Od konca januára hľadaná Terézia je, žiaľ, po smrti. Aj jej prípad však poukazuje na to, v čom ako spoločnosť zlyhávame.
Mladá Terézia je po smrti a ľudia z celého Slovenska myslia na jej rodinu. O prípade nezvestného dievčaťa počul azda každý, kto bol za posledných pár dní na internete.
O hľadanej žene písali na Slovensku viaceré médiá a používatelia na sociálnych sieťach hromadne interagovali pri všetkých aktuálnych správach týkajúcich sa jej zmiznutia. Väčšina sa zhodovala na tom, že dievča bolo mladé, krásne, a priali rodine, aby ju čím skôr našli. Obdobné prejavy podpory nasledovali aj potom, ako Dunaj vyplavil telo nebohej.
Na Slovensku polícia každoročne pátra po stovkách ľudí. Prierez najnovšími prípadmi nájdeš napríklad na webe Pátranie.sk. Je pochopiteľné, že spoločnosť nejaví rovnaký záujem o všetky prípady. To by nebolo možné. Problém však je, ako reagujeme na osoby, ktoré nespĺňajú náš ideál krásy alebo nám prekážajú z rôznych dôvodov, medzi ktoré môžeme rátať aj rasové.
Jednoducho povedané, záujem ľudí o konkrétneho jedinca a reakcie na pátraciu akciu sa často líšia aj v tom, ako daný človek vyzerá. Príkladov na Facebooku by sme našli skutočne veľa, no formulka sa pravidelne opakuje.
Pozitívne reakcie vyvolávajú často mladé ženy svetlej pleti. O to viac, ak ich spoločnosť vníma ako atraktívne. Nezáujem, výsmech a uštipačné poznámky prevažujú najmä u hľadaných osôb inej ako svetlej pleti a u ľudí, ktorí nespĺňajú stanovený ideál krásy.
Časť viny na tejto problematike však môžu niesť aj médiá, ktoré nepokrývajú dostatočný počet prípadov nezvestných osôb. Venujú sa hlavne tým, ktoré rezonujú v spoločnosti.
Kritika v danej oblasti je viac citeľná v USA, je známa ako syndróm stratenej belošky (Missing White Woman Syndrome). S týmto termínom prišla prvýkrát v roku 2004 dnes už zosnulá americká novinárka Gwendolyn L. Ifill.
Vo všeobecnosti sa ním poukazuje na nepomer, v akom médiá píšu o mladých ženách bielej pleti, ktoré môžu byť všeobecne vnímané ako atraktívne, v kontraste so ženami inej farby pleti či s mužmi.
Takzvaný syndróm stratenej belošky rozobral v štúdii aj sociológ Zach Sommer v roku 2013. Z nej vychádza, že skúmaná štvorica médií písala najmä o ženách bielej pleti. Rozdiel sa pritom ukázal viac pri rase než pohlaví.
Pochopiteľne, štúdie z USA sa nemusia ekvivalentne vzťahovať na našu krajinu, a bolo by vhodné, aby sociológovia vytvorili obdobný prieskum na Slovensku. Stačí si však zascrollovať sociálnymi sieťami a zistíme, že istý nepomer je badateľný aj u nás.
Prípad pátrania po Terézii by nás mal preto donútiť zamyslieť sa, aký priestor dávame my ako médiá nezvestným osobám vo všeobecnosti. Zároveň je načase, aby sme sa zamysleli, či nám nevadí, že sa ako spoločnosť ozývame so slovami podpory len vtedy, ak je niekto „mladý a pekný“.
