„Doslova každý môže byť hviezdou Hollywoodu alebo newyorskej nezávislej scény, no musí mať na to odhodlanie. Avšak ťažké je presadiť sa aj na domácej scéne."
O tom, že nás mladších má staršia generácia stále čo naučiť, niet pochýb. Predovšetkým dnes, vo virtuálnej dobe, kedy ľudia trávia na internete a sociálnych sieťach nespočetne veľa času, ktorý by mohli využiť niekedy aj trochu užitočnejšie. Na tému kinematografie, o vývoji Slovenskej televízie a o tom, čo nám mladým dokáže ponúknuť domáca filmová scéna sme sa porozprávali s Michalom Ruttkayom, režisérom, CEO marketigovej agentúry CREO / Young & Rubicam, kandidátom na riaditeľa RTVS a hlavným producentom Art Film Festu, na ktorom sme sa boli v júni pozrieť aj my z Refresheru.
Dobrý deň, pán Ruttkay! Vaše meno je známe v mediálnom prostredí a kandidovali ste aj na riaditeľa RTVS. Pozrime sa však na vaše začiatky. Kde ste začínali čerstvo po škole?
Dobrý deň. Začínal som ešte počas strednej školy. Robil som pomocníka asistenta kamery, asistenta kamery dva roky pred maturitou, potom prišlo neprijatie na VŠMU, FAMU a tak, samozrejme, pracovný pomer v televízii opäť ako asistent kamery. Aj vďaka týmto skúsenostiam prišlo prijatie na réžiu s výhodou predchádzajúcej praxe. Poznal som prostredie, techniku i ľudí. Bol to významný bonus pre štúdium a, samozrejme, aj pre ponuky externe pracovať v televízii a v slovenskej filmovej tvorbe na rôznych postoch.
Študovali ste na VŠMU v Bratislave, odbor filmovej a televíznej réžie. Mali ste v tom čase nejaký vzor, ku ktorému ste sa chceli priblížiť alebo ste sa na réžiu dostali skôr náhodne? Čo bolo impulzom vstúpiť do umeleckej sféry?
Keďže som vyrastal aj v prostredí literatúry, výtvarného umenia a filmu, akosi ma to automaticky nasmerovalo niekam tým smerom. A filmové vzory sú jednoznačne FF, Frederico Fellini a Francúzi Godar či Truffaut. Lenže to boli vzory azda každého, kto sníval o filme.
Spolupracovali ste napríklad aj s Jurajom Jakubiskom na filmoch, ktoré stále poznajú aj mladšie ročníky. Perinbaba, Tisícročná včela alebo Pehavý Max. Aká bola vaša úloha pri tvorbe týchto filmov?
Bol som pomocný režisér. Prvý muž prípravy pľacu, dokončovačiek. Koordinátor a prepájač všetkých tvorivých aj technických profesií. Organizátor a zároveň opora režiséra. A tiež prvý konzultant.
V čom vidíte rozdiel v nakrúcaní filmov dnes a v minulosti? Majú dnešní mladí herci, režiséri alebo producenti väčšiu konkurenciu a myslíte si, že je v súčasnosti ťažšie „predať sa“?
Nakrúcanie za socializmu bolo do istej miery privilégiom. To bol úplne iný proces ako dnes. Na rozdiel od súčasnosti existovali ideologické obmedzenia a bariéry. S peniazmi sa narábalo oveľa nezodpovednejšie ako dnes. Práve s Jakubiskom sme sa naučili tieto „nepresnosti“ v budgetoch využívať v prospech filmu. Nakrúcali sme denne, 18 až 20 hodín, zmeny v harmonograme neboli problém. S komparzmi a s lokáciami nám pomáhali nadšenci mnohokrát zadarmo. A keď sa robilo s ikonami ako Uher, Hollý, Jakubisko, štáby boli ochotné pracovať zadarmo. Lenže presadiť sa bolo rovnako ťažké vtedy aj dnes.
Na druhej strane má mladá generácia oveľa viac možností ako kedysi. Je to podľa vás skôr výhoda alebo nevýhoda?
Každý má možnosť výberu. Nielen v tom, čo spotrebúva, respektíve čo sa mu páči, ale aj v tom, ako a nakoľko je schopný investovať, a to nielen peniaze, do vzdelania a do kultúrneho rozhľadu. Doslova každý môže byť hviezdou Hollywoodu alebo Newyorskej nezávislej scény, musí na to mať kvalitu, odvahu a odhodlanie. Ale ťažké je presadiť sa aj doma, na domácej scéne. Odvaha verejne vystúpiť, odhaliť svoje vnútro, emócie a byť za to zosmiešnený, nepochopený, to mnohokrát chýba. Len tí silní to risknú. A to bolo rovnaké aj vtedy, aj teraz.
Svoju kariéru ste začali v Slovenskej televízii ako asistent kamery. Po niekoľkých rokoch ste sa tam chceli vrátiť ako riaditeľ. Čo vás k tomu viedlo?
Uvedomil som si, že to, čo hodnotíme, a to, k čomu sa s nadšením vyjadrujeme, je len začiatok procesu zmeny v televíznom prostredí. RTVS bola zachránená, ale nepoužívala a stále nevyužíva technologicko-tvorivý potenciál. Akoby sa odchádzajúci manažment uspokojil so slovom „zachránili sme“, a tým myslím tvorbu, spravodajstvo, základné potreby tvorcov a televíznych zamestnancov.
Nové médiá a nový proces tvorby ostali vlastne nedotknuté. A to sa, samozrejme, vôbec nebavíme o rozhlase, ktorý má 9 programových služieb; kedysi to bol vzor verejnoprávnosti, spravodajstvo dôveryhodnosti a dokonca aj akýmsi etalón mladého poslucháča, ale nezáujmom, odsunutím na druhú koľaj za televízne problémy sa z týchto služieb stali stagnujúce, zabalzamované služby, ktoré mnohé doslova páchli naftalínom. Ale nie všetko, také Radio FM ukazovalo cestu ako na to.
Myslíte, že všeobecne televízia vie svojím programom ponúknuť mladým ľuďom kvalitný obsah?
Programová služba musí ponúkať taký program, ktorý inšpiruje ľudí si tento produkt pozrieť. Musí byť zmysluplný, musí plniť kritériá verejnoprávností, musí vzdelávať, zabávať a informovať. Ibaže obsah musí byť pravdivý, emocionálny, spravodajsky presný a vyvážený, len tak si ľudia nájdu dôvod na výber práve verejnoprávnej programovej služby. Inak si zostavia svoj program, svoju televíziu sami. Dnes sa to dá.
V súčasnosti sú všetci online. Veľa mladých ľudí vloguje, bloguje, sleduje dianie skôr na internete, ako v TV. Pociťujete to aj vy?
To je práve inšpiratívne prostredie pre televízie. Veľké kamenné inštitúcie musia pochopiť, s akými prostriedkami svet narába, žije a tvorí Ak si to nevšimnú, zomrú na okraji záujmu verejnosti.
V tomto ročníku Art Film Festu ste boli generálnym režisérom a producentom. Niesol sa tento rok AFF v inom duchu ako tie predchádzajúce?
Podarilo sa nám presvedčiť Slovensko, že toto je skvelé festivalové miesto, že pôvodné sídlo festivalu je minulosťou. Aj napriek výbornej atmosfére a viac ako dvadsaťročnej tradícii na pôvodnom mieste nepribudla jediné premietacia sála. To v Košiciach bolo úplne inak. Do pripraveného mesta s patričným počtom kinosál, spoločenských priestorov a hlavne so skvelými ľuďmi, ktorí festival podporovali, žili s ním a pomohli ho vytvoriť.
Kluby ako Východné pobrežie, tie boli významnými ťahačmi mnohých festivalových udalostí, ale aj otváračmi dverí košickej komunite. A najmä toto otvorenie dverí sa podarilo.
Čo bolo na tomto ročníku AFF iné? Čomu ste prikladali najväčšiu dôležitosť?
Podarilo sa nám presvedčiť Slovákov, že je to fakt dobrý festival a na dobrom mieste. Že sa oplatí odísť napríklad aj filmovým vlakom a relaxovať s filmami a so zapálenými ľuďmi. Konečne sa nám podaril Art fest. Schválne vynechávam slovo film, lebo festival prerástol kategórie. Bol hudobný, aj výtvarný, aj učiaci a vzdelávajúci, kombinoval zábavu s umením. Pritiahol umelcov zo zahraničia a oni nadšene referovali o skvelej atmosfére, chválili sa krásnymi cenami, ktoré sme pre tento ročník pripravili s Ašotom Haasom, skvelým sklárom. Dokonca sa nám podarilo presvedčiť Košičanov, že sú festivalovým mestom, a počas festivalu dokonca zakopali všetky vojnové sekery so západom krajiny. A zabudli aj na drobné domáce vojny.
Videli ste všetky filmy, ktoré sa premietali? Ktorý vás najviac zaujal a prečo?
Tým, kto videl veľa filmov, bol asi umelecký riaditeľ Peter Nagel. Ja osobne film denne, ak sa neriešilo niečo podstatné na ďalší festivalový deň. Väčšina súťažných filmov ma nejakým spôsobom oslovila, slovenský film OUT bol výrazný, jeho režisér vnímavý výtržník. Dobré!
Myslíte si, že mladá generácia by mala viac navštevovať podobné kultúrne podujatia? Určite im AFF má čo ponúknuť, budete sa podieľať aj na ročníku 2018?
Festival sa začína posledným dňom toho, ktorý sa práve skončil. Ešte som nerokoval s majiteľom značky o svojej ďalšej spolupráci, ale nápadov máme s Petrom Nagelom dosť aj na ďalší rok.
Čo by ste možno vedeli zmeniť alebo ako by ste chceli festival viac odovzdať mladým ľuďom? My sme tam z Refresheru boli a veľmi sa nám páčilo. Len možno o ňom toľko mladých ani nevie.
Za dva roky sa nedá stihnúť všetko stihnúť. Nové miesto má viacero rozbehových fáz. Prvé povinné jazdy, skúmanie terénu, druhý ročník bol výrazne rozvojovým a podarilo sa nám osloviť významnú časť mladých mienkotvorcov. Ak sa im páčilo, tak to musíme podporiť a šíriť túto správu. Na rok chceme vypredané stanové mestečko, chceme viac muziky a eventov na mieste. Ale to záleží od programu, peňazí a od pomoci vás, médií.
Ďakujeme za rozhovor! Máte na záver pre našich čitateľov nejaký odkaz?
Dnes majú mladí oveľa väčšie možnosti, ako mali kedysi. Môžu ísť a presadiť sa doslova kdekoľvek. Mám však pocit, že namiesto využívania týchto príležitostí, makania na sebe a hľadania toho, v čom môžeme byť naozaj dobrí, strácame čas kecaním, voyeurizmom na sociálnych sieťach, komfortom, ktorý nám cez pohodlie uberá kreativitu zo života. Času, ktorý sme tu dostali, nie je veľa a prajem všetkým, aby ho využívali zmysluplne, s radosťou a s pocitom naplnenia.
