V rozvojovom svete nenájdete miesto, kde by Vlado nepomohol.
V roku 2013 som prišiel o svoje rozvojové panictvo tak, že ma hodili rovno do duniaceho vodopádu. Nijako inak sa moja „monitorovacia“ misia v Južnom Sudáne dnes ani nedá hodnotiť. Neskúsený televízny redaktor s ruksakom na pleciach a dolármi schovanými v tajnom opasku, plus kameramanka Lucia, ktorá v tvrdo patriarchálnej a po zuby ozbrojenej krajine budila pozornosť úplne všade. Bol to jednoducho novinársky párik na pohľadanie.
Na ceste do odľahlej, v buši schovanej nemocnice v Mapuordite nás niekoľkokrát zadržali muži, ktorí bežne nosili kalašnikov aj do krčmy, a hodinu po našom odlete v krajine doslova začala občianska vojna.
O Vladovi Krčmérym som vtedy ešte vedel len veľmi málo. V „rozvojových kruhoch“ o ňom hovorili ľudia rôzne. Jeho prívrženci ho vychvaľovali do nebies. „Konkurenti“ v prostredí rozvojových a humanitárnych mimovládok zase len zdržanlivo a diplomaticky hodnotili: „Tak sa to nerobí!“
Vlado bol vtedy známy pre kontroverzný spôsob získavania finančnej podpory svojich projektov, za sebou mal kauzu čudného udeľovania titulov na svojej univerzite, ale aj renomé plné rôznych politických „známostí“.
Uprostred juhosudánskeho buša to však bolo úplne fuk. Fakt bol ten, že okrem tabuľky na miestnej pôrodnici, ktorá informovala, že peniaze na jej vybudovanie prišli aj zo Slovenska, tu rezonovalo jedno meno – Vladimír Krčméry.
Ten sem prišiel pomáhať v časoch, keď tu ešte doslova nič nebolo. A pomáhal. Spolu s ďalšími v období krutej sudánskej vojny v divočine bojoval s tropickými chorobami, nedostatkom zdrojov, konštantnými leteckými náletmi a nikdy nekončiacou poverčivosťou miestnych.
Veď len skúste núkať lokálnej žene z kmeňa Dinka paralen, keď šaman z druhej strany stola kričí, že ju tento diablov vynález zabije! Krčméry však toto všetko neúnavnou a často veľmi tvrdohlavou snahou prekonal.
Keď som sa po juhosudánskej anabáze začal pomerne často s kamerou a mikrofónom túlať po rozvojovom svete, nebolo miesto, kde by ste na neho nenarazili. Nemusel tam pritom byť ani osobne. Buď humanitárny či rozvojový projekt zakladal, alebo ho tu reprezentovali ľudia, ktorých profesionálne a ľudsky formoval.
Keď ma počas vrcholných dní Islamského štátu osobne vzal na rýchlu otočku na sever Iraku, všetko som pochopil. Vlada Krčméryho obklopovala magická aura. Kým vytieral jazyky pacientom niekde uprostred utečeneckého tábora, nonšalantne súkal zo seba jednu historku za druhou. Lekári, zdravotníci, humanitárni či rozvojoví pracovníci boli z neho paf. Možno aj preto mu ľudia, ktorých vychoval, nepovedia v tretej osobe inak ako mimoriadne úctivo, až kultovo znejúco – Pán Profesor.
Dezoláti jeho infarkt (Pôvodne sme s odvolaním sa na originálny zdroj správy mylne informovali, že zomrel na obojstranný zápal pľúc. Za chybu sa ospravedlňujeme. – pozn. red.) určite využijú na kampaň proti očkovaniu. Budú spochybňovať jeho význam a možno aj spomínať na pamätnú „chrípôčku“. Faktom však ostáva, že Vladimír Krčméry v živote pomohol viac ľudom, než je ľudsky možné. Priamo aj nepriamo, keď počas rokov postupne pre humanitárnu pomoc nabaľoval stovky až tisíce „followerov“. Robil to pritom dávno, ale naozaj dávno predtým, „než to bolo cool“.
