Zomrela kráľovná Alžbeta II. Svet smúti alebo aspoň prejavuje nejakú formu rešpektu, fanúšikovia futbalového Slovana Bratislava pri minúte ticha bučia a pískajú.
Urobili tak pred štvrtkovým zápasom Európskej konferenčnej ligy, čo znamená, že to nebola žiadna nenápadná domáca, ale plná medzinárodná hanba. Hoci na Slovensku, žiaľ, len ďalší incident z nekončiaceho seriálu, v ktorom sa časť futbalových fanúšikov správa ako banda primitívov.
Pravdepodobne to nebola väčšina fanúšikov Slovana, no táto vzorka je, žiaľ, dlhodobo tá, ktorá definuje nielen Slovan, ale celý futbal na Slovensku.
Poznám fanúšikov Slovana, ktorí sú normálni, rovnako fanúšikov Spartaka Trnava, ktorí sú vyslovene super ľudia. No aj tak sa nehádam s nikým, kto povie, že slovenskí futbaloví fanúšikovia sú banda tupých ľudoopov. Hoci aj ja som slovenský futbalový fanúšik.
Viem, že ani vo svete to nie je ružové. Môžeme dať bokom Poľsko a Balkán, za ktorým ešte tí naši ultras v skutočnosti zaostávajú, a ísť rovno do Anglicka. Do žiadneho neslávneho Millwallu, ale pokojne do „môjho” Liverpoolu.
Fanúšikovia The Reds bučali pri oboch tohtoročných prípadoch, keď hrali vo Wembley finále pohára a pred zápasom hrala britská národná hymna. Pozadie tohto komplikovaného vzťahu so zriadením svojej krajiny má korene v 80. rokoch, keď robotnícky Liverpool a celú oblasť Merseyside okolo neho nechala konzervatívna vláda počas krízy vedome kolabovať do nezamestnanosti a chudoby.
Na čo môžeme mať rôzne názory, no je to trochu iná situácia, ako keď slovenskí ultras robia bordel na štadiónoch aj okolo nich, hulákajú rasistické, antisemitské a homofóbne pokriky a potom ešte bučia pri spomienke na britskú kráľovnú.
Musia byť všetci fanúšikovia takíto? Nemusia. Často je super, ak v nejakom meste viac než jeden dominantný klub a klubová rivalita môže mať aj takú podobu, že aspoň v jednom z klubov sa jeho kultúra rozvinie napríklad do hodnôt tolerancie a antirasizmu.
Hamburg má svoj St. Pauli, Praha svoju Bohemku. Jediný veľký klub na Slovensku, ktorý má blízko k tomuto koncu futbalu, je AS Trenčín, no dnes sa dá už aspoň povedať, že napredujeme.
Dlhé roky som nemal žiaden klub, ktorý by som vedel podporovať a reálne aj pravidelne chodiť na zápasy. Tento rok sa to zmenilo. Konečne som zašiel na pár zápasov šesťligového FK Kozmos a dopadlo to tak, že som sa toto leto stal členom.
FK neznamená futbalový klub, ale futbalová komunita. Myšlienkou Kozmosu je, že futbal môže ľudí viac spájať než rozdeľovať, môže fungovať na princípe tolerancie a inklúzie a prispievať tým k spoločenskej zmene, ktorú Slovensko tak zúfalo potrebuje, tam, kde takáto zmena pôsobí úplne najkontrastnejšie: v slovenskom futbale, a keďže sme v šiestej lige, na jeho prevažne dedinských ihriskách.
Klub nemá majiteľov, vlastnia ho priamo jeho fanúšikovia a jeho myšlienka nie je nič prevratné: je súčasťou celého hnutia klubov ako AKS ZŁY z Varšavy, NK Zagreb 041, FC United of Manchester či napokon aj toho najslávnejšieho St. Pauli.
Primitivizmus na slovenských štadiónoch nie je jediný dôvod, prečo na opačnom konci futbalu tento šport prostredníctvom nového typu klubov začína odznova. Aj „veľký futbal“ má problém napríklad s tým, že naoko propaguje toleranciu, bojuje proti rasizmu a homofóbii, no potom skorumpovaným spôsobom nechá majstrovstvá sveta organizovať Katar a práva z nich pokojne predá uprostred zúriacej agresie do Ruska.
To je asi téma na samostatný stĺpček, no skrátka len aby ste vedeli: sú ľudia, ktorým to prekáža a snažia sa s tým dačo urobiť.
