Preskúmaných je doposiaľ len 15 % zo všetkých chodieb.
Podzemné chodby pod ukrajinským prístavom patria medzi najrozsiahlejší labyrint pod povrchom, dokonca väčší než katakomby v Ríme či v Paríži. Ale výlet plný adrenalínu sa môže zvrtnúť v boj o prežitie, keďže zmapovaných je doposiaľ iba 15 % priestorov. A to aj navzdory veľkému počtu nadšencov, ktorí vynakladajú každoročne obrovské úsilie k odkrytiu podzemného kráľovstva. Každým rokom tiež miznú húfy ľudí, ktorí precenili svoje možnosti a technické vybavenie a z podzemného labyrintu už nevyšli. Čo sa týka záchranných prác, tie sú obzvlášť komplikované. Úrady ľudí odmietajú v podzemnom bludisku hľadať najmä pre nedostačujúce kapacity a nezmapované oblasti. Chcú tak v prvom rade predísť ďalším stratám na životoch.
Dole sa treba pripraviť na rôzne nástrahy. Závaly, starú muníciu, ktorá ešte môže byt aktívna, skupiny stoviek hlodavcov, rozkladajúci sa odpad, kanalizáciu, plynom zamorené chodby. V neposlednom rade sa tu môžu nachádzať ľudia skrývajúci sa pred minulosťou, resp. spravodlivosťou. V sieti chodieb existujú miesta, ktoré návštevnosťou pripomínajú nákupné centrá počas víkendov, ale aj úseky, kde ľudská noha nevkročila celé desaťročia. Nikto pritom nedisponuje informáciou, akú rozlohu katakomby pod Odesou zaberajú. Väčšina internetových stránok informuje o dĺžke v približnom rozsahu 2 500 kilometrov. Fakt ale nie je možné ako overiť, tým pádom je jeho dôveryhodnosť otázna. Priestupnosť celého systému bola doposiaľ testovaná len dva razy. Miestna skupina nadšencov sa rozhodla pre rozsiahly, 27 hodín trvajúci výlet pod mesto. Stalo sa tak v roku 1995 a za ten čas prešli úctyhodných 40 kilometrov, čo je však v porovnaní s predpokladanou veľkosťou len kvapka v mori. Od miesta vstupu po miesto, kde opäť spozorovali svetlo, ich pritom delilo vzdušnou čiarou len 13 kilometrov.
Depresívnou skutočnosťou je, že ľudia sú síce schopní a ochotní tráviť v podzemnom labyrinte celé dni, ale od miesta vstupu sa často pohybujú len niekoľko málo kilometrov. Len nedávno, v roku 2010 sa iná skupina pokúsila tento výkon prekonať. Nie všetko však išlo podľa plánu. I cez fakt, že podzemím nachodili takmer 30 kilometrov a museli sa potácať s mnohými problémami, vzdušnou čiarou prešli ledva 10 kilometrov. Neľahkú úlohu majú tiež úrady, ktoré sa ťažko vysporiadavajú s existenciou mestských chodieb. Vstup do podzemia síce nie je oficiálne zakázaný, no je povolený len na vlastné riziko. Jednotlivé úrady od kanalizácií až po úrady zastupujúce historické pamiatky sa však snažia situáciu riešiť betónovými zátarasami, ktorými chcú znemožniť prístup. V dnešnej dobe je už takto zaslepených viac ako 1 300 vstupov a ďalších 1 000 to zrejme ešte čaká. Väčšina úradov sa ale tvári, akoby žiadne priestory pod mestom neexistovali. S podzemným bludiskom sú totiž len problémy. Celý rad vstupov je rozmiestnených po celom meste a často samozrejme zasahuje aj na súkromné pozemky a do pivníc domácností. Dobrodruhov môže čakať u východu rozzúrený pes alebo strážna služba s nabitými zbraňami.
Objavenie novej lokality je sviatkom pre mnohých labyrintových fanatikov. Neprebádané oblasti vyžarujú historického ducha a atmosféru spätú s legendami. Pod Odesou môžete naraziť na nefungujúce ťažobné stroje, obytné komplexy, zbrane a v neposlednom rade provizórne hroby ukrývajúce telá padlých vojakov, vrahov a uprchlíkov pred zákonom. Katakomby sú do veľkej časti zodpovedné za popraskané chodníky a premáčané základy domov, ale aj za neexistujúcu linku metra, ktorá nebude nikdy touto metropolou premávať. Katakomby naopak ponúkajú silný historický odér, ktorý pripomína odolnosť mesta v časoch 2. svetovej vojny podobne ako Stalingrad. Po dobu niekoľkých mesiacov sa v podzemí skrývali tisíce vojakov a partizánov, niektorí dokonca uvideli prirodzené svetlo až po dlhých rokoch v úkryte. Prežívanie ľuďom uľahčovalo najmä prítomnosť nemocníc, kuchýň a kasární. Nacistické pokusy o zaistenie katakomb skončili vždy neúspešne. Odhaduje sa, že do dnešného dna sú niektoré vstupy zamínované alebo zaistené inými výbušninami.
Počas 2. svetovej vojny mali civilisti, ale aj vojaci skrývajúci sa pred nacistami v podzemných chodbách o problémy postarané. Suchý, nedýchateľný vzduch, alebo naopak 100 % vlhkosť a teploty len okolo 15°C. Bezútešnú situáciu umocňovalo depresívne ticho, tma, absencia hygieny a rozšírenie rôznych chorôb, najmä týfusu a malárie. Vydržať preto v takýchto podmienkach bol nadľudský výkon a mnohí to jednoducho psychicky nezvládli. Životnosť jednotlivých skupín sa tak často rátal na týždne. Ak chcete zažiť dobrodružstvo ako z post-apokalyptického filmu, podzemné chodby v Odese si dnes môžete skúsiť aj na vlastnej koži. Stačí si dohodnúť súkromného sprievodcu a vydať sa do hlbín Odesy. Treba ale myslieť na to, že sa vydávate do nepreskúmaných oblastí s neznámym človekom. Treba len dôverovať a veriť v šťastný návrat.
