„Vojna je najväčšou vecou štátu, vecou života a smrti, cestou k prežitiu či skaze. A tak je potrebné ju skúmať."
Sčasti nadviažeme na článok o Sun-c’, v ktorom sme si už hovorili niečo o stratégii a bojovej mentalite najľudnatejšej krajiny sveta. Zameriame sa na taktiku, techniku a históriu Čínskej vojenskej mašinérie v období staroveku.
Vývoj čínskeho vojenstva siaha hlboko do minulosti, no za kľúčové obdobie sa označuje najmä Éra jari a jesene, kedy došlo k rozsiahlej decentralizácii moci. Krvavé a intenzívne bitky, ktoré prebiehali medzi 170 štátmi ukázali plný potenciál vojenského remesla. Útoky mali podobu rýchleho a nečakaného vpádu na cudzie územie, konflikty sa viedli čo najkratšie (aby sa zabránilo plytvaniu zdrojov), ale o to brutálnejšie. Samotná šľachta bojovala výhradne na bojových vozoch, naopak regrúti spomedzi obyčajných ľudí spĺňali úlohu ľahkej pechoty. Otázku stratégie mali na starosti „gentlemanskí“ aristokrati, ktorí sa navzájom poznali z diplomatických audiencií, vďaka čomu vzniklo aj nepísané pravidlo o zákaze zajatia niekoho s vyšším postavením. Spomínané bojové vozy boli v tých časoch nízkej kvality, často sa ničili, či v nerovnom teréne zapadali, s ich vyťahovaním mnohokrát pomáhali aj nepriateľskí vojaci. Po 241 rokoch neľútostných vojen však boje medzi šľachtickými rodmi konečne utíchli. Zo 170 malých štátov zostáva nakoniec iba 7 rozsiahlych kniežactiev. Začína sa tak ozbrojený konflikt o zjednotenie Číny, nazývaný aj ako obdobie bojujúcich štátov. Jednotlivé štáty tentoraz disponujú v prípade potreby armádami o sile až 100 000 mužov. Zároveň sa začínajú aj „technologické preteky“, čo má za následok objavenie pokročilých postupov výroby bronzových zbraní či nový spôsob spracovania železa. Rovnako sa dáva dôraz na taktiku, logistiku, či strategické plánovanie, zakladajú sa prvé vojenské školy s cieľom vychovať geniálnych vojvodcov. V tomto čase vzniká aj množstvo (cez 200 zväzkov) kníh o vojenstve, z ktorých je najznámejšie dielo legendárneho majstra Sun-c’, Umenie vojny.
„Ten, kto vie, kedy sa môže pustiť do boja a kedy sa boju vyhnúť, ten zvíťazí."
V období bojujúcich štátov sa boje neviedli v anarchii ako tomu bolo v minulosti, ale viedli ich silnejšie kniežactvá proti slabším v túžbe pohltiť ich a absolútne ovládnuť. V roku 260 pred n. l. sa posledné dva štáty Čchin a Čao stretli v rozhodujúcej bitke u Čchang Pchingu, v najkrvavejšom vojenskom strete v čínskej histórii, kedy proti sebe stáli takmer polmiliónové armády. Po nesmierne tuhých a krvavých bojoch trvajúcich aj niekoľko dní nakoniec vyšiel víťazne štát Čchin, 400 000 zajatých nepriateľských vojakov bolo na príkaz veliteľa pochovaných zaživa. Táto bitka zároveň rozhodla o zjednotení Číny, pretože po nej sa už štátu Čchin nikto nemohol vojensky rovnať. Čo však stálo za úspechom novej dynastie v boji o nadvládu najľudnatejšej krajiny sveta ?
„Vojenská sila – to je ovládnutie nerovných síl k tomu, aby si dosiahol svojich cieľov."
V prvom rade dokonalá organizovanosť a úplná oddanosť. Metóda „cukor a bič“ zaručovala štedrú odmenu pre radového vojaka, ale i tvrdý trest pre zbabelého generála. Nezáležalo na hodnosti či pôvode, porazený veliteľ často radšej spáchal samovraždu ako by sa mal v hanbe postaviť pred panovníka. Štát Čchin rovnako oplýval aj agresívnou kultúrou, oslavoval vojnu ako možnosť slávy a prestíže. Tým ovplyvnená výchova zaručovala, že vojaci nikdy neutekali z boja, ich absencia strachu zo smrti podlamovala morálku mnohých nepriateľských armád. Geografická poloha na západe zaručovala dynastii veľké nerastné bohatstvo s úrodnou pôdou, spolu s tisíckami roľníkov a otrokov tak mohla ekonómia naplno prekvitať, čo viedlo v konečnom dôsledku k masovej výrobe výzbroje a armádneho materiálu. A práve veľký počet obyvateľov sa stal pre Čchin pilierom úspechu, jedine tento štát dokázal postaviť v časoch vojny stotisícovú armádu bez výrazného oslabenia produkcie či hospodárskych problémov.
„Najväčšie umenie spočíva v zlomení nepriateľa mimo bojového poľa."
Dynastia Čhin sa tak stala v rokoch 221-206 pred n. l. prvou monarchiou vládnucou zjednotenej Číne (samotný výraz pre Čínu pochádza práve z mena tejto dynastie). Za vlády prvých cisárov mohla krajina v časoch núdze zmobilizovať až 3 milióny vojakov, pravidelná armáda však mala „iba“ niečo cez 1 milión pešiakov, 10 000 jazdcov a okolo 3000 bojových vozov. Práve jadro armády tvorili nekonečné rady pešieho vojska, do ktorého patrili zväčša nevoľníci. Ich klasická zbroj pozostávala z kožených plátov poskytujúcich bojovníkom dobrú pohyblivosť, v bitkách sa využívali jednosečné meče, kopije, štíty, luky (dostrel až 300 m) a praky. Ťažká pechota alebo kavaléria disponovala okrem nepreniknuteľného brnenia a helmy aj ťažkými bronzovými suknicami. Medzi elitu čínskeho vojenstva patrili jednoznačne jazdci, ktorí museli spĺňať prísne podmienky ako excelentné ovládanie luku či nadpriemerné jazdecké schopnosti. Špeciálne jednotky mnohokrát plnili úlohy taktického rázu (blokáda zásobovania, rozdrvenie určitých bojových skupín, diverzné akcie) alebo podpory armády v rozhodujúcich bitkách. Rovnako smrtiace ako kavaléria boli aj drevené bojové vozy, často nosiace stratégov či dokonca samotných cisárov. Posádku tvorili zväčša traja ľudia, pohonič, strelec a bojovník, ten pomocou kopije zrážal nepriateľov k zemi, alebo ju vrážal do kolies iných vozov, čím docielil ich nefunkčnosť.
„Ten, kto si nevychutnal všetko zlo vojny, ten si nevychutná ani jej zisk."
Tak ako aj ostatné vyspelé staroveké kultúry, aj Číňania poznali výhodu organizovaných šíkov, vojaci boli rozdelení do základnej skupiny „piatich mužov“ Wu., ktorá sa následne zaraďovala do dvadsať, päťdesiat alebo sto členného šíku. Muži tak boli schopní lepšieho a komplexnejšieho pohybu na bojovom poli, držali formáciu, vytvorili ochranný kruh či otvorený štvorec. Medzi klasické strategické manévre počas bitky patrila formácia písmena V, kedy vojaci na „špici“ vlákali nepriateľov dovnútra šíku, kde ich uzatvorili z oboch strán a zmasakrovali. Ako podpora sa väčšinou používala jazda alebo bojové vozy. Treba tiež podotknúť, že samotnému začiatku boja muža proti mužovi predchádzala mohutná záplava šípov (desaťtisíce, niekedy až státisíce lukostrelcov), kedy mohla padnúť aj 1/3 vojska. Vojenská služba za dynastie Čhin bola povinná a začínala sa výcvikom nováčikov a končila ročným strážením pevnosti alebo opevnenia.
„Zabiť nepriateľa je len akt zúrivosti. Pravým ziskom je zbaviť ho výhody.“
Po rokoch stabilnej vlády však nečakane zomiera posledný cisár dynastie Čhin. Chaos v krajine využije eunuch menom Čao Kao, ktorý dá bez milosti popraviť legitímneho následníka trónu, ďalej sfalšuje panovníkov závet, kde najstaršiemu synovi cisára rozkáže spáchať samovraždu a za nástupcu určí druhého, neschopného syna (nízke IQ, pravdepodobne mozgová porucha), vďaka čomu sa ako jeho radca dostáva nepriamo k moci. V celej ríši tak dochádza k nespočetnému množstvu povstaní a rebélii. Po rokoch krvavých bojov nakoniec vzbúrenecká armáda (väčšina vojakov nevoľníci) dobyje hlavné mesto Číny, zabije Čao Kao a dosadí na cisársky stolec úradníka Liou Panga. Týmto aktom zároveň začína nová kapitola čínskych dejín, vláda dynastie Chan.
„Kto nepozná protivníka ani seba, prehrá každú bitku.“
Počas štrnástich rokov prosperujúcej vlády, sa najväčším nepriateľom ríše stali kočovné kmene Hunov. Ani nespočetné množstvo vojakov nemalo šancu proti majstrom v odbore jazdný lukostrelec. Pešiaci a pomalá kavaléria nepredstavovali pre nomádskych bojovníkov žiadnu hrozbu, tí mohli bez problémov plieniť bohaté a úrodné oblasti na západe. Za vlády Wu-tiho preto vznikla významná vojenská reforma, ktorá zaručovala šľachtenie nových koní (podobných tým hunským), dôkladný výcvik jazdy ale i pechoty, zmena taktiky a logistiky pre vojsko špeciálne zložené z kavalérie a bojových vozov. Táto revolučná zmena okamžite „zožala úrodu“, roku 122 pred n. l. sa 10 000 vojakov vydalo na sever, každý mal dvoch koňov, pričom na jednom sa jazdilo a druhý slúžil na prenos zásob. Automaticky tak odpadla otázka ohľadom zásobovania, skupina ozbrojencov následne rýchlym a hlavne prekvapivým útokom zaútočila na Hunov a porazili dvojnásobný počet nepriateľov. Postupom času tak Čína dosiahla nad Hunmi absolútnu prevahu, dopomohlo k tomu skúmanie bojovej taktiky kočovníkov, diplomacia, ale aj kopírovanie ich jazdeckej a lukostreleckej techniky.
„Vojna je v podstate len dômyselná lesť.“
Tieto kroky však nikdy neodstránili nomádske nebezpečie z ríše draka, klany a nepriatelia sa striedali rovnako rýchlo ako cisári na tróne. Za slabých panovníkov tak vznikali na územiach Južnej Číny vojenské tlaky, ktoré donútili vládnucu dynastiu stiahnuť sa až za Veľký múr. Tak ako vojenstvo, aj náboženstvo a kultúra dosiahla svojho rozkvetu. Z dvoch protirečiacich celkov nakoniec vyšlo nakrátko umenie vojny, za vlády dynastie Suej a Tchangu sa pod vplyvom konfuciánskeho učenia a budhistickej umiernenosti boj odsúva na vedľajšiu koľaj. I keď vďaka tomuto mysleniu Čína dosiahla najväčší kultúrny rozmach v dejinách, absencia vylepšovania vojenskej techniky a úpadok postavenia vojakov v spoločenskej hierarchii mal za následok úpadok Číny samotnej. Civilizácia, ktorá mala už od svojho vzniku boj zakorenený vo svojom myslení, stratila hodnoty vojny a tým aj technologickú prevahu a rozsiahle územie. Neskoršia Invázia mongolských hôrd iba spečatila desaťročia zahadzovania vojenskej tradície v Číne.
„Ponúkni nepriateľovi návnadu, aby si ho vylákal. Spôsob zmätok v jeho vojsku a poraz ho.“
Nakoniec by bolo zaujímavé spomenúť niektoré nezvyčajné zbrane, ktoré sa v stredovekých arzenáloch len tak nevidia. Napríklad pri obliehaní hlavného mesta Čchang-anu, boli použite prvé granáty vo forme keramických nádob, kde sa nachádzali živé včely a sršne. Bystrí stratégovia nemali dokonca problém použiť jedovaté rastliny, prostredníctvom ktorých otrávili vodné nádrže miest alebo dedín. Do skupiny čínskych chemických zbraní určite patria aj toxické mraky zo zmesi síry a arzénu. Tento dym spôsoboval nepriateľovi dočasnú slepotu a problémy s dýchaním. Príchodom pušného prachu sa stali rovnako populárne aj rôzne rakety, pušky a torpéda. Aj keď v bohatej vojenskej históriu Číny môžeme nájsť množstvo bojových stretov, jedným z najzaujímavejších konfliktov je určite bitka u Sogdiany, kde došlo ku konfrontácii Čínskej ríše a Rímskeho impéria. Podľa zachovaných dokumentov, vojsko orlice, pod priamym velením Marka Antonia, utrpelo porážku. Stalo sa tak vďaka neutíchajúcim salvám šípok z kuší, ktoré bez väčších problémov prerážali štíty a brnenia rímskych legionárov.
