Každý v nej videl klamárku, ktorá sa vyhýbala svojmu okoliu, no za všetko mohla disociačná porucha.
Jedna bola energiou nabitá extrovertka, druhá do seba utiahnutá introvertka. Ďalšia vedela jazdiť na aute, druhá šiť, tretia maľovať. Chris Sizemoreová trpela závažnou disociačnou poruchou osobnosti vo veľmi extrémnom rozsahu. Narodila sa v roku 1927 v Južnej Karolíne a už odmalička pociťovala, že je iná ako ostatné deti. V škole ju učitelia skúšali z učiva, ktoré nepoznala. Presvedčivo tvrdila, že v ten deň chýbala, no zápisy o dochádzke v triednej knihe nasvedčovali niečo iné. Učitelia aj spolužiaci ju označovali za chorobnú klamárku.
Pociťovala nespravodlivosť, keď bola trestaná za veci, s ktorými nemala podľa jej slov nič spoločné. Keď v škole skúsila hovoriť o nejakých dievčatkách, všetci sa jej smiali. Preto o nich časom prestala hovoriť. Začala sa uťahovať viac do seba a stala sa z nej samotárka. Ale trápenie sa samozrejme neskončilo. Malé dievčatká nezmizli a divné pohľady okolia sa nevytratili. Nikto, dokonca ani rodina neriešila, že by sa mohlo jednať o prípad pre psychiatra. Každý v nej videl len divnú, problémovú samotárku, ktorá každému klame priamo do očí. Pretože sa hanbila, začala sa vyhýbať aj kostolu. Párkrát započula aj nepochopenie zo strany rodiny, keď o nej ujo hovoril ako o posadnutej démonmi. Po návšteve rodinného lekára sa tiež nič nezmenilo. Ten konštatoval, že trpí ojedinelým druhom straty pamäti. Až do svojich 24 rokov nebola Chris vyšetrená u skutočných odborníkov. Ako teda rástla ona, rástli aj jej alter egá.
Keď sa už ako vydatá žena objavila v ordinácii psychiatrov, sprevádzali ju dve ďalšie osobnosti. Pre návštevu ordinácie sa rozhodla po tom, čo sa jedna z nich pokúsila uškrtiť vlastnú dcéru. Lekári ich pomenovali Eva Black a Eva White. Spoločné nemali takmer nič. Jedna bola sebavedomá, flirtujúca dáma tráviaca čas v baroch a kluboch nočného mesta. Druhá utiahnutá a rezervovaná, vyhľadávajúca samotu. Na scénu prichádzali bez varovania, jediným signálom bola migréna, počas ktorej akoby sa niečo preplo. Lekári mali po sérii vyšetrení vo veci jasno, Chris trpí atypickou schizofréniou. Okamžite ju hospitalizovali a navrhli liečbu elektrošokmi. Skôr než na ňu však stačilo prísť, zaúradovala sebavedomá Eva Blacková. Nahnevaná zbalila kufre a z nemocnice odkráčala. Psychiater bol prinútený použiť alternatívne a najmä menej invazívne metódy. Zvolil hypnózu, pri ktorej postupne budoval v Chris ešte jednu osobnosť. Nazval ju Jane a mala za úlohu držať na uzde hrdú Evu Blackovú.
Po rozvode s prvým manželom nasledoval ďalší vzťah. Bol rok 1953 a Jane postupne vypĺňala miesto až obe Evy zmizli. Psychiater Thigpen to logicky považoval za víťazstvo. O Chrisinom prípade napísal niekoľko vedeckých článkov a dokonca vznikol aj film, ktorý nesie názov Tri tváre Evy. Nanešťastie sa koniec choroby nekonal. V Chris sa tvorili stále nové a nové osobnosti a tie staré zanikali. Narátalo sa ich celkom devätnásť. Boli tak rôzne, ako si len viete predstaviť. Nelíšili sa len v povahových vlastnostiach ale, mnohokrát aj v tých fyzických. Mali rôzny vek, zručnosti, zdravotný stav a hlavne odlišné pohľady na svet. Jahodová dáma bola 21-ročná slečna, ktorá jedla len jahody a chodila najradšej bosá. Ďalšia dostala prezývku Panna pretože odmietala spať s manželom a nechcela sa maľovať. Slepá dáma nevidela, iná bola zasa nemá a ďalšia bola výbornou kuchárkou. Každá osobnosť bola skrátka dobrá v niečom inom.
Foto z filmu The Three Faces of Eve
Zvyčajne sa objavovali v trojitých zoskupeniach. Prvá dominantná a sebavedomá, druhá neutrálna a tretia utiahnutá a najslabšia. Niesť si v sebe toľko odlišných pováh bolo však nesmierne psychicky náročné. Preto Chris chodila aj k niekoľkým terapeutom súčasne. Napokon v roku 1970 narazila na lekára Tonyho Tsitosa. Práve ten mal na Chris najväčší pozitívny dopad. Nesmiernym plusom bola sama medicína, ktorá v priebehu rokov pokročila a Tsitos tak mohol využívať aj iné metódy. Ďalším plusom pre Tsitosa bol fakt, že väčšina osobností si viedla denník. Na liečbu išiel teda úplne iným smerom ako jeho kolegovia pred rokmi. Alter egá sa nesnažil zahubiť a dostáť z Chrisinho tela preč, ale objaviť samu príčinu, prečo sa objavujú a odkiaľ sa vzali.
Porucha, ktorou trpela Chris sa väčšinou formuje v detstve po prežití traumy. Krutá realita v podobe fyzického násilia alebo sexuálneho zneužívania je na spracovanie príliš náročná, tak si dieťa vytvorí v podvedomí osobu, aby tá prežila danú traumu. A taká bola aj príčina disociačnej poruchy Chris Sizemoreovej. Prvý traumatizujúci zážitok prišiel, keď mala 2 roky. Na vlastné oči videla, ako z priekopy vyťahujú mŕtveho muža. Nesmierne stresový zážitok pre tak malé dieťa nedokázala spracovať a zrazu sa objavilo prvé alter ego. Tým to ale nekončilo a nasledovali ďalšie momenty, ktoré len liali benzín do ohňa. Behom pár nasledujúcich mesiacov bola svedkom smrteľnej nehody, keď elektrická píla prerezala robotníka presne v páse. Do tretice bola nútená svojim susedom pobozkať na tvár mŕtvu starú mamu. Pred všetkými týmito zážitkami si vytvorila ochranu v podobe iných osobností, ktoré to prežili miesto nej. Celá disociačná porucha tak bola len sebaobranná reakcia proti úzkostným a strašlivým zážitkom z detstva. Miesto vyháňania všetkých osobností sa Dr. Tsitos rozhodol ich do Chris integrovať. Proces trval štyri roky.
V roku 1974 stratili všetky existencie zmysel a odišli. Zlom nastal vtedy, keď prijala fakt, že nepotrebuje ďalšie osobnosti na bežné fungovanie. Chrisin prvý dojem, keď zostala v tele sama bol rozpačitý. Spočiatku si nevedela na pokoj a ticho v hlave zvyknúť. Trvalo ešte takmer rok, kým naozaj uverila, že je sama, a že sa už nikto iný nevráti. Po vyliečení začala pomáhať iným psychicky chorým ľudom. Rozprávala o svojej poruche a šírila medzi ľudí, aby sa za psychické choroby nehanbili. Chris Sizemoreová prežila zbytok života v pokoji. Pomáhala psychicky chorým, prednášala o svojom príbehu, kreslila a záhradníčila. Zomrela tohto roku 24. júla na Floride vo veku 89 rokov.
