Zverstvá v tej najhoršej podobe.
Každý štát má niekoľko momentov, ktoré by najradšej vymazal zo svojej histórie. Medzi ne môžeme s pokojným svedomím zaradiť aj mnohé aspekty prvej Slovenskej republiky (do prijatia ústavy známa ako Slovenský štát). Vznikla 14. marca 1939 a zanikla 8. mája 1945, kedy kapitulovala vláda. Slovenská republika sa považovala za satelit nacistického Nemecka, keďže jej vznik je spojený práve s vyčíňaním tohto štátu. Jeho existenciu totiž podmienila snaha Adolfa Hitlera o rozdrobenie Československej republiky. Niet sa preto čo čudovať, že podľa teórie právnej kontinuity Edvarda Beneša, prezidenta prvej ČSR, bol tento štát právne neexistujúcim, a to aj z dôvodu, že Francúzsky národný výbor a Sovietsky zväz uznali Mníchovskú arbitráž za nulitnú.
Slovenská republika je čiernou škvrnou našej histórie aj kvôli deportácii Židov. Židia boli vylúčení z verejných služieb, boli postupne systematicky zbavovaní svojich práv veľkým množstvom vyhlášok, nariadení a predpisov. Ich prenasledovanie a neskoršia deportácia z územia Slovenskej republiky bola dlhodobým procesom iniciovaným členmi radikálneho krídla HSĽS spolu s príslušníkmi Hlinkovej gardy a členmi Deutsche Partei, ktorí upozorňovali na nebezpečenstvo veľkého židovského vplyvu na ekonomiku ako aj potreby „riešenia židovskej otázky“ podľa nemeckého vzoru. K tomu mali dopomôcť aj nemeckí poradcovia pre židovskú problematiku Dieter Wisliceny a Alois Brunner. Tí s pomocou Augustína Morávka realizovali plán arizácie, čiže konfiškácie židovských majetkov, ktorý bol prvým krokom na odstránenie Židov z krajiny. V konečnom dôsledku zahynulo v koncentračných táboroch okolo 68 až 71 000 Židov deportovaných z nášho územia a ďalších asi 30 000 zo slovenských území obsadených Maďarskom. Perzekúcia zo strany Hlinkovej gardy sa týkala aj Čechov, Rómov či demokraticky zmýšľajúcich ľudí a nespokojnosť s režimom a so situáciou byť satelitom nacistického Nemecka sa vyvinuli do Slovenského národného povstania.
SNP bolo ozbrojené povstanie slovenského domáceho odboja počas druhej svetovej vojny proti vstupu nemeckého Wehrmachtu na územie Slovenskej republiky. Centrom povstania bola Banská Bystrica a hlavnými veliteľmi povstania boli Rudolf Viest a Ján Golian. V povstaní bojovali okrem Slovákov aj Česi, Poliaci, Rumuni, Rusíni, Ukrajinci či vojaci a partizáni zo ZSSR. Táto udalosť začala 29. augusta 1944 ako obrana pred nemeckými okupačnými jednotkami, nepriamo bolo i útokom proti autoritatívnej vláde na čele s Jozefom Tisom, ako aj snahou byť na strane víťazných spojeneckých mocností druhej svetovej vojny. Povstalecká armáda bola porazená nemeckými jednotkami v noci z 27. na 28. októbra 1944 a reakcia naň sa ukázala v krvavej podobe. Po vypuknutí SNP totiž v rámci Hlinkovej gardy vznikli Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy, ktoré úzko spolupracovali s nemeckou nacistickou armádou a podieľali sa na mnohých vojnových zločinoch proti povstalcom, partizánom a aj obyčajným ľuďom.
Jedným z najhorších príkladov týchto zverstiev je masaker v Kľakovskej doline, známy aj ako Krvavá nedeľa, odohrávajúci sa 21. januára 1945, pri ktorom prišlo o život 148 obyvateľov a vypálené boli takmer všetky domy. My sa však dnes zameriame na iný masaker, konkrétne na ten v Kremničke, ktorý je najväčším doloženým vojnovým zločinom spáchaným na území Slovenska. Posledné mesiace pred koncom druhej svetovej vojny na území Slovenska sa do dejín zapísali hromadným vyvražďovaním nielen odporcov fašistického režimu, partizánov či zajatých bojovníkov, ale i civilného obyvateľstva, medzi ktorými boli aj starí ľudia a dokonca niekoľkotýždňové deti. Krvavú masakru, ktorou sa nemecké jednotky pomstili Slovákom za SNP, dnes pripomínajú pomníky, ako napríklad v Kremničke či Nemeckej.
Po potlačení povstania a dobytí Banskej Bystrice sa do väzenia dostali partizáni, povstaleckí vojaci či civilisti, ktorých obnivili zo spolupráce a podpory týchto skupín, no veľmi rýchlo sa väznica v Banskej Bystrici zaplnila a bolo treba prísť s nejakým riešením, keďže ďalší mali pribúdať. Táto problematika spolu s riešením židovskej otázky vyústila k tej najhoršej možnosti - likvidácii. Rozkaz na tento čin vydali veliteľ nemeckých bezpečnostných orgánov v Banskej Bystrici SS-Obersturmführer Kurt Deffner, zástupca vlády Slovenského štátu v Banskej Bystrici dr. Ján Ďurčanský a poverenec Hlinkovej gardy pre pohronskú župu Vojtech Košovský. Na likvidácii sa však nepodieľala len nemecká jednotka Einsatzkommando 14 pod vedením Deffnera, ale pod smrť ďalších Slovákov sa podpísala aj 5. rota Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, ktorej velil Jozef Nemsila. V tejto rote sa nachádzalo asi 150 Slovákov zo všetkých kútov krajiny a pri prípravách na masaker im pomáhali aj členovia nemeckej Sicherheitspolizei (SIPO), bezpečnostnej služby Sicherheitsdienst (SD) a gestapa.
Ako miesto zverstiev sa vybralo územie južne od obce Kremnička, kde sa nachádzali protitankové zákopy z povstania. V Kremničke sa vraždilo v miestnych protitankových zákopoch. Prvú popravu vykonali nacisti 5. novembra 1944, ďalšie popravy nasledovali 20. novembra 1944, 12. decembra 1944, 19. decembra 1944, 5. januára 1945, 20. januára 1945, 19. februára 1945 a celé zverstvá sa skončili až 17. marca 1945. Zaistencov dovážali z väznice Krajského súdu v Banskej Bystrici. Najskôr bol obetiam ukradnutý osobný majetok, následne boli po skupinkách privádzané k okraju zákopov, aby im následne uštedrili strelu do tyla. Členovia POHG navyše dostávali za každú akciu odmeny a mohli si aj nechať majetky obetí. Nacisti sa masakre snažili utajiť, do záznamov písali, že väzni boli dané dni prepustení z väzenia. Po oslobodení z masových hrobov v Kremničke exhumovali celkom 747 obetí, z toho 211 žien a 58 detí a vyše 450 obetí tvorili Židia.
Vrážd tu bolo toľko, že zákopy začínali byť zaplnené, no ani to nebránilo nacistom v spolupráci s POHG pokračovať v besnení, no tentokrát sa presunuli do vápenky v Nemeckej. Vraždenie v bývalej vápenke v Nemeckej prebiehalo od 4. do 11. januára 1945. Po strele do tyla skončili v plameňoch vápennej pece ďalšie stovky osôb. Masaker v Kremničke je dodnes najväčším doloženým vojnovým zločinom spáchaným na území Slovenska a na mieste masového hrobu by sme dnes našli Pamätník obetiam fašizmu, ktorý navrhol architekt Dušan Jurkovič. K nemu bol neskôr pripojený pamätník zavraždeným židovským obyvateľom, symbolický svietnik, zvaný Menora.
