Ideál samurajského správania.
V nasledujúcich riadkoch si povieme niečo o základe morálneho kódexu bušidó, jeho historickom vývoji, formách, ale i romantizácii a zneužití.
„Byť spokojný s postavením v živote, prijímať situáciu, do ktorej sme sa narodili ako nezmeniteľnú a pracovať na sebe v rámci daných možností, byť poddaný hlave rodiny, uctievať predkov a cvičiť sa vo vojenskom umení pestovaním a disciplinovaním mysle i tela.“
Väčšina ľudí si myslí, že Bušidó je akýsi nemenný súbor zásad a pravidiel, ktoré japonskí bojovníci dodržovali od počiatku vekov. Skutočnosť je však iná, a tak ako bojové techniky a dobyvačné zbrane sa postupom času vyvíjali aj princípy najdôležitejšej spoločenskej kasty. Samotný vznik samurajov v takej podobe, v akej ju poznáme dnes, sa spája s vyhlásením vojenskej vlády v Kamakure roku 1192, kedy cisár menoval Joritoma z rodu Minamoto prvým Šógunom - vojenským vládcom celej krajiny. V Japonsku vtedy skončila nekonečná občianska vojna, v ktorej rod Minamoto porazil nielen konkurenčný rod Taira, ale tiež mimoriadne vplyvný klan Fudžiwara ovládajúci tvrdou rukou cisársky dvor i samotného cisára.
Medzi novým šógunom a jeho asi 2 000 vazalmi vznikol zvláštny vzťah, kedy pán poskytoval svojim poddaným "milostivé skutky" (go-on), spočívajúce nielen v ochrane ich životov, ale aj v garancii práva na vlastníctvo pôdy a majetku. Na druhej strane sa na nich ale vzťahovala požiadavka na "plnenie záväzku" (Hoko), kedy bojovník musel byť pripravený kedykoľvek položiť za svojho pána život. Po roku 1192 vytvorili títo vazali jadro budúcej samurajskej hierarchickej štruktúry. Od samého začiatku sa tak samuraji riadili pomerne presne vymedzenými etickými pravidlami. Dôraz sa kládol na oddanosť, česť, odvahu a umiernenosť v osobných nárokoch. Často sa hovorilo o "ceste bojovníka" (Musa no Narai) alebo o "ceste luku a koňa" (kjúba no lopte), rozhodne však nešlo o žiadny kódex v písomnej forme.
Po vyhlásení šógunovej vlády v roku 1192 sa stala faktickým hlavným mestom Japonska Kamakura v blízkosti dnešného Tokia. Od cisárskeho sídelného mesta Kjóta ju delilo asi len 500 kilometrov. Vtedajší samuraji boli viazaní vernosťou voči Šógunovi, stále tu ale bola aj istá cisárska autorita, hoci iba formálna. Rod Minamoto si krvou a železom zabezpečil dedičnú funkciu šógunov, ale Joritomo ju pre svojich potomkov nedokázal udržať. Nemal dostatočne schopných a jednotných synov, a tak sa po jeho smrti v roku 1199 dostal k moci rod Hódžó, z ktorého pochádzala jeho manželka. Vedúci klan zaviedol novú dedičnú funkciu Sikken - "regenta šóguna"- tá potom na viac ako 130 rokov nahradila post "najvyššieho generála samurajov“.
Hodnosť šóguna však stále existovala, no funkcia bola rovnako formálna ako tá cisárova v Kjóte. Hoci sa väčšina cisárov so svojou bezmocnosťou zmierila, našli sa aj takí, čo sa postavili na odpor. Najznámejší je prípad ambiciózneho "syna bohov" Godaiga, ktorý sa krátko po nástupe k moci v roku 1319 pokúsil prevziať moc do svojich rúk. Nakoľko však nemal vlastných vojakov, vyzeral jeho boj spočiatku beznádejne. Nakoniec mu výrazne pomohol dovtedy málo známy samuraj Masašige z rodu Kusunoki, ale predovšetkým na jeho stranu prešlo silné vojsko Takaudžiho z rodu Ašikaga, ktoré pôvodne do boja proti nemu vyslal samotný šógun.
(Tradičný symbol japonských císárov)
Obaja síce svoju pomoc zdôvodňovali tým, že cítia záväzok voči cisárovi ako najvyššiemu vládcovi krajiny, ale nakoniec podľa vzoru „kam vietor, tam plášť“ rod Ašigaka zradil – cisárovi zostal verný len Masašige.
V júni 1333 vojenská vláda v Kamakure padla a cisár si začal budovať svoju vlastnú vládu. Po troch rokoch však Takaudži začal na cisára naliehať, aby sa opäť stiahol do ústrania a menoval ho novým Šógunom. Keď mu Godaigo nevyhovel, postavil sa so svojimi samurajmi proti nemu. Pri strete bránil cisára len Masašige, ktorý po svojej porážke vykonal seppuku.
Takaudži potom dosadil na trón iného cisára a ten ho vymenoval prvým vojenským vládcom z novej dynastie šógunov. Takaudži síce zvíťazil, ale dodnes je predmetom opovrhnutia, pretože sa stal symbolom dvojitej zrady - najpr zradil vládu v Kamakure a potom aj cisára. Zato Masašigeho neskôr všetci obdivovali ako vzor nekonečnej lojality voči cisárovi.
V druhej polovici 15. storočia sa mocenský systém ústrednej vojenskej vlády rodu Ašikaga rozpadol a nastalo "Obdobie bojujúcich provincií", ktoré sa najčastejšie datuje do rokov 1467-1590. Práve táto éra, kedy bojoval doslova každý s každým a boli vybojované tie najhrdinskejšie bitky, sa dnes považuje za zlatý vek samurajov. Pamiatka na samurajov, ktorí sa v týchto bojoch preslávili, žije dodnes v rôznych románoch, divadelných hrách a dobrodružných historických filmoch, ktoré si získali obrovskú popularitu aj mimo Japonska.
