Niektoré svadby boli pre mňa utrpením. Jasné, želáš im to zo srdca a tešíš sa s nimi. No keď vidíš ľudí navliekajúcich si obrúčky a tvoj život sa rúti úplne opačným smerom, nevyrieši to ani sedem prípitkov.
Keď som bola malá, svadby som vnímala podobne ako rozprávky. Akoby mladomanželov priniesla pred oltár nejaká neviditeľná sila – osud či Boh. Zdalo sa, že o tomto magickom spojení sa nepochybuje, nediskutuje – všetci sú si istí, že títo dvaja idú žiť šťastne až do smrti.
Ako som rástla, myslela som, že svadba príde tak nejak automaticky – že niekoho ľúbiš, ste pár rokov spolu a potom si poviete, že veď svadba. Lenže takto to nebolo, lebo takto to veľmi často nebýva.
Na cestách pred oltár bývajú odbočky a slepé uličky, vyčkávanie, neplánované tehotenstvá aj vrátené prstene. Niekedy vás k podpisu do matriky privedie až ultimátum partnera – buď si ma vezmi, alebo ma nechaj, ale nebuďme v tomto vákuu. Niekedy vás dotlačí rodina alebo to káže viera. Mlčí sa o tom, koľko pochybností mávajú ľudia kráčajúci k sobášiacemu. Je tento partner pre mňa najlepšia voľba? Naozaj to bude na celý život? A dá sa také niečo vôbec sľúbiť?
O svadbách dnes často počúvame iné prívlastky – že to je „len papier“, predražená oslava či stres. Niekto to vyrieši na úrade s minimom hostí, iní sa na svadbu vykašlú úplne. Veď načo?
Možno budem za naivnú, ale pre mňa sú dodnes trochu rozprávkové. Nie tá časť, keď sa krája torta a tancuje lambada, ale samotný sobášny akt. Koľko odvahy, vážneho rozhodovania, lásky (a peňazí) musia nazbierať títo dvaja. Zavolajú rodinu a priateľov, aby pred všetkými niekomu sľúbili výnimočnú rolu vo svojich životoch. Je to stokrát podstatnejšie než strih šiat, počasie a úvahy, ktoré zákusky sa pokazia.
Ľudia si vždy a opäť prídu pozrieť tento moment. Pohľad na šťastie nás priťahuje. Hostia možno spomínajú na vlastné svadby alebo premýšľajú, či aj oni raz prídu takto pred oltár – a či to môže byť s partnerom, ktorého majú práve po boku.
Nie vždy sú odpovede kladné. Pre mňa osobne boli niektoré svadby skôr utrpením. Jasné, želáš im to zo srdca a tešíš sa s nimi. No keď vidíš ľudí navliekajúcich si obrúčky a tvoj život sa rúti úplne opačným smerom, nevyrieši to ani sedem prípitkov.
Sezóna svadieb je v plnom prúde. Mne sa čoskoro vydáva sestra a veľmi sa na to tešíme. Môj život sa práve nerúti nikam, no pre všetkých, ktorí tieto riadky čítate, mám jednu veľkú prosbu: buďte na svadbách citliví.
Neklaďte hosťom „obligátne“ otázky o tom, kedy sú na rade oni. Neviete, či neprežívajú partnerskú krízu a nechodia sa medzi tanečnými kolami hádať alebo vyrevať na záchod. Čo ak bratranec tají, že miluje muža, a sesternici práve skolaboval vzťah? Netrepte o tikajúcich hodinách, nepýtajte sa párov, kedy už prídu deti. Možno vám len nechcú povedať, že ich mať nemôžu alebo o bábo nedávno prišli.
Netvrdím, že sa nemôžete pýtať vôbec. Robte to, ak sa o odpovede zaujímate naozaj úprimne. Toto nie je small talk, sú to najosobnejšie veci. Ak netaktné otázky dávajú vaši rodičia, krstné mamy a tety, upracte ich. Prispejete tým k tomu, aby sme mali svadby ešte o trochu radšej.