Vtom zastavujem v strede križovatky. Cesta predo mnou je úplne rozbitá od výbuchov, neexistuje šanca, aby som tadiaľ prešiel ďalej. Pozerám vľavo, približne 300 metrov odo mňa sú už Rusi. Od mojej poslednej návštevy mesta sa im podarilo takto postúpiť. 

Srdce mi bije ako o život, pretože viem, že oni vidia mňa a ja vidím ich. Je iba otázkou sekúnd, kým sem niečo priletí. A nielen to. Práve som zastavil aj tri ukrajinské autá. Chcem dať spiatočku a vycúvať, ale nemám kam. Totálna bezmocnosť, nadávam si do idiotov. Vtom ma tri za mnou stojace autá obiehajú sprava, rovno cez kráter. V sekunde cúvam za budovu, ktorá ma aspoň ako tak kryje z východnej (ruskej) časti. Čo najrýchlejšie sa presúvam pod neďaleký železničný podjazd, zastavujem v ňom a čakám. Dopady som napočítal tri, to je znamenie na okamžitý odchod do bezpečia.

Čítaj tiež

Vojak točí bojové misie na Ukrajine z pohľadu prvej osoby. Videá realisticky ukazujú smrť aj utrpenie, ktoré prináša vojnaVojak točí bojové misie na Ukrajine z pohľadu prvej osoby. Videá realisticky ukazujú smrť aj utrpenie, ktoré prináša vojna

Ukrajinu navštevujem od začiatku vojny. Pravidelne ti z nej prinášam rozmanité reportáže z frontových línií. Ak sa ti podobná tvorba páči a chceš podporiť kvalitný obsah, pridaj sa do klubu REFRESHER+. Získaš neobmedzený prístup k prémiovým článkom a užívať si budeš môcť aj rôzne benefity, ktoré so sebou toto členstvo prináša.

Bachmut sa stal po tom, ako Rusi dobyli mesto Soledar na severnej strane, terčom útokov z troch strán. Rusom ide dodnes o jediné – obkľúčiť mesto a týmto spôsobom ho získať. Od mojej poslednej návštevy mesta z konca januára sa toho veľa zmenilo. Pád viacerých symbolicky dôležitých bášt ako Krasna Hora, Blahodatne, Opytne či Avdijivka, teda okolitých častí Bachmutu, zapríčinil, že Bachmut je dnes obkľúčený z troch strán. Mesto je aj napriek tomu stále dostupné po jedinej ceste – cez dedinu Časiv Jar. Tá je od ruských pozícií vzdialená približne tri a pol kilometra. To v praxi znamená, že cesta je na dostrel takmer čohokoľvek okrem ručných zbraní.

Keďže sa situácia zmenila a chcem robiť čo najistejšie kroky, s rozviedkou z Bachmutu sme sa dohodli, že sa stretneme pred Bachmutom, aby ma zaviedli k nim do mesta. 

Chlapom vybaľujem humanitárnu pomoc. Dávame sa do reči, vysvetľujú mi, ako sa pohol front a aké sú plány. „Humanitárny bod pri Bachmutke (rieka) ešte funguje? Mám pre nich humanitárku, no neviem sa s nikým spojiť,“ pýtam sa rozviedky. „Funguje, ale už veľmi obmedzene. Rusi ho sústavne ostreľujú, no ľudia tam aj tak chodia. Hlavne starí, pre nich je totiž fyzicky náročné zastaviť sa po humanitárku na západnom okraji mesta a potom sa so všetkým vrátiť za rieku,“ vysvetľuje mi vojak s tým, že samotný bod už od humanitárnych organizácií nie je nijako zásobovaný. Moja cesta tam sa však pre kráter v ceste končí rýchlejšie, ako sa začala. Som síce sklamaný, že sa mi to nepodarilo doručiť, no na druhej strane som vďačný, že vlastne žijem.

Detský kútik v pekle

Od vojakov dostávam tip na iný humanitárny bod v Bachmute. Je v časti, ktorá je menej ostreľovaná ako ostatné. Tam ma už čaká hlavná koordinátorka Svitlana. S chlapmi, ktorí pracujú na humanitárnom bode, vykladám dodávku, prerozdeľujem, čo je pre nich a čo pre vojakov. Svitlane na konci dávam do rúk baterky na svietenie. O tie je najväčšia núdza. Humanitárny bod poskytuje civilistom možnosť vyprať si oblečenie, osprchovať sa teplou vodou alebo sa dokonca aj ostrihať. Na vyššom poschodí majú k dispozícii teplé jedlo, čaj, lieky či pripojenie na internet.

Vzadu vidím aj detský kútik, ktorý je ohraničený ako boxerský ring. Je v ňom približne osem detí. Dvaja nepočujúci chlapci sa na hernej konzole hrajú akúsi strieľačku. Zvyšné deti sa aj napriek väčším vekovým rozdielom spolu hrajú s hračkami. Medzi nimi je aj malý chlapec. Dlhší čas na seba pozeráme, až mu nakoniec podávam ruku na zoznámenie. Chlapec sa volá Vova a má päť rokov. V ruke stíska autíčko. Nie je však hanblivý, hneď sa dávame do reči. Začína on. „S rodičmi som býval za Bachmutkou, tam, kde sú už teraz Rusi. Ale museli sme utiecť, pretože na náš dom spadol granát,“ vraví mi Vova.

Popritom pokladá autíčko na zem a ukazuje mi, ako ten granát vybuchol. Neviem, čo mu na to povedať, zamýšľam sa, čo som v piatich rokoch robil ja. Vova teraz býva s rodičmi v pivnici, no počas dňa ho dávajú do detského kútika.