Do areálu aj z neho pochodoval za úplnej tmy 30 kilometrov. Strážnikom sa tesne vyhol hneď niekoľkokrát.
Dvadsaťdeväťročný fotograf Filip Poreba rád cestuje po neobjavených či zabudnutých miestach. Nedávno sa vrátil z expedície do opustenej časti areálu kozmodrómu Bajkonur v Kazachstane.
Väčšia časť ikonickej vesmírnej základne patriacej Rusku je stále v prevádzke a pozrieť sa na ňu zblízka je nemožné. Filip nám však predstavil prípravu aj priebeh nevšedného štvordňového dobrodružstva v chátrajúcich hangároch, ktoré ukrývajú niekdajšiu pýchu sovietskeho vesmírneho výskumu – raketoplány Buran.
Bajkonur nepatrí práve k štandardným turistickým destináciám. Ako sa v tvojej hlave zrodila myšlienka navštíviť ho?
Pred pár rokmi som si ako oficiálny turista pozrel Černobyľ a Pripiať. Stretol som tam týpka, ktorý organizuje sólo výlety a dal mi typy na urbex v Kyjeve. Šiel som s ním po odtokových kanáloch mesta a skamarátili sme sa. Ako prvý mi vtedy ukázal fotky sovietskych raketoplánov Buran z Bajkonuru.
Keď som si neskôr robil poriadok v e-mailoch, zablúdil som do spamu a zbadal od neho správu s ponukou ísť do Bajkonuru s random skupinou ľudí. Bola to riadna náhoda. Neváhal som ani minútu a obsadil posledné voľné miesto v danom termíne. Ihneď som si zaplatil aj letenky a turistické víza ani neriešil, keďže na 30 dní sú zadarmo.
Predpokladám, že do Bajkonuru nelieta priama linka. Ako si sa tam dostal?
Do hlavného mesta Kazachstanu Astany som letel z Prahy s prestupom v Istanbule. Odtiaľ som pokračoval lokálnou nízkonákladovkou do mesta Kyzylorda neďaleko hraníc s Uzbekistanom. Stretol som sa tam s ostatnými tromi účastníkmi výletu. Z Kyzylordy bol Bajkonur už len tri hodiny autom.
Vodičovi sme povedali, že ideme na ryby. Nemali sme udice, ale potrebovali sme alibi. Cestou sme sa zastavili v miestnom motoreste, kde sme ochutnali špeciality vrátane extrémne kyslého mlieka z koňa. Vodič nás vysadil po siedmej večer 30 kilometrov od destinácie. Pokračovali sme pešo najodporúčanejšou a najbezpečnejšou trasou v ústrety hangárom s raketou Energia a dvoma Buranmi.
Mestu Bajkonur, ktoré je prepojené so stále funkčným kozmodrómom, ste sa úplne vyhli?
Áno. Nachádza sa tam síce múzeum s jedným z troch raketoplánov, avšak do aktívnej časti základne patriacej Rusku sa nedostaneš. Nanajvýš si ako divák môžeš pozrieť štart rakety. Aktívna časť je výrazne väčšia, a keď sme prespávali v opustenej časti, videli sme launchpady, z ktorých štartujú rakety do vesmíru. Práve odtiaľto v roku 1961 vyštartoval do vesmíru aj prvý človek Jurij Gagarin.
Do Bajkonuru si nešiel sám. Poznal si svojich súputníkov vopred?
Nie, no keď sme sa stretli, zistili sme, že sme fakt podobne naladení. Boli to 30- až 40- roční chlapi z Európy, ktorí majú extrémne scestovaný svet. Jeden z nich bol aj v Severnej Kórei a celkom ma inšpiroval. Boli sme super partia a mali sme sa o čom rozprávať celú cestu. Dodnes sme v kontakte.
Museli ste kráčať celú noc?
Áno, vyrazili sme, hneď ako zapadlo slnko a dokončili sme posledné úpravy. Prelepili sme reflexné prvky na oblečení, prepli telefóny do letového režimu a vydali sa smerom na sever. Celý čas sme šli podľa Severky.
Hike trval 10 hodín a každú hodinku sme si dali 5- až 10-minútovú pauzu. Na chrbte som mal 17-kilogramový ruksak a hneď po štarte som zistil, že to nebude len tak.
Každý sme si na chrbte niesli osem litrov vody a asi dve kilá jedla. Cestou tam aj naspäť som zjedol tri energetické gély. Mal som aj proteínové tyčinky, Snickers a Bounty. Všetci sme mali aj klát klobásy, blok syra a sucháre, čo bola naša diétna strava na celý pobyt. V ideálnom prípade sme pritom mali jednosmerne vypiť liter až liter a pol vody.
Do opusteného kozmodrómu ste sa museli dostať za tmy?
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Koľko ho celý výlet stál.
- Ako ďaleko boli od dolapenia políciou.
- Čo predstavuje v areáli najväčšie riziko.
- Prečo je priestor strážený oveľa viac ako pred pár rokmi.
