Džingischána by si určite uraziť nechcel.
V roku 1162 sa narodil človek, ktorý v nasledujúcich desiatkach rokov zmenil usporiadanie sveta a navždy sa zapísal do dejín. V polovici dvanásteho storočia uzrel svetlo sveta chlapec menom Temudžin a jeho detstvo nebolo vôbec jednoduché. Potýkal sa s utláčaním či násilím, zomrel mu otec a dokonca pred tým, ako sa z neho stal jeden z najmocnejších ľudí v histórii ešte stihol padnúť aj do zajatia. Džingischán zažil počas svojho života závideniahodnú a veľkolepú cestu ku sláve, ale my tentoraz nebudeme rozoberať jeho životnú cestu. Život Džingischána priniesol mohutné dobývanie zo srdca dnešného územia Mongolska až na východ a na západ Ázie, kde si postupne začal podmaňovať napríklad územie Číny, a na východe zase islamské národy až ku samotným hraniciam Európy.
Vďaka svojim schopnostiam sa postupne dostal k moci a vyslúžil si titul veľkého chána, a teda z Temudžina sa stal Džingischán, ale nás zaujalo najmä jedno krátke obdobie jeho panovania, keď sa z na prvý pohľad nevinného konfliktu medzi dvomi ríšami stal krvavý masaker s mohutným víťazným koncom pre Mongolov. Keď sa Džingischán slávnostne vrátil z územia Číny, obrátil svoju pozornosť na západ. Spočiatku priateľská diplomatická komunikácia medzi ním a vládcom Chórezmskej ríše šáhom Muhammadom prerástla až do mierovej dohody, ktorú podpísali obe strany a na prvý pohľad sa zdalo, že ríše budú nažívať bok po boku v mieri. Džingischán teda neplánoval vyslať do Chórezmskej ríše vojsko, ba práve naopak, rozhodol sa s ňou nadviazať obchodné vzťahy a na znak priateľstva vyslal do ríše karavánu obsahujúcu 500 mužov s množstvom nákladu.
Chorezmska ríša v celej svojej paráde
Čo čert nechcel, karavána sa po príchode dostala do konfliktu s mužmi jedného z chórezmskych miest Otrar, pretože jeho guvernér Inalchuq veril, že Mongoli plánujú ríšu napadnúť zvnútra a namiesto obchodníkov vyslali v karaváne desiatky špiónov. Chórezmski muži preto karavánu napadli a aj keď sa šáh Mohammed zaslúžil o upokojenie situácie, guvernér odmietol Mongolom vyplatiť reparácie za útok a oheň bol na svete. Džingischán si takto nadviazanie obchodných vzťahov vôbec nepredstavoval, ale povedal si, že dá svojim susedom ešte jednu šancu a tentoraz obíde Otrar a vyšle svojich mužov priamo za šáhom. Tentokrát nezhromaždil až 500 mužov, ale vyslal iba troch chlapov. Očakával, že šáh pochopí serióznosť komunikácie medzi ríšami, ale on namiesto toho jednému z mužov odťal hlavu a aby Mongolov ešte vyprovokoval o trošku viac, zostávajúcich dvoch poslal späť domov s hlavou toho tretieho. Vtedy už vážený a rešpektovaný Džingischán prijímal správy o činoch drzého šáha s obrovským hnevom a nemohol uveriť vlastným očiam, že si ešte aj dovoliť poslať mu hlavu jedného z ambasádorov späť. Či za to mohla iba táto provokácia, alebo hromadiaci sa hnev a nepokoj Džingischána, ten zavelil do útoku a o pár týždňov sa začala jedna z najväčších vojenských invázií v celej histórii Mongolskej ríše.
Ďzingischán si na cestu do Chórezmskej ríše so sebou zobral viac než 100-tisíc mužov a keďže vedel, do akého nebezpečenstva sa to púšťa, zanechal za sebou doma niekoľkých potomkov a určil, kto by sa mal stať jeho nástupcom v prípade, že sa jeho výprava skončí smrťou. Historické pramene potom hovoria o rýchlom procese, ktorý spravil z ambicióznej Chórezmskej ríše iba smetisko dejín. Džingischán patril medzi veľkolepých vojenských stratégov, a tak rozdelil svoju 100-tisícovú armádu na tri časti, ktorým velil on sám, jeden z jeho synov a jeden z generálov. Všetky tri skupiny sa do nepriateľskej ríše pustili z iného smeru a rozhodnutie šáha rozdeliť svoju armádu na desiatky menších jednotiek nepadlo na úrodnú pôdu, keď ich Mongoli vo veľkej číselnej prevahe rýchlo pobili. Keďže bola celá invázia založená na Džingischánovej pomste za činy zástupcov Chórezmskej ríše, ako prví to schytali jej nevinní obyvatelia. Tisíce z nich nechal popraviť priamo vo vlastných domovoch, ale to sa ešte len chystal porátať s guvernérom Inalchuqom, ktorý predtým zmasakroval jeho úvodnú karavánu. Osobne ho vraj popravil tak, že mu na tvár a hlavu vylial roztavené striebro, čo považoval za dostatočnú pomstu za jeho skutky.
foto: craighillnet
Netrvalo dlho a chórezmske hlavné mesto Samarkand padlo do rúk Mongolov, po čom bolo premiestnené do mesta Bukhara. Ešte pred jeho kapituláciou sa však podarilo brutálnemu šáhovi utiecť, a keďže Džingischán išiel práve po ňom, poslal 20-tisíc mužov s jediným cieľom – nájsť a zabiť ho, avšak to sa im nakoniec nepodarilo. Konšpiračné teórie síce v tej dobe neboli na takej úrovni, ako tomu je dnes, ale šáh nakoniec zomrel na jednom z ostrovov vo svojej ríši a dodnes sa presne nevie, či si ho tam Mongoli našli, alebo dopadol úplne inak. Keď sa o tom dozvedel Džingischán, nebol vôbec spokojný. Pravdepodobne plánoval ukončiť šáhov život vlastnými rukami, ale keďže ho príroda alebo niečo iné predbehlo, rozhodol sa aspoň vyhladiť celú jeho civilizáciu a ríšu z povrchu zemského. Rozkazy zneli jasne. Mongolské jednotky mali zničiť všetko, čo pred sebou zbadali, a jedna z legiend dokonca hovorí o tom, že Džingischán nechal vykopať alternatívne koryto a pozmenil tok rieky, ktorá po jeho zásahu prechádzala priamo cez rodné mesto mŕtveho šáha a celé ho zaplavila a zničila.
Po smrti šáha boje pokračovali a aj keď Mongoli museli zvládnuť ešte niekoľko ťažkých bitiek, napríklad o mesto Urgench, ktoré patrilo medzi najbohatšie v oblasti a malo silnú obranu, mongolská invázia nakoniec prišla do víťazného konca. Jedna z desivých informácií hovorí o tom, že až 50-tisíc mongolských vojakov dostalo rozkazom, aby každý z nich zabil po 24 obyvateľov Urgenchu, čo by znamenalo, že si záver invázie vyžiadal ďalších 1,2 milióna obetí, takže Chórezmska ríša ľahla popolom v skutočne brutálnom štýle. Aj táto invázia sa tak do histórie zapísala ako jedna z najkrvavejších vôbec a to Džingischán na svojej ceste po Ázii ešte ani zďaleka neskončil. To by ale bolo ešte na zopár ďalších článkov.
