Závislosťou na negatívnom myslení si spôsobujeme väčšie utrpenie, ako je nutné.
Pokúšal si sa niekedy vymedziť, ohraničiť alebo akokoľvek udať presné hranice svojej osoby? Čo je súčasť tvojho „ja“ a čoho si len vlastníkom? Väčšina ľudí vníma práve svoje myšlienky za súčasť svojho „ja“. Naše myšlienky ale nie sme my. V tomto vzťahu vystupujeme len ako pozorovatelia. Práve z tohto dôvodu nad nimi nebudeme mať nikdy absolútnu kontrolu.
Myšlienky sú pritom to najdôležitejšie, čo definuje naše nazeranie na svet. To, aké myšlienky ti práve teraz idú v hlave ovplyvňuje aj to, ako vnímaš seba a ľudí vo svojom okolí. Myšlienky predsa ovplyvňujú aj vylučovanie rôznych neurotransmiterov v mozgu, čo má za následok ovplyvňovanie našej aktuálnej nálady.
Výskum, na ktorom pracoval tím psychiatrov, prišiel k záverom, že spomínanie na šťastné udalosti a väčšia prítomnosť pozitívnych myšlienok zvyšujú aktivitu serotonínu v prefrontálnej kôre. Tá sa okrem iného podieľa aj na spracovaní emočných prežitkov.
Každý sa niekedy cíti pod psa a nie je na tom nič nezvyčajné. Určite si si však niekedy všimol, koľko času tráviš premýšľaním o bolestivých situáciách z minulosti, alebo pesimistickom nazeraní na to súčasné.
Prečo nás priťahuje to zlé?
Neustále máš tendenciu si znova prehrávať nepríjemné a úzkostné situácie zo svojho života. Štatistiky hovoria, že až neuveriteľných 80 % všetkých našich myšlienok je negatívnych a 95 % si neustále prehrávame do zbláznenia. Negatívne vzorce myslenia môžu mať na naše zdravie, prácu či vzťahy značne deštruktívny vplyv. Navyše, čím viac je skúsenosť či spomienka negatívna, tým viac sa k nej vraciame.
Jednoducho sme od prírody priťahovaní k tomu, čo nám spôsobuje bolesť a utrpenie a len veľmi ťažko sa tohto zlozvyku zbavujeme. Prečo je tomu tak? Čo spôsobuje našu až magnetickú príťažlivosť k negatívnym myšlienkam? A ako môžeme tento zlozvyk, ktorý nám do veľkej miery narúša náš každodenný život zmeniť?
Odborníci hovoria, že k nášmu utrpeniu sa neustále vraciame preto, lebo chceme aby negatívny zážitok dopadol inak. Našimi mentálnymi reprízami sa snažíme spomienku prepísať a vytvoriť tak novú, vyhovujúcejšiu a prínosnejšiu realitu.
Musíme s ňou pobudnúť určitý čas, aby sme našej bolesti lepšie porozumeli a následne boli schopní ju stráviť a vyriešiť. Pretože ak poznáme dôvody a príčiny, kto je na vine, čo sa vlastne stalo a ako sa dá situácia vyriešiť, dostaneme sa späť do psychickej homeostázy. Jednoducho povedané, bolesti sa tak paradoxne držíme preto, aby sme zistili, ako sa jej zbaviť. Prípadne, ak je to možné, ako danú situáciu vyriešiť.
Negatívne vzorce myslenia môžu mať na naše zdravie, prácu či vzťahy značne deštruktívny vplyv. S bolesťou alebo s akýmkoľvek negatívnym zážitkom prichádzajú samozrejme aj nepríjemné emócie. Smútok, strach, hnev či frustrácia sú typickými emóciami, ktoré zvykneme pri premýšľaní nad nepríjemnými spomienkami pociťovať.
V reakcii na pocity, ktorým prirodzene nechceme byť priamo vystavení, si naša myseľ berie do rúk autopilota a udáva nám podľa jej algoritmov lepší a známejší smer, čím máme na mysli samotné rozmýšľanie nad problémom. Tým sa snažíme vyhnúť priamemu pocitu, ktorý z neho plynie.
Neustále premýšľanie o zraňujúcej skúsenosti nám tiež dodáva pocit, že naša bolesť je dôležitá a má určitý dôvod. Pri predčasnom ignorovaní bolesti môžeš nadobudnúť pocit, že tento zážitok s celým jeho kontextom a zainteresovanými osobami opúšťaš, čo je veľmi častý prežívaný pocit.
Tým pádom sa jej držíš zubami-nechtami, pretože je to súčasť tvojej osoby. Ak sa napríklad pohádaš so svojou priateľkou, čo spôsobí, že sa na niekoľko dní prestanete baviť. Ty však počas tohto obdobia venuješ veľké množstvo času nad premýšľaním a prehrávaním danej konfliktnej situácie. Hovoríš si, čo si mohol povedať inak, alebo kedy si už mal byť ticho.
Uvedomíš si, že ak by si nepovedal tú a tú vetu, konflikt by nenastal. I keď ťa premýšľanie nad týmto problémom veľmi vyčerpáva, nadobúdaš pocit, že ak by si ho nechal plávať, necháš plávať osobu, na ktorej ti záleží a taktiež všetky spomienky, ktoré máš s ňou spojené.
Je potlačenie negatívneho myslenia účinné?
Odpoveď na túto otázku hľadali Richard M. Wenzlaff a Daniel M. Wegner z University of Texas, pričom priniesli prekvapivé zistenia. Hoci sa vedomé potlačenie nežiaducich myšlienok pokladá za významnú formu mentálnej kontroly, ich výskum ukázal, že takýto postoj k myšlienkam môže byť skôr kontraproduktívny. Zamerali sa pritom tak na emócie, pamäť a interpersonálne procesy, ako aj psychofyziologické reakcie.
Jedna z našich najväčších chýb, ktoré robíme, je práve spôsob, ako sa snažíme negatívnemu mysleniu a negatívnym myšlienkam zabrániť. Pokúšame sa nad nimi prevziať absolútnu kontrolu, skúšame najrôznejšie „zaručené“ spôsoby, no riešenie nespočíva v ich zamedzení.
Ide skôr o presmerovanie svojej pozornosti na iné, nové, nespoznané veci, vďaka ktorým sa aj naše myslenie začne skladať z niečoho nového. Chýba nám nedostatočný nadhľad a záujem o niečo nové.
