSDAP ešte v roku 1924 a počas niekoľkých rokov svojho pôsobenia sa vo vnútri strany vypracoval na lídra a tvorcu propagandy. Keď potom Hitler v roku 1933 v Nemecku prevzal vládu, Goebbels získal kreslo ministra propagandy, a to, čo sa dialo potom, je dnes už iba jeden z najsmutnejších príbehov svetovej histórie.
Je známe, že Goebbels bol Hitlerovi verný až do poslednej chvíle a keď vodca v berlínskom bunkri spáchal samovraždu, na to isté sa podujal aj Goebbels spolu s manželkou a dokonca vlastnými deťmi. Iba veľmi ťažko si dokážeme predstaviť, ako to muselo v bunkri vyzerať, avšak dodnes žije aspoň jedna osoba, ktorá sa v bunkri v tom čase nachádzala. Volá sa Brunhilde Pomsel, dnes má už 105 rokov a niekoľko rokov pracovala bok po boku s Goebbelsom, ktorý si ju dokonca za svoju sekretárku aj sám vybral. Brunhilde sa pritom do hľadáčika ministra propagandy dostala úplnou náhodou, keď po škole pracovala pre židovského poisťovacieho agenta a zároveň aj nacistického spisovateľa Wulfa Bleya, vďaka ktorému sa koniec koncov zamestnala v národnom rádiu a odtiaľ to už priamo do pozície Goebbelsovej sekretárky nebola dlhá cesta. Starenka od toho času pre ministra propagandy pracovala deň čo deň až do jeho smrti a v najnovšom filme, ktorý bol zverejnený na filmovom festivale v Mníchove prezradila aj množstvo zaujímavostí o tom, ako padala Tretia ríša a aký bol Goebbels v skutočnosti.
Brunhilde dodnes tvrdí, že o tom, čo sa deje do Židmi vo vyhladovacích táboroch ani len netušila. Spomína si na to, ako jej jedného dňa zmizla židovská kamarátka z detstva, ale podľa nej bola v tých časoch príliš nezaujatá politikou a radšej sa snažila užívať si hromady peňazí, ktoré dostávala od svojho zamestnávateľa. Goebbels bol podľa jej slov ani nie privysoký a ani nie prinízky sympatický muž, na ktorom by nejedno očko nechala takmer každá žena, avšak nech už vyzeral akokoľvek božsky a obliekal sa len do najkvalitnejších oblekov, mal jednu vadu, pretože kríval. Navonok sa javil ako nenapraviteľý intelektuál a každý svoj krok mal dokonale premyslený, čo Brunhilde občas zaskočilo, pretože práci sa venoval natoľko, že svojich podriadených vlastne ani nevnímal. Za celé obdobie ich spolupráce sa vraj Goebbels nespýtal ani jedinú osobnú otázku o jej súkromnom živote a držal si od ľudí dostatočne veľký odstup, aby náhodou nemusel riešiť zbytočné problémy. Svojou aroganciou vedel presvedčiť kohokoľvek o čomkoľvek a pri spomienkach na to, ako sa Goebbels spolu s ostatnými nacistickými pohlavármi správali v čase, keď už Rusi klopali na berlínske dvere, len dodáva, že najdôležitejšia bola zásoba alkoholu. Nacisti si rýchlo začali uvedomovať, že vojna sa chýli ku koncu bez vidiny výhry, a tak sa radšej opíjali a nakoniec spáchali samovraždy, alebo len dúfali v čo najlepší výsledok. Brunhilde si tiež spomína na to, ako ľudia vo vnútri bunkru potrhali zopár bielych vriec na múku, z ktorých si potom vyrobili provizórne biele zástavy, aby sa mohli vstupujúcim Sovietom vzdať.
Goebbelsova sekretárka so slzami v očiach obdivuje dnešnú mladú generáciu, ktorá sa nebojí vystúpiť proti extrémnym názorom a keď sa raz rozhodne ísť si za svojím cieľom, nenechá do toho nikoho rozprávať. V dobe, keď Hitler prichádzal k moci, sa podľa nej mladí ľudia nemali možnosť pýtať či nedajbože oponovať tomu, čo im nacisti rozkázali, ak nechceli skončiť vo väzení alebo rovno na cintoríne. Brunhilde preto robila len to, čo jej povedali a nikdy počas nacistickej vlády nemala žiadny problém, skvelú prácu a nenáročný život, ktorý trvá až do dnešných dní a od mnohých ľudí čelí kritike a nadávkam pri slovách o tom, že ona o holokauste ani netušila. Z berlínskeho bunkra sa teda nakoniec dostala von so Sovietmi, ktorí ju na päť rokov zavreli do väzenia a pustili až v roku 1950, keď sa dokonca dostala späť do práce v rádiu a pracovala tam až do roku 1971 a odišla do dôchodku.
