Náš mozog je viac než zložitým orgánom.
Ak sa posnažíme, dokážeme si vybaviť silnú udalosť aj spred desiatich rokov. Obdivuhodné. Rozmýšľal si však niekedy nad tým, ako je vôbec možné, źe niečo takéto zvládneme spraviť? Naša hlava je predsa malá a je prekvapujúce, že pri miliardách informácií, ktoré na nás sálajú každú stotinu sekundy, si dokážeme uchovávať spomienky. Mnoho ľudí o pamäti hovorí ako o nejakej schopnosti, ktorou disponujú, akoby bola pamäť nejaká časť nášho mozgu. V skutočnosti však žiadna pamäť neexistuje, všetky udalosti si dokážeme vybaviť spomínaním.
V minulosti si ľudia pamäť predstavovali ako nejakú miestnosť plnú informácií a aj dnes sa často hovoria vtipy o mužoch a ženách vychádzajúce z toho, že pamäť je vlastne nejaké miesto, kde sú milióny zásuviek s rôznymi informáciami. Náš mozog je však omnoho komplikovanejší. Možno si v detstve videl obrázky, kde boli načrtnuté časti mozgu - ako sa jedna špecializuje na zrak, druhá na pamäť, tretia na čuch a podobne. Dnes už vieme, že minimálne v prípade pamäti nič takéto neplatí a ak si chceme na niečo spomenúť, musíme zapojiť celý mozog.
Pamätáš si, čo si dnes mal na raňajky? Ak sa ti pred očami zjavila káva, nevybehla ti tam z nejakej mozgovej zásuvky. V skutočnosti si zapojil veľkú časť tvojho mozgu, pretože nerekonštruuješ len obraz, no i chuť, vôňu, kedy si ju pil, či bola dobrá, horúca, studená, jej farbu, aká to bola značka kávy, či to bolo latté alebo capuccino. Mal si porcelánový alebo sklenený hrnček? Bol priesvitný, biely, čierny, tmavý, bledý, z akej zásuvky si ho vybral. Musel si si ho pred použitím umyť? Koľko lyžičiek kávy šlo do hrnčeka? Ako znel zvuk, keď si kávu sŕkal a fúkal? Skrátka, je toho veľa a aj keď ty vidíš pred očami pariacu sa šálku, mozog do tohto obrazu investuje poriadne veľké množstvo energie.
Možno sa práve pýtaš, ako je možné, že mozog vie zbúchať dokopy takéto kvantum informácií a pred oči nám zvládne predhodiť nejaký výsledný obraz. Nuž, to nie je zistené. V skutočnosti je pamäť len málo pochopená. Čo však vieme je fakt, ako vlastne spomienky uchovávame. To sa deje prostredníctvom neurónových spojení.
Neurón je nervovou bunkou a v mozgu ich sú na milióny. Medzi sebou vytvárajú spojenia, ktorými informácia prúdi pomocou elektrického prúdu. Neurónové spojenia majú viacero možných usporiadaní, viacero pravidiel toku prúdu a viacero možností, ako ovpylvniť signál. Skrátka a jasne, existuje nesmierne veľa možností, ako môžeš mať v hlave neuróny usporiadané, vďaka čomu je každá tvoja spomienka unikátna. Spomienky sú medzi sebou poprepájané mechanickými, logickými, názornými a emocionálnymi väzbami, vďaka čomu si z jednej témy dokážeš ľahko vybaviť už ďalšiu.
Psychológia rozdeľuje zapamätávanie si na neúmyselné a úmyselné a presne podľa toho mozog pracuje. Keď sa s niekým brutálne hádaš, jeho tvár si, počas toho, ako ťa polieva slinami, nechtiac neúmyselne zapamätáš. Tvoj mozog to však vyhodnotí ako nedôležitú informáciu. No ak sa učíš na nepríjemnú písomku o produkcii hormónov, mozog sa snaží zapamätať si všetko a až po písomke uzná, že to fakt nepotrebuješ ďalej vedieť.
Nervové spojenia sa vytvárajú aj niekoľko sekúnd a môžu niesť rovnakú informáciu, no inak podanú. Toto má veľmi veľký vplyv napríklad na učenie. Experimenty ukazujú, že ak sa snažíš využiť krátkodobú pamäť, ideálne je použiť zvukové kódovanie, teda potrebuješ informáciu počuť. Na dlhodobú pamäť sa však oplatí využiť zrak.
Najväčším nepriateľom našich spomienok je zabúdanie. Pokusy tvrdia, že približne prvú hodinu si dokážeme uchovať značnú časť informácií, no následne to s nami ide dolu vodou. Po 60 minútach si pamätáme už len asi 44,4 % z pôvodného materiálu. Zabúdanie je však dobrý faktor, aj keď to tak nemusíš cítiť. Kapacita našej krátkodobej pamäte totiž nie je nekonečná a dokáže uložiť len niečo pod desať spolu nesúvisiacich materiálov.
Opäť, nie je úplne jasné, ako zabúdame. Niektoré z našich neurónových spojení zaniká, no iné sa oslabujú, niektoré sa nevyužívajú, ďalšie sa zasa nahradzujú. A niektoré ruší náš mozog sám bez toho, aby sme mu to schválili. Poväčšine ide o nepríjemné spomienky. Náš mozog tiež veľmi rád produkuje dezinformácie a úplne hlúposti. Často totiž nedokáže zniesť, že je nejaká spomienka neúplná. Preto si ju dotvorí sám štýlom "hm, takto sa to asi mohlo stať" a nám to prezentuje ako hotovú vec.
