Civil War zaznamenalo najväčšiu premiéru v histórii štúdia A24. Ľudia o filme diskutujú a chcú ho vidieť. Má však čo ponúknuť aj slovenskému divákovi?
Že je občianska vojna v USA nepredstaviteľná? Nuž, raz už bola a súčasná geopolitická situácia nasvedčuje tomu, že by sa pokojne mohla udiať aj druhýkrát. Príčin môže byť neúrekom, no nový film Alexa Garlanda (Annihilation, Men, Ex Machina) divákovi nepovie, ako vznikla tá jeho občianska vojna.
Snímka Civil War/Kolaps zobrazuje jej posledné dni, keď sa spolok Western Forces (štáty Texas a Kalifornia) postupne brodia Amerikou fašistického prezidenta (Nick Offerman) v snahe položiť jeho vládu. Tá rozpustila FBI a robí letecké útoky na civilistov.
Režisér a scenárista Garland nepovie, ako presne sa to stalo, ako je možné, že sa spojili práve Texas a Kalifornia (politologicky na míle vzdialené štáty) či ako je možné to a tamto. Diváci v USA to možno vnímajú inak, ale tým našim to asi nebude prekážať. A ani aliancia Western Forces nie je až taká neuveriteľná, aj keď je každému jasné, že nebude dlhoveká. Možno ako spojenectvo Ruska s USA počas 2. svetovej vojny a po nej.
Hlavnými postavami však nie sú títo vojaci ani prezident. Sú nimi vojnoví reportéri Lee (Kirsten Dunst), Joel (Wagner Moura alias Escobar z Narcos) a Sammy (Stephen McKinley Henderson z prvej Duny). K nim sa na ceste do Washingtonu pripojí aj amatérska fotoreportérka Jessie (začínajúca hviezda Cailee Spaeny). Joel a Lee tam chcú s prezidentom urobiť rozhovor, než ho zvrhnú a zabijú.
Road movie s krvavými zážitkami na ceste
Civil War/Kolaps je tak v podstate road movie. Diváci sledujú postavy cestujúce naprieč Amerikou. Prežívajú tam situácie, o ktorých by si ľudia mysleli, že sa v USA stať nemôžu. Bombardovanie, samovražedné útoky, vraždenie civilistov nacionalistickými vojakmi či vláda inklinujúca k fašizmu a zničeniu demokracie.
Garland sa otvorene odmieta prikláňať na jednu či druhú stranu a odsudzovať činy ideológií a režimov. Zlo v jeho filme číha na každom kroku a extrémisti sa dajú nájsť ako vľavo, tak vpravo. Civil War tak síce je antivojnovým politickým filmom, no nie politickým príbehom. Filmu ako takému zároveň chýba klasický dej s postavami, ktoré by v ňom prechádzali nejakou vnútornou premenou (okrem mladej Jessie).
Rovnako ako sa režisér snaží byť nestranný, fungujú tak aj novinári, ktorí vo filme zachytávajú udalosti tak, ako sa dejú okolo nich. Snímka jednoznačne vzbudí diskusiu na tému, nakoľko etické a ľudské je to, že si namiesto kontrolovania zranených fotia mŕtvoly. Otázne je aj to, prečo film nijakým spôsobom nezobrazil, aký vplyv má práca novinárov na udalosti a prečo sú hrdinami práve oni.
Nudiť sa nebudeš ani na sekundu
Kolaps nutne nehovorí nič nové o vojne, zle ľudí či situácii v USA. Diváci v Európe a v Spojených štátoch majú od snímky, pochopiteľne, iné očakávania. Tie naše naplnila, a tak nemôžeme snímku kritizovať za to, že nie je niečím, čím ju niektorí diváci chceli mať. Rozhodne nie je nudná a poteší aj divákov, ktorým prekáža veľké množstvo dialógov.
Alex Garland využíva vizuálne nástroje na rozpovedanie príbehu viac ako emotívne monológy a dialógy svojich postáv. Vzhľadom na kompozíciu strhujúcich záberov to bude prekážať len málokomu. Garland zvláda úžasne stvárniť tiché scény, ale dokáže ohúriť aj obyčajnými zábermi kamery z auta na zdrvenú Ameriku. Vojnovými sekvenciami a akčnými scénami následne úplne nadchne.
Famózne a autentické akčné scény
Dorozumievanie medzi vojakmi, ich prestrelky a peklo, v ktorom sa občas ocitnú (spoločne s hlavnými hrdinami), sú plné napätia a veľmi autentické. Vďaka tomu sa divák občas pozabudne s dýchaním, najmä v bravúrnej scéne s Jessem Plemonsom (Breaking Bad, Sila psa). Ten stvárnil ďalšieho démonického „psychopata“ a opäť pri tom tuhne krv v žilách.
Kolaps síce nenatočili na klasické IMAX kamery, ale premietajú ho v podobnom formáte, a tak musíme vrelo odporučiť vidieť snímku na čo najväčšom plátne. Ak sa to nedá, treba ju vidieť s čo možno najlepším zvukom, ktorý zanechá fanúšikov vojenských filmov a akčných sekvencií s otvorenými ústami.
Kolaps je po Annihilation a Men prekvapivo diváckym filmom skvelého režiséra a scenáristu Garlanda. Jeho nový film síce mohol byť oveľa viac kontroverznejší a spustiť väčšiu vlnu diskusie, ale aj bez toho je funkčným a bolestivým pohľadom na to, ako by vyzerala občianska vojna za našimi dverami.
Film divákov dokáže pobaviť, vydesiť a zanechať v nemom úžase. Jeho epizodický formát rozprávania príbehu umožňuje tvorcom ukázať viaceré druhy zverstiev vojny. A aj keď už diváka nekonfrontuje s jeho myšlienkami na intelektuálnej úrovni v plnom potenciáli témy a vojny ako takej, zasiahne ho audiovizuálnymi orgiami.
Kolaps mohol byť iným, dôležitejším filmom, ale ten, ktorý nakoniec Garland vytvoril, je stále veľmi dobrý (možno až na ten koniec a osud jednej postavy, pri ktorom nejeden divák bude gúľať očami). Kolaps je hodný ôsmich a pol bodu z desiatich.
