Vyspovedali sme slovenského architekta a speváka kapely Korben Dallas.
Ešte počas štúdia v roku 2004 založil so spolužiakom Matejom Grébertom architektonický ateliér Compass, ktorý dnes patrí medzi najväčšie v krajine. Absolvoval Fakultu architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave a je podpísaný pod projektmi Slnečnice, Nové Lido či Vydrica.
Juraj Benetin je zároveň členom poroty v rámci udeľovania architektonických cien CE ZA AR a určite ho poznáš aj ako gitaristu a speváka alternatívnej rockovej kapely Korben Dallas, s ktorou má na konte šesť štúdiových albumov.
Pre Refresher prezradil, ako sa dostal k architektúre, čo ho na nej fascinuje, čo by poradil mladým architektom, ale aj to, ako vníma zvyšovanie cien bytov. Priblížil tiež, ako sa darí jeho kapele a prečo sú koncerty po pandémii odlišné.
Veľa ľudí vás má zafixovaného ako charizmatického speváka s prenikavým hlasom z kapely Korben Dallas. Nie všetci však vedia, že ste architekt, máte vlastnú spoločnosť a ste tiež členom poroty pri udeľovaní architektonických cien CE ZA AR. Začal by som práve tým. Ste prísny porotca?
Ako kedy, ale myslím si, že všeobecne nie som. V rámci tohtoročnej poroty som bol totiž práve ja jedným zo zástancov toho, aby sme mali viac nominovaných diel. Aj máme. Mám pocit, že ich je vôbec najviac v histórii – 24. Je ich tam kopec a je to trochu aj moja zásluha. Zdá sa mi, že sa zväčšuje špička architektonického ľadovca, čo je dobrá správa.
Nebol následný výber víťaza o to náročnejší?
Áno, ale tých kategórií máme veľa, pričom každá z nich mala celkom jasného favorita. Výber víťaza preto nebol až taký zložitý.
Aké sú vaše kritériá a preferencie pri hodnotení? Čo by mali mať víťazné architektonické diela?
Je to zložité. CE ZA AR je špecifický v tom, že porota, ktorá je medzinárodná, väčšinou česko-slovenská, je zložená z veľmi zaneprázdnených ľudí. Napriek tomu venuje výberu diel týždne, čo vôbec nie je bežné. Máme za sebou výlet po celom Slovensku a pristúpili sme k tomu poctivo.
I keď to býva veľmi hektické, večer máme vždy čas porozprávať sa a z tých debát je jasné, že jednotlivé stavby „zažívame“ tak, ako sa architektúra zažívať má. Obzvlášť v tejto dobe digitálnej prezentácie. Áno, je dôležité vedieť architektúru dobre nafotiť, ale nič sa nevyrovná zážitku priamo na mieste.
CE ZA AR je teda súťažou atmosféry, zážitku. Vďaka týmto cenám skutočne architektúra ožíva. Víťazí pocit, ktorý na konkrétnom mieste máme. To je hlavné kritérium. Mám rád, keď sa architektúra posudzuje ľudskými vlastnosťami. Predsa len, ani ľudí by som sa neodvážil hodnotiť len na základe toho, ako vyzerajú.
Ktoré diela najviac zarezonovali u vás?
Určite to bolo úžasné dielo v Jelšave od ateliéru 2021. Autori umiestnili dovnútra ruiny kaštieľa Coburgovcov zaujímavú inštaláciu, vďaka ktorej návštevník dokáže doslova zažiť premenu toho miesta. Toto miesto treba ísť určite navštíviť. Ďalej sa mi páčili rodinné domy. Každý z nich mal osobitý príbeh. Bolo cítiť, že ľudia sa počas pandémie sťahovali z mesta na vidiek.
Ktorí architekti podľa vás kraľujú súčasnej generácii a robia najoriginálnejšie projekty?
Zo staršej generácie sú najdominantnejšími osobnosťami Martin Kusý a Pavol Paňák z ateliéru BKPŠ. Stále robia fantastické veci. Momentálne dokončujú veľmi podarenú rekonštrukciu Slovenskej národnej galérie, predtým sa postarali o Národné divadlo či Národnú banku Slovenska. Z ďalšej generácie si veľmi vážim Ľuba Závodného či Petra Moravčíka. Potom tu je naša generácia, teda skupina ľudí, ktorá sa na pódiu pri udeľovaní cien CE ZA AR pravidelne strieda. Ide o architektov z ateliérov ako Zerozero, GutGut či Plural.
Ako sa slovenská vláda stará o architektúru a kultúru, s ktorou je nevyhnutne prepojená?
Toto je veľmi zaujímavá téma a začal by som trocha obšírnejšie. Nedávno som čítal veľmi dobrý rozhovor so sociológom Michalom Vašečkom, podľa ktorého by mali byť v zdravej spoločnosti v rovnováhe tri prvky, pričom ani jeden z nich nedominuje. Sú nimi občianska spoločnosť, biznis a štátna správa. Ide akoby o trojnožku, ktorá stabilne stojí.
Tento systém funguje podľa mňa napríklad v Dánsku, celkovo v severnej Európe. Na Slovensku, bohužiaľ, nie. Dôkazom toho je aj to, že v rámci nominácií na ceny CE ZA AR nemáme, a ani si nepamätám, kedy naposledy sme mali, dielo financované priamo štátom. Štát jednoducho architektúru nefinancuje a je to dlhodobý problém. Sme preto v nerovnováhe.
Čo podľa vás dnes najviac definuje súčasnú architektúru? A nemyslím teraz vyslovene Slovensko, ale celosvetovo.
Najvýraznejším prvkom súčasného architektonického obdobia je, že nemá žiaden výrazný prvok. (smiech)
Je to teda neuchopiteľné.
Do značnej miery áno. Tým, že sa rozpadajú inštitúcie, rozpadajú sa aj veľkú hnutia. Nemáme tu modernizmus, secesiu ani neoklasicizmus. Ja však vidím v súčasnosti jeden smer, ktorý sa pokúša odkazovať k tej najhlbšej histórii architektúry, teda až jaskyniam, čo mi je celkom sympatické. Jeho predstaviteľmi sú napríklad David Chipperfield, Peter Märkli Architect alebo Peter Zumthor.
Poďme teraz do vašej minulosti. Ako ste sa vy dostali k architektúre? Čím vás zaujala natoľko, že ste ju šli študovať?
Bol som neposedné a neposlušné dieťa. Mám to dodnes, keďže aj v súčasnosti sa venujem viacerým veciam. Architektúre, hudbe, športu, rodine a podobne. Tak mi to vyhovuje, robiť stále niečo iné. Ale počas dospievania som dlho nevedel, čo budem robiť, až mojej mamu napadlo, aby som sa prihlásil na prípravný kurz na architektúru. A to sa mi zapáčilo.
Bola tam geometria, ktorú mám veľmi rád, a bolo tam tiež kreslenie, ktoré mám takisto rád. A nakoniec som sa na prijímačky pripravil tak, že som skončil druhý z tisícky uchádzačov. Všetkých v mojom okolí to prekvapilo. Paradoxne som tú školu potom ledva dokončil. (smiech)
Ešte počas školy sme s Matejom Grébertom pracovali na prvých návrhoch Slnečníc v Bratislave. Dnes to je 6-tisícové a v budúcnosti bude 15-tisícové mestečko.
Na to by som rád nadviazal. Štúdium architektúry na Slovensku patrí medzi tie najťažšie vôbec. Od viacerých absolventov som počul, že to bolo miestami doslova drsné a bol to až boj o prežitie. Ako spomínate na štúdium vy? Mali ste to tiež také náročné?
Nebolo to vôbec drsné, ale to si človek uvedomí až neskôr. Ide o to, že architektúra človeku berie naozaj veľmi veľa času. Naučí ho aj to, čo sa v škole nenaučí. Pamätám si, ako som prvýkrát počas štúdia celú noc nespal, lebo som musel do školy spraviť zadanie a nevedel som, ako ho mám spraviť. Na druhý deň som bol oťapený a premýšľal som nad tým. Tých bezsenných nocí však počas štúdia bolo veľa, ale to aj po škole, už priamo v ateliéri. Architekt sa musí naučiť nespať.
Máte nejakú obľúbenú vtipnú historku z obdobia štúdia?
Mám ich viacero, ale nemôžem ich prezradiť v rozhovore. (smiech) Skôr by som povedal inú vec. Náš ročník mal obrovské šťastie. Absolvovali sme v roku 2005 a bolo to v období, keď architektonická scéna bola ešte tak trocha rozbitá. Taktiež krátko predtým prišla digitalizácia, prechádzalo sa na počítače. Vzhľadom na to bolo v tomto odvetví veľmi veľa príležitostí. So spolužiakom Matejom Grébertom sme sa rozhodli založiť architektonický ateliér Compass, ktorý funguje dodnes.
A ešte počas školy sme pracovali na prvých návrhoch Slnečníc v Bratislave. Dnes to je 6-tisícové a v budúcnosti bude 15-tisícové mestečko. Vtedy, keď sme na tom začali pracovať, sme mali 24 alebo 25 rokov. V tom veku sme mali reklamnú agentúru, robili sme tiež výstavy po celej Európe, ja som bol fotograf pre noviny aj grafický dizajnér. Toto všetko sme s Maťom Grébertom robili holými rukami a nakoniec sme sa dopracovali k tomu, že máme jeden z najväčších architektonických ateliérov v krajine. S odstupom času to znie až neuveriteľne.
Čo by ste odporučili mladým ľuďom, ktorí chcú byť raz architektmi? Čo sú tie tajné zbrane na zvládnutie vysokej školy?
Musia sa pripraviť na to, že pri architektúre sa budú učiť celý život. A to je to najkrajšie, že ten intelektuálny proces sa vlastne nikdy neskončí. Je to síce všetko komplikované a zložité, ale zároveň bohaté a zaujímavé. Ak je niekto zvedavý, architektúra ho bude baviť. Zvedavosť je najkrajšia ľudská vlastnosť a treba si ju pestovať. To je základ. Zároveň sa architektúry netreba báť, lebo na ňu sa nabaľuje viacero vecí. V architektúre sa môžete venovať histórii, ekológii, dizajnu, čisto teórii... je toho veľa. Ja nedám na architektúru dopustiť.
Ste podpísaný napríklad pod projektmi v Bratislave ako Vydrica alebo Slnečnice, no tiež Nové Lido. Na ktorý projekt ste najviac hrdý a ktorý vám dal najviac zabrať?
To je veľmi ťažká otázka. Slnečnice sú super v tom, že tam žijú ľudia. Človek si zrazu uvedomí, aké super je robiť pre niekoho priestor na bývanie. Vytvoriť pre ľudí domov.
Je to, predpokladám, pocit zadosťučinenia.
Áno, presne tak. Ľudia, ktorí tam žijú, sú prevažne šťastní aj napriek množstvu chýb, ktoré sme urobili. Býva tam moja rodina aj kamaráti. Človek pri takomto projekte cíti oveľa väčšie zadosťučinenie, než keď navrhne obchodný dom. S takými stavbami sa ťažšie identifikuje, pretože projekt putuje viac-menej z rúk do rúk.
Je to skôr úloha štátu, identifikovať sa s ním. Pri bytoch je to vždy úloha obyvateľov, ľudí, čo je veľmi pekné a fajn. Veľmi osobný vzťah mám však aj k dielam, ktoré sa práve dokončujú, teda bývalá Cvernovka alebo Pradiareň. To je projekt, ktorý vyrastá zo zeme. Vydrica taktiež rastie zo zeme, čo je miesto, ktoré asi každý pozná a bude okolo neho chodiť, vďaka čomu sú extrémne očakávania.
Poďme k ďalšiemu problému, a to je neustály rast cien bytov, konkrétne v Bratislave. Je to nastavenie cien v poriadku a je podľa vás priamo úmerné kvalite bývania?
Je to nepríjemné. Bratislava je na tom veľmi zle. V porovnaní s inými hlavnými mestami v Európe má najvyšší rast cien bytov vo vzťahu k priemernej mzde. Tá nedostupnosť bytov je extrémna a prichádza korekcia. Vidíme, že ju spôsobuje inflácia, rovnako ako zvyšovanie úrokových sadzieb. Príde však k zastaveniu tohto rastu cien a spomaleniu predaja, pretože developeri predávajú vždy za maximum, za ktoré sú schopní predať.
V čase, keď bola relatívne malá ponuka, bol dopyt oveľa vyšší. Úroková sadzba na hypotékach bola veľmi nízko. Zrazu sa stalo to, že posledné roky si pracujúci človek, pokojne aj tu u nás v ateliéri, ktorý má povedzme tridsať rokov a zakladá si rodinu, nemá šancu kúpiť vlastný byt.
Čo by ste poradili mladým ľuďom, ktorí riešia dilemu, či majú naďalej žiť v podnájme alebo si vziať hypotéku?
Nie som finančný poradca, ale ja by som asi na ich mieste urobil to, že by som ostal v podnájme, kde ceny stagnujú, a počkal by som, ako sa vyvinie situácia. Za seba poviem, že my sa v ateliéri snažíme robiť na takých projektoch, ktoré umožňujú bývať za lacnejšie ceny.
Vravím teraz o konkrétnom projekte Matadorka, ktorý je blízko centra v Petržalke na Kopčianskej. Celý koncept je postavený na tom, že byty sú menšie, ale sú tak kompaktne a efektívne navrhnuté, že ponúkajú človeku vlastne to isté čo byt, ktorý má o desať štvorcových metrov viac. My sa však snažíme, ako môžeme, znižovať cenu bytov, či už dvojizbových, alebo trojizbových.
Koncerty po pandémii sú už úplne o niečom inom. Je to nový zážitok.
V jednom rozhovore ste povedali, že „v Bratislave na kultúru nemáme v podstate nič zaujímavé, hlavné mesto je z tohto pohľadu na tom najhoršie na Slovensku“, a vyjadrili ste sa dosť kriticky voči bratislavským priestorom ako MMC, Babylon, Incheba alebo NTC.
Súčasťou za mňa prelomového projektu Nové Lido má byť aj koncertná hala, ktorá by sa dala využiť ako kultúrny priestor na koncerty či festivaly. Snažili ste sa navrhnúť si to miesto čo najvhodnejšie na koncertovanie vašej kapely Korben Dallas?
Bratislava je v tomto smere naozaj chudobná a nemôže sa príliš chváliť miestami na kultúrne vyžitie. Miešajú sa tu príčiny s dôsledkami. Kultúrny život v Bratislave by možno mohol byť lepší, otázka znie, či to je tak, ako to je, preto, že vlastne nemá kde byť lepší, keďže tu chýbajú vhodné miesta. Do koncertných klubov roky nikto neinvestoval. Kultúra navyše dostala extrémnu ranu počas pandémie.
Na stole je otázka, ako jej pomôcť. Či pomôcť hardvéru alebo softvéru. Teda či je dôležitejšie nájsť spôsob, ako pomôcť umelcom a hudobníkom, aby pri kultúre vôbec ostali, alebo urobiť nejaký kultúrny stánok, v ktorom sa to možno celé preberie. Ja však odpoveď nepoznám. Neviem, čo je lepšie. No na Lide to miesto pre kultúru je.
Viete si teda predstaviť, že tam raz budete koncertovať s kapelou?
Viem, jasné. Otázka je, či v čase, keď už to tam bude stáť, budeme mať toľko fanúšikov, aby sme to naplnili. (smiech)
Myslím si, že o toto sa nemusíte báť. Aj hudba vám nepochybne zaberá veľa času. Ako sa momentálne darí kapele Korben Dallas?
Máme naplánované vystúpenia, tešíme sa, no máme pocit, že ľudí chodí na koncerty menej než pred pandémiou.
Skutočne? Na koncerte na festivale Grape bolo toľko ľudí, že ste istý čas na pódiu nemuseli ani spievať do mikrofónu a všetko za vás zvládol dav dole.
To bol fantastický koncert, asi jeden z najlepších vôbec. Je pravda, že na druhej strane sú tie koncerty akési vrúcnejšie. Viac si ich vážime my aj diváci. Koncerty po pandémii sú už úplne o niečom inom. Je to nový zážitok. Určite to treba zažiť. Aj mne sa často chce radšej ostať doma a pozrieť si niečo na Netflixe, ale myslím si, že by sme sa mali prekonať a ísť znova von medzi ľudí.
Pandémia nám priniesla mnoho zlých návykov, ktoré by sme mali postupne prekonávať. Treba, aby sme medzi sebou viac komunikovali. Keď to človek urobí párkrát, možno aj nasilu, zrazu zistí, že stretávať sa znovu s ľuďmi je aspoň také dobré ako prestať fajčiť. (smiech)
Možno je to len môj pocit, no zdá sa mi, že ste sa akoby viac oddialili od alternatívneho rocku, ktorý bol príznačnejší pre skoršie albumy, a začali ste viac experimentovať so žánrami, začali ste vystupovať s vokalistkami. Plánujete sa ešte vrátiť k tým tvrdším veciam?
Určite áno. Už na poslednom albume Deti rýb sme sa trocha snažili vrátiť k staršej tvorbe. Vraveli to aj recenzie. A na turné, ktoré momentálne beží, sme už bez vokalistiek, takže vystupujeme len v trojici ako kedysi. Môžem tiež prezradiť, že pracujeme na novej hudbe a je živšia, tvrdšia. Ďalšia vec je, že v dnešnej dobe už cédečká nedávajú zmysel, preto robíme hudbu najmä pre koncerty. Čoraz viac si to uvedomujeme, a preto ju aj vymýšľame tak, aby nás bavila na pódiu.
Do akej miery vám vaša popularita zasahuje do života? Nestáva sa vám, že sa prechádzate s manželkou a deťmi po parku a zrazu za vami niekto dobehne, že chce fotku?
Stane sa to dvakrát za rok a je to úplne v poriadku. Ustálilo sa to a je to na prijateľnej úrovni.
Nie je to teda pre vás otravné?
Vôbec. Ja nie som Adela Banášová ani Rytmus, ktorí asi musia riešiť logistiku pohybu na verejnosti. Deje sa aj to, že aj keď ma veľa ľudí na verejnosti spozná, neprihovoria sa.
Dá sa povedať, že poslucháči vašej kapely sú skôr introverti?
Sú kultivovaní. Robíme hudbu najmä pre vnímavejšie publikum. Mám koncerty tak rád aj preto, že naši fanúšikovia sú ako naši kamaráti. Sme si podobní.
Koľko fanúšičiek vám denne píše na sociálne siete? (smiech)
(smiech) Niežeby sa to nedialo, ale nedeje sa to na dennej báze. Navyše ja som nikdy nebol na Instagrame a na Facebooku už nie som od júna. A je to super. Urobil som to preto, lebo som mal pocit, že som už len akýsi digitálny stalker.
Sociálne siete teda majú na starosti spoluhráči z kapely?
Robí to Ozzo. Občas sa stane, že keď sa spolu odfotíme na pumpe a pridá to na sociálne siete, pýtam sa ho potom, koľko máme lajkov. To ma občas zaujíma. (smiech)
