Na Ukrajine strávil tri týždne a zažil hrôzy vojny, ktoré zdokumentoval.
Juraj Mravec (1987) je slovenský fotograf a dokumentarista. Debutoval celovečerným filmom Mir vam (2016) o vojne v Donbase, neskôr nakrútil mrazivý dokument Stratený domov (2019) o vojne v Iraku. Na Ukrajinu odišiel 24. februára, aby čo najautentickejšie zdokumentoval vojnu, ktorá tam vypukla.
Bol tam tri týždne a zažil hrôzy, ktoré sa ťažko opisujú. Zachytil ich však fotoaparátom a kamerou. Pre Refresher otvorene porozprával o konkrétnych zážitkoch a priblížil pocity z toho, čo sa u našich susedov momentálne deje. Servítku pred ústa si rozhodne nedával.
Na Ukrajine zažil ostreľovanie raketami Grad a na vlastné oči videl, ako Ukrajinci prišli o domov či svojich blízkych počas útokov ruskej armády. Bol takisto svedkom toho, ako ukrajinská armáda zbila a priviazala k stĺpom troch rabovačov.
V Refresheri vojnu na Ukrajine pozorne monitorujeme, vyvraciame hoaxy a stále ti prinášame aktuálne informácie či viacero rozhovorov na túto tému. Ak chceš podporiť naše úsilie a získať neobmedzený prístup k článkom, pridaj sa do klubu Refresher+.
Aký bol pre vás návrat z Ukrajiny na Slovensko?
Ešte si poriadne neuvedomujem, že už som späť. Na Ukrajine som však málo spal, málo jedol, takže tieto veci dobieham. Takisto si už postupne prezerám materiál, ktorý som tam nafotil či nakrútil. Zároveň si čítam novinky o tom, čo sa na Ukrajine ďalej deje, aby som zostal dostatočne informovaný.
Kedy ste sa rozhodli, že na Ukrajinu pôjdete?
Deň pred tým, než sa tam začala vojna, teda v stredu 23. februára som si kúpil letenku do Kyjeva. Ukrajina už vtedy vyhlásila úplnú mobilizáciu. Zdalo sa mi zaujímavé byť tam, keď už k takémuto niečomu došlo, aj keď som stále neveril, že vojna by sa mohla skutočne začať. Vo štvrtok 24. februára o siedmej ráno mi volal otec a spýtal sa ma, či pozerám správy. Ja som dovtedy spal, takže som o ničom nevedel. Povedal mi, že na Ukrajine sa bombarduje.
Následne mi volal kamarát Tadeáš, ktorý má humanitárnu organizáciu PAX. Tá pôsobí osem rokov v Donbase. Povedal mi, že ide na Ukrajinu a vyráža z Brna. Spýtal sa ma, či chcem ísť s ním. Povedal som mu, že jasné. Za polhodinu som si zbalil všetko potrebné, prišiel po mňa okolo dvanástej a vyrazili sme smerom na východné Slovensko.
Večer sme prešli hranicu, spali sme v Užhorode, potom sme sa presunuli do mesta Chmeľnyckyj. Tam som pomáhal Tadeášovi zabezpečiť bombový kryt. Dva dni sme tam nakupovali matrace, periny, deky. Jednoducho všetko potrebné na to, aby tam mohlo spať viacero ľudí.
Na ktorých miestach ste boli?
Keďže v Chmeľnyckej oblasti sa nič nedialo, presunul som sa do Vinnycie, kde som mal známu, Júliu z ďalšej humanitárnej organizácie. Tam som pomáhal fyzicky nosiť rôzne veci na ich základňu, či už šlo o jedlo, spacáky či iné potreby. Ďalej sme spolu chceli ísť do Kyjeva, ale stále sa to z nejakého dôvodu odkladalo.
Za ten čas som tam videl zbombardované letisko. Dopadlo tam sedem striel a zomrelo pri tom deväť ľudí. Potom sme šli do Bilej Cerkvi, kde sme zostali dva dni, až sme sa nakoniec dostali do Kyjeva. Tam som sa s ľuďmi z tejto organizácie rozišiel a pridal som sa k českému fotografovi Stanislavovi Krupařovi, s ktorým som tam bol potom už stále, až pokým som sa nevrátil na Slovensko.
Keď sa prvýkrát ozvala siréna, všetci sa vydesení rozbehli do krytu. Po pár dňoch tú sirénu začali ignorovať, pretože šla takmer nonstop. Nestihli by ani ísť na záchod či sa osprchovať, ak by pri každom zaznení sirény mali utekať do krytu.
Ako ste tam fungovali? Kde všade ste prespávali?
V meste Chmeľnyckyj sme prvé dva dni bývali v kryte pod katolíckym kostolom, vo Vinnycii som býval u Júlie v byte, potom v chate v lese a následne v paneláku, kde bývali najmä utečenci z Charkova. V Bilej Cerkvi sme spali v športovom hoteli, kde nám vybavili ubytovanie na piatom poschodí z piatich. To som odmietol a spal som v suteréne.
V Kyjeve sme bývali vo veľmi peknom byte v centre mesta, pretože Stanislav tam mal kamarátku z Veľkej Británie, ktorá mu nechala kľúče po tom, ako z krajiny odišla, keď sa začala vojna. Z hľadiska bezpečnosti bolo práve centrum v rámci Kyjeva najbezpečnejšie.
Na Facebook ste pridali jedno video, kde sa deti práve hrajú v kryte na žinenkách. Asi si príliš neuvedomovali, čo sa deje.
To video bolo ešte zo začiatku vojny, keď sa na tom mieste nič vážnejšie nestalo. Ľudia napríklad ešte neboli zvyknutí na sirénu. Keď sa ozvala prvýkrát, všetci sa vydesení rozbehli do krytu. Po pár dňoch tú sirénu začali ignorovať, pretože šla takmer nonstop.
Nestihli by ani ísť na záchod či sa osprchovať, ak by pri každom zaznení sirény mali utekať do krytu. Práve v tomto bolo zaujímavé sledovať prvé dni vojny, ako si ľudia uvedomili, že je to všetko reálne, ako im to postupne došlo. Deti sú v tomto trocha iné. Pokiaľ si neprejdú vyslovene niečím traumatickým, sú stále vo svojom detskom svete.
Zažili ste na Ukrajine priamo bombardovanie či aktívnu streľbu, alebo ste sa tomu, našťastie, vyhli?
Práveže zažil. Počas môjho pobytu v Kyjeve začalo byť mesto atakované. Bol som takisto v Irpini, kde zahynuli už traja novinári. Jeden tam zomrel deň po tom, ako som tam bol ja, druhý dva dni po tom. Bombarduje sa tam reaktívnymi systémami Grad, čiže tomu som sa nevyhol. V Kyjeve to bolo tak, že ruská armáda zničila najskôr jednu bytovku, na druhý deň ich zničila päť, potom dvanásť. Ten počet stále stúpal.
Rusi ostreľujú Kyjev raketami s plochou dráhou letu. Týmito raketami je ťažké niečo zasiahnuť, preto ich vlastne strieľajú len tak „na hulváta“, pričom vždy zasiahnu nejaké obytné domy. Napríklad pre ľudí, ktorí bývali v štvrti Oboloň, to bola akoby ruská ruleta. Nikdy nevedeli, či nebude zasiahnutý práve ich dom. Tá raketa má takú silu, že zničí celú bytovku, jednoducho kompletne vyhorí.
Určite najviac vo mne zarezonovali útoky na obytné časti. Všade boli vydesení ľudia. Jedna pani plakala, že tam pravdepodobne zomrel jej manžel. Ďalší si chceli vyniesť nejaké drahé veci z bytov, no nemohli.
Keď ste počuli o tom, že na tom mieste, kde ste predtým boli vy, zabili novinárov, ako ste sa cítili? Asi vám napadlo, že ste mohli byť na ich mieste.
Vzhľadom na to, že jedného novinára zabili presne na mieste, kde som predtým bol, dokonca ešte v ten istý deň, uvažoval som, že tam pôjdem znova – nakoniec som sa rozhodol, že pôjdem inam. Prirodzene, tá myšlienka, že som to mohol byť aj ja, mi prebehla hlavou. Ak však niekde vyjdú napríklad zábery postrelených či inak zranených novinárov, vôbec sa na to v teréne nepozerám. Predsa len, keď človek vidí, čo sa stalo jeho kolegom, vníma to oveľa citlivejšie. Vtedy si uvedomíte, že kedykoľvek to môžete byť vy.
Keby ste mali vytiahnuť pár fragmentov, ktoré vám z toho, čo ste na Ukrajine zažili, utkveli najviac v pamäti, ktoré by to boli?
Určite najviac vo mne zarezonovali útoky na obytné časti. Všade boli vydesení ľudia. Jedna pani plakala, že tam pravdepodobne zomrel jej manžel. Ďalší si chceli vyniesť nejaké drahé veci z bytov, no nemohli. Jednej panej som sa pýtal – Vy tu žijete? Odpovedala – Tu som žila. Pôsobilo to na mňa veľmi intenzívne, lebo s tými ľuďmi sa dá veľmi ľahko stotožniť. Podobné sídliská sú aj u nás.
Viem si predstaviť, že by sa niečo podobné stalo na mojom sídlisku alebo na sídlisku niekoho, koho poznám. Jednoducho, nie je žiaden rozdiel medzi sídliskom v Bratislave a v Kyjeve. Vyvoláva to vo mne hnev. Najradšej by som to hneď celé zastavil, ale, bohužiaľ, nemám ako. Človek cíti bezmocnosť.
Pre Denník N ste povedali, že nič horšie ako na Ukrajine ste nezažili, pričom ste už boli vo viacerých vojnových zónach. Je tým dôvodom práve to, že táto vojna je tak blízko Slovenska, a preto ste to všetko vnímali intenzívnejšie?
Pre Denník N som opisoval konkrétne jeden deň v Irpini, ktorý bol skutočne extrémny. Dal som sa viesť Stanislavom Krupařom, ktorý bol v Irpini už aj predtým, ako sme tam šli spolu. Vedel teda, ako sa tam dostať. Väčšina novinárov zostáva na takom rozbitom moste, kde sú odstavené autá a sú tam ľudia.
Dá sa však ísť ešte zhruba štyri kilometre ďalej do Irpiňa, ak si stopnete nejaké auto, ktoré odtiaľ vyváža civilistov, a dohodnete sa s vodičom, že vás tam vezme. Podarilo sa nám nájsť vodiča, ktorý súhlasil, že nás tam vezme.
Následne šiel cez rozbitú ulicu asi 120 kilometrov za hodinu, čiže sme v tom aute doslova lietali. Potom sme z auta rýchlo vyskočili a ešte asi 500 metrov bežali ku krytu, ktorý bol už asi len 20 metrov od posledného ukrajinského checkpointu. Počas toho, ako sme bežali, bola celá oblasť ostreľovaná reaktívnymi systémami Grad, teda sme počuli, ako sú z diaľky vystreľované rakety a kúsok od nás dopadali.
K tomuto by som ešte rád dodal, že je veľký rozdiel, či dokumentujete vojnu zo strany ofenzívy, kde máte presne určené, aký bude ďalší krok a čo môžete čakať, než keď ste na strane krajiny, ktorá sa bráni a je ešte k tomu slabšia. Ruská armáda funguje takým štýlom, že totálne zbombarduje celú konkrétnu oblasť a až potom tam vstúpi. Byť tam v momente, keď sa tá oblasť bombarduje, je skutočne nebezpečné.
Báli ste sa o život?
Keď som v takomto extrémnom teréne, som nadopovaný adrenalínom a práve ten mi pomáha fungovať. Maximálne sa vtedy sústredím na svoju prácu. Keď sa dá, chytím do ruky foťák alebo kameru, spýtam sa niekoho, čo mi napadne, a on zrazu povie niečo zaujímavé. Neviem teda, či strach je to správne slovo. Najhoršie pre mňa však vždy býva čakanie. Keď musíme napríklad niekde čakať dve hodiny na presun a podobne.
Vtedy to na vás doľahne?
Dá sa to tak povedať. Je to vtedy náročné, človek si uvedomí, v akej je situácii alebo čo ho vlastne možno ešte len čaká. Toto je pre mňa horšie než byť priamo na mieste, kde sa niečo deje.
Na Facebook ste pridali aj fotku Ukrajincov, ktorých ukrajinská armáda zbila a priviazala o stĺpy preto, že rabovali. Zažili ste to na vlastné oči?
Tú fotku mi už Facebook zablokoval pre nevhodný obsah. V každom prípade, áno, videl som to na vlastné oči. Ukrajinská armáda ich najprv zadržala a potom ich priviedli k stĺpom, kde ich vyslovene ponížili a priviazali k nim. Armáda súhlasila s tým, že to môžeme fotiť a dokumentovať. Chceli tým asi vyslať jasnú správu všetkým, že toto sa stane tým, ktorí kradnú počas vojny. Okrem mňa si to v tom momente fotilo ďalších pätnásť fotografov.
Vo vojne je, bohužiaľ, úplne normálne, ak dostanete guľku do hlavy za rabovanie. Ukrajinci sa riadia starým kozáckym zákonom. Keby tých rabovačov videli znova rabovať, dobili by ich na smrť.
Ako ste sa cítili, keď sa to celé dialo?
Fotil som si najskôr jeden kostol a sochu. Bolo super svetlo, zachádzalo slnko a najskôr som si vôbec neuvedomil, že sa niečo deje. Keď som sa otočil a zbadal to, skoro mi spadla sánka. Rýchlo som tam bežal a začal to dokumentovať. Trocha ma však mrzí, že sa mi nepodarilo spraviť lepšie fotky. Tí rabovači boli dokopy traja a jedného z nich sa mi nepodarilo do fotky zakomponovať.
Podarilo sa to však jednému brazílskemu fotografovi, volá sa Yan Boechat. Keď boli tí traja rabovači pred kostolom, pripomínalo to ukrižovanie Krista. Keď som uvidel jeho fotku, bol som nahnevaný, že to nenapadlo aj mne zachytiť rovnakým spôsobom. V každom prípade, tá moja fotka vyvolala po zverejnení mnoho emócií. Viacerí ľudia cítili k tým rabovačom ľútosť.
Čo ste k nim cítili v tej chvíli vy?
Nechcel som sa do toho nijakým spôsobom citovo zainteresovať. Samozrejme, každému normálnemu človeku je nepríjemné, keď niečo také vidí, ale treba si naplno uvedomiť realitu a to, že tam prebieha vojna. To znamená, že niektoré veci tam jednoducho fungujú inak a riešia sa inak než v civilizovanom svete.
Nie je tam priestor na celu predbežného zadržania, na súd, na humánny trest. Vo vojne je, bohužiaľ, úplne normálne, ak dostanete guľku do hlavy za rabovanie. Ukrajinci sa riadia starým kozáckym zákonom. Keby tých rabovačov videli znova rabovať, dobili by ich na smrť. Vykrádanie, rabovanie sa vo vojne vždy prísne trestá.
Ja som sa však snažil necítiť nič. Na Facebooku sa ma niekto v komentároch pýtal, či som tých ľudí nemohol zachrániť. Zdalo sa mi to absurdné. Bolo tam dvadsať ukrajinských vojakov. Už len fotiť to miesto bolo nebezpečné, pretože bolo stále ostreľované.
Z tých fotiek síce nepočuť ten zvuk, ale stále si ho živo pamätám. Ja som to aj preto nafotil pomerne rýchlo. Hoci som chcel čím skôr odísť, musel som čakať na Stanislava, ktorý si to tam ešte asi hodinu fotil, pričom som počúval Grad a dúfal som, že na mňa nespadnú rakety.
Akým spôsobom a ako často ste komunikovali s rodinou či priateľmi na Slovensku?
Cez Messenger, klasicky na dennej báze. S najlepšími priateľmi máme aj spoločnú skupinu na Facebooku.
Ako vaša rodina vníma, že chodíte do vojnových zón a riskujete tam život?
Obaja rodičia pochádzajú z novinárskeho prostredia, takže tomu rozumejú. Mama sa určite bojí, ale ja tieto veci s nimi ani neriešim. Keď niekam odchádzam, proste sa zoberiem a idem.
Boli ste napríklad aj v Iraku, kde vyčíňal Islamský štát. Nakrútili ste tam film Stratený domov. Čo vás konkrétne motivuje chodiť práve do vojnových zón? Beriete to ako isté poslanie fotografa a dokumentaristu zachytiť to, čoho sa ostatní možno boja?
Je to fascinácia fotodokumentom. Bavilo ma to už od mala. Fotiť, cestovať, spoznávať svet. Neskôr som veľa cestoval do krajín bývalého Sovietskeho zväzu, kde bežný človek nechodí na dovolenku, proste len preto, lebo ma to zaujímalo. Prvá skúsenosť s nejakou konfliktnou situáciou bola v Kyjeve, keď vypukol Majdan v roku 2014. Šiel som to tam zdokumentovať. Potom som začal točiť vojnu v Donbase, ktorú Rusi rozpútali práve následkom Majdanu.
Ísť na Ukrajinu bola pre mňa akási nutnosť. Neviem si predstaviť, že by som bol niekde inde než na Ukrajine, keď sa tam deje to, čo sa deje.
Tam ste nakrútili svoj debutový celovečerný film Mir vam.
Áno. Potom prišiel Irak a už sa to so mnou viezlo. Ukrajine to však akoby dlhujem, pretože tam sa to vlastne pre mňa všetko začalo. Úročil som tam teraz všetky skúsenosti, ktoré som nadobudol v predošlých vojnách.
Vaše filmy pôsobia veľmi smutne či až depresívne. Ako znášate všetku tú negatívnu energiu, ktorá na vás počas vojny nepochybne musí nejako vplývať? Boli chvíle, keď ste si aj poplakali?
Beriem to skrátka ako svoju prácu. Mám isté skúsenosti, venujem sa tomu dlhodobo. Vnímam to čisto pragmaticky a som si plne vedomý toho, aký tento svet dokáže byť krutý. Asi nepatrím k tým citlivejším povahám, ktoré niekde plačú v rohu.
Samozrejme, mrzí a hnevá ma, keď vidím akúkoľvek vojnu a nespravodlivosť. Ale nemávam z toho depresie. Horšie znášam skôr to, keď mám pocit, že sa v mojom živote nič nedeje. Keď stagnujem. Ísť na Ukrajinu bola pre mňa akási nutnosť. Neviem si predstaviť, že by som bol niekde inde než na Ukrajine, keď sa tam deje to, čo sa deje.
Ako ste spomenuli, robiť fotky je vašou prácou. Je to vaše živobytie. Ponúkate fotky nejakým agentúram či médiám, alebo sa vám ozývajú samy?
Ponúkam ich médiám, keďže zatiaľ nemám trvalý kontrakt so žiadnou agentúrou. Ponúkam aj videoobsah televíziám, konkrétne krátke šoty. Video je celkovo lepšie zaplatené. Čo sa však týka vojny na Ukrajine, nemal som žiaden ekonomický plán. Nemal som nič dohodnuté. Jednoducho som tam šiel z vlastnej potreby.
Už ste to jemne naznačili, no nepovedali ste to zatiaľ priamo, môžeme od vás očakávať ďalší film o vojne na Ukrajine?
Určite áno, ale musím sa tam ešte vrátiť. A je pravdepodobné, že ho budem koncipovať rovnako ako film Mir vam. Budem teda prepájať fotografie s nakrúteným materiálom. Keď totiž točím film, mám silnú potrebu robiť aj fotografie. Dá sa to vo výsledku šikovne skombinovať a pôsobí to zaujímavo.
Viete už aj, kedy pôjdete naspäť na Ukrajinu?
O pár týždňov.
Ako očakávate, že sa situácia dovtedy vyvinie?
Absolútne neviem. Vôbec nerozumiem tomu, prečo sa tento konflikt začal. Priniesol tak veľa prekvapení, že si absolútne netrúfam robiť prognózu jeho vývoja. Najradšej by som však bol, keby sa skončil ešte dnes.
Viem si predstaviť, že v prípade potreby by som aj ja bránil svoju krajinu so zbraňou v ruke.
Vraveli ste, že ste neverili tomu, že by Putin mohol na Ukrajinu naozaj zaútočiť. Ste po tom, čo sa stalo, väčší skeptik?
Ja som stále v šoku z toho, že sa to udialo. Ten konflikt nemá 0,01 % logického základu. Je to absolútny nezmysel. Hlavne si treba uvedomiť, ako veľmi to celé ublížilo Rusku. Maximálne. Rusko to úplne zničilo. Aj keby tá vojna dopadla akokoľvek, z Ruska sa stala Severná Kórea. Rusko nemá už absolútne žiadnu šancu z toho konfliktu vyjsť víťazne.
Nie je práve toto to najbezpečnejšie? Je podľa vás možné, že keď sa dostane Putin, obrazne povedané, do kúta, už nebude mať čo stratiť a zatiahne do konfliktu pokojne aj celý svet?
Je to veľmi nebezpečné a je to aj veľmi pravdepodobné. A keď som odchádzal z Ukrajiny a prechádzal cez Sobrance, Michalovce, Košice či Poprad, ešte viac na mňa doľahlo, ako blízko k tomu celému sme. Nie je to sranda, môže sa to skončiť akokoľvek. Netrúfam si to odhadnúť, ale pokojne môžeme byť na začiatku veľkého globálneho konfliktu.
Globálny konflikt by však už znamenal tretiu svetovú vojnu. Premýšľali ste aj nad tým, čo by ste robili, keby k tomu skutočne došlo a boli by ste napríklad, podobne ako momentálne Ukrajinci, povolaný do vojny bojovať proti ruskej armáde?
Áno, na Ukrajine majú momentálne muži od 18 do 60 rokov zakázané opustiť krajinu a myslím si, že je to potrebné. Nemôže to byť tak, že keď sa vyvinie nejaká agresia, všetci z krajiny zrazu ujdú. Samozrejme, viem si predstaviť, že v prípade potreby by som aj ja bránil svoju krajinu so zbraňou v ruke.
Z toho, čo vravíte, predpokladám, že ste za to, aby Slovensko na Ukrajinu posielalo muníciu.
Určite áno, okamžite by sme im mali dať výborný obranný protiletecký systém S-300. Pre nás to bude len výhra, keďže získame systém Patriot. V momentálnej situácii nie je priestor na to, aby sme sa báli, či tých vrahov nejakým spôsobom nepodráždime.
Ak sa chce Rusko ešte niekedy vrátiť do civilizovaného sveta a chce od neho nejakú podporu, musia si to ľudia vyriešiť sami. Musia Putina sami zvrhnúť. Ten krok musí byť radikálny.
Čo vravíte na to, ako Západ momentálne pomáha Ukrajine, a sú sankcie voči Rusku dostatočné?
Nie, mali by byť ešte omnoho tvrdšie vzhľadom na to, čo sa na Ukrajine deje. Ja som to videl všetko na vlastné oči. Odohráva sa tam systematické vyvražďovanie civilného obyvateľstva a deje sa tam ten najtvrdší terorizmus.
Celý tento konflikt nám všetkým ukáže, akí sme ľudia. Keď budeme vravieť, my vám nepomôžeme, pretože nie ste v tej či tamtej organizácii, tak to nemusí dopadnúť dobre. Som jednoznačne za to, aby sme pomohli Ukrajincom zakryť nebo. Som za okamžité odstrihnutie sa od energetických zdrojov Ruska. Aj za cenu zvyšovania daní.
Radšej si zaplatím o nejaké 2 % viac, než by som mal financovať vraždenie ľudí. Ja by som zrušil aj ruskú ambasádu na Slovensku. Chápem, že Európa sa bojí, ale tá vojna sa už začala, a ak sa budeme len tak nečinne prizerať, nezastavíme ju. Treba urobiť absolútne všetko pre to, aby sa vraždenie na Ukrajine zastavilo. Treba vyhodiť všetky ruské banky zo SWIFT-u, nielen niektoré. Treba zariadiť, aby Rusi nemali prostriedky na ďalšie financovanie tejto vojny.
Takisto si myslím, že ak sa chce Rusko ešte niekedy vrátiť do civilizovaného sveta a chce od neho nejakú podporu, musia si to ľudia vyriešiť sami. Musia Putina sami zvrhnúť. Ten krok musí byť radikálny. Existuje síce istý kruh liberálnych intelektuálov v Petrohrade, Moskve a v ďalších väčších mestách, no, bohužiaľ, ako poznám ruskú mentalitu – precestoval som celú krajinu vlakom –, väčšina ľudí je skôr apatická. Verí klamstvám a ani poriadne nevie, čo sa na Ukrajine deje. Jednoduchí ľudia to v Rusku berú tak, že pokiaľ majú cigarety a vodku, všetko je v poriadku. Stačí im to.
