Väzni sa nemali v pláne vzdať a bojovali až do poslednej chvíle.
Leopoldovská väznica bola už od čias ČSSR určená najhorším trestancom. Prevažne tu boli umiestňovaní zločinci odsúdení k dlhoročným trestom alebo k doživotiam. V 50. rokoch minulého storočia slúžilo nápravné zariadenie aj pre politicky orientovaných väzňov. V Leopoldove bol držaný napríklad aj bývalý prezident ČSSR Gustáv Husák. Väznica bola postavená ešte v 17. storočí, kedy slúžila ako vojenská pevnosť. Celý komplex je hviezdicovitého tvaru s dvomi vstupnými/výstupnými bránami. Súčasťou vtedajšej pevnosti bol aj pivovar a chlievy pre dobytok a ošípané využívané v časoch núdze.
Až v roku 1855 bola pevnosť upravená a zrekonštruovaná pre potreby nápravného zariadenia. Vystavané boli nové priestory ako práčovňa, kuchyňa a rozsiahle skladovacie priestory. V južnej oblasti boli orientované cely a všetky priestory pre zločincov, v severnej zasa ubytovanie pre dozorcov a úradníkov. Väzenský komplex bol schopný pojať až 2 500 odsúdených. Nešlo však o obyčajných zločincov a malé ryby. Sem boli umiestňovaní väzni s najprísnejším väzenským režimom (3. nápravnovýchovná skupina). Na zamedzenie úteku slúžil 10 metrov vysoký múr, rozprestierajúci sa po celom obvode pozemku. V roku 1990 došlo k celospoločenskej kauze, ktorá nemala a dodnes nemá obdobu. Novozvolený a zároveň prvý prezident v demokratickom ČSSR Václav Havel udeľuje k 1.1.1990 masívnu amnestiu. Na slobodu púšťa viac ako 23 000 trestancov, čo je približne 75 % zo všetkých odsúdených. Amnestia sa dotkla aj 650 väzňov umiestnených v Leopoldove. Za takýto enormný a celoplošný skutok bol nejedenkrát spoločnosťou zavrhovaný, no i cez to patrí k doposiaľ najobľúbenejším prezidentom v histórii.
Neprešli ani 3 mesiace od amnestie a Leopoldovskou väznicou začalo otriasať nevídané šialenstvo. 15. marca 1990 sa takmer 220 väzňov, na ktorých sa amnestia nevzťahovala, rozhodlo demonštratívne držať hladovku. Postupne vytlačili dozorcov z ubytovacích priestorov a k hlavnej skupine sa pridávali stále ďalší a ďalší. Behom pár dní mali pod kontrolou celú kuchyňu a sklad s potravinami. Napokon ovládli celý väzenský komplex, ktorý obostavali barikádami. Na obranu si nachystali značné množstvo zápalných fliaš, nožov a ďalších bodno-sečných zbraní. Dokonca si vlastnoručne vyrobili plameňomet, ktorý neváhali použiť. Aj cez všetky okolnosti sa našlo 150 väzňov, ktorí sa na vzbure odmietli podieľať. Tých si „revolucionári“ zobrali v podstate za rukojemníkov a akúkoľvek dohodu odmietali. Trvali na prepustení. 28. marca malo prísť ku konečnému vyriešeniu situácie. Medzi 9:30 a 17:00 sa pokúšali politické špičky v rezorte ministerstva vnútra väzňov presvedčiť, aby povstanie ukončili. Odvolávali sa na snahu prezidenta vyhovieť ich požiadavkám v rámci platnej legislatívy a ústavy.
Počas celého dňa boli vzbúrenci upozorňovaní na nutný zásah zo strany polície a armády, pokiaľ výzvy k ukončeniu povstania neuposlúchnu. Trestanci odpovedali zápalnými fľašami a nadávkami. Po celom areáli založili aj niekoľko požiarov. Kvôli totálnej ignorancii boli napokon kompetentní donútení k použitiu hrubej sily. Na potlačení vzbury sa zúčastnilo 500 policajtov z Trnavy a blízkeho okolia, 100 policajtov z Policajnej akadémii v Bratislave, 350 väzenských dozorcov a 60 príslušníkov zásahovej jednotky URNA (Útvar rýchleho nasadenia). Na mieste tiež zasahovali 3 vrtuľníky, 12 transportérov ministerstva vnútra, 23 požiarnych cisterien, 80 policajných psov a 200 zdravotníkov. V pohotovosti bola aj väzenská nemocnica a niekoľko transfúznych staníc. Najväčšia koncentrácia agresia bola zabarikádovaná na streche väzenskej budovy. Vchod do nej bol nemožný, keďže bol celý v plameňoch. Proti policajným zložkám sa bránili plameňometom a vyhrážkami o upálení viacerých väzňov priamo na streche.
Tibor Polgári
Povstalci použili na obranu všetko, čím mohli spôsobiť akékoľvek zranenie. Na policajtov hádzali zapálené fľaše s benzínom a naftou, z okien zhadzovali ťažké predmety. Keďže sa väzni nemali absolútne chuť vzdať, prišiel aj súboj jeden na jedného. Pri nich použili železné tyče, mačety, dýky, boxery a skrátka všetko, čím by policajnú silu odrazili. Po takmer 3 hodinách dramatických udalostí bola vzbura potlačená a všetci povstalci boli rozvezení do náhradných zariadení. Bolo medzi nimi aj 200 vrahov. Ako sa neskôr ukázalo, vzburu riadil Tibor Polgári, dnes odsúdený na doživotie. Vo väzení je už nepretržite od roku 1984, teda 32 rokov, čo je rekord v rámci Slovenskej republiky. Zásah si vyžiadal u väzňov jednu obeť a 29 zranených, na opačnej strane zostalo 11 zranených. Škody na budovách sa vyšplhali až do výšky 30 miliónov korún a stali sa neobývateľné. 5 budov vyhorelo úplne do tla. I keď bol prípad zahraničnými odborníkmi a funkcionármi hodnotený s obdivom, za obeť padol plk. JUDr. Sámel, ktorý bol z funkcie námestníka ministra vnútra odvolaný.
V roku 1992 sa v opravenej kinosále Leopoldovskej väznice začal súd so 73 priamymi účastníkmi vzbury. Obvinení boli z 32 trestných činov. Na výsluch bolo povolaných 290 svedkov a prítomných bolo aj 33 obhajcov. Napokon dospel JUDr. Jozef Halič v máji roku 1993 k rozsudku. Znel jasne, 345 rokov a 10 mesiacov pre 61 obžalovaných. Najvyšší trest činil 14,5 roka, naopak najnižší 1,5 roka. Tým sa celý prípad vzbury, akú Československo nezažilo, ukončil.
Leopoldovská väznica je však známa aj pre ďalší otrasný čin, ktorý sa tu odohral v novembri roku 1991, keď sa skupina siedmich väzňov pokúsila o útek. Rozdelili si medzi sebou úlohy a pripravili plán, podľa ktorého sa držali. Cesta na slobodu to bola však krvavá. Prchajúci väzni boli nemilosrdní a nechávali za sebou hotovú spúšť. Prvý padol za obeť dozorca František S., ktorého opakovane bodali do oblasti hrudníku. Keď prestal vykazovať známky života, Polgári mu uniformu zobral a obliekol si ju. Následne sa presunuli do kancelárie, kde spútali a brutálne zbili štyroch dozorcov. Po tom, čo sa prezliekli do uniforiem, sa vydali k bránam väzenia. Tam za obeť padli ďalší štyria dozorcovia, ktoré také šťastie nemali a útok neprežili. Najstarší strážnik, ktorý brutálne vyčíňanie neprežil, mal 50, najmladší iba 22 rokov.
Sám Polgári ubodal k smrti troch členov väzenskej stráže. Nakoniec napadli ešte dvoch dozorcov, tí ale útok vďaka rýchlej pomoci prežili. Tretieho si utečenci zobrali ako rukojemníka. Po opustení väzenského areálu útočili na náhodných vodičov, ktorým odcudzovali autá a niekoľko osôb aj napadli. Plán mali jasný, dostať sa do Poľska a následne do Austrálie. Narušili im ho však dobre pripravené policajné zložky, ktoré bezprostredne po incidente vyhlásili po všetkých pátranie a prípad získal najvyššiu prioritu. Intenzívna policajná akcia bola úspešná a do 20 hodín boli všetci opäť za mrežami. V roku 1993 boli v Bratislave vynesené pre uprchlíkov rozsudky. Ondrej H., Tibor P. a Miloš U. odišli s doživotným trestom, Vladimír D. si vyslúžil 13 rokov, Dalibor B. a Vladimír F. 15 rokov a nakoniec Bartolomej B. si prilepšil o 18 rokov. Tresty sa, samozrejme, zrátali s predošlými. Ondrej H. po dvoch rokoch od rozsudku spáchal v cele samovraždu. Z Tibora Polgáriho sa medzi tým stala legenda slovenskej kriminálnej scény.
Autentické zábery a mnoho ďalšieho z leopoldovskej vzbury
