Ľudia veľmi rýchlo zabúdajú.
V roku 1968 sa Československo pokúšalo o nastolenie socializmu s ľudskou tvárou, teda o demokratizáciu komunistického systému. V krajine totiž bola silná cenzúra a o slobode cestovania sa ľuďom mohlo len snívať. Snaha o takúto premenu sa výrazne začína od zvolenia Alexandra Dubčeka do funkcie 1. tajomníka ÚV KSČ v januári 1968 a obyvateľstvo ju vítalo. Opačného názoru však boli vodcovia východného bloku, teda Sovietsky zväz. Počas niekoľkých rokovaní štátov Varšavskej zmluvy to dali aj jasne najavo, že sa im nepozdáva takáto zmena správania v Československu a vydali niekoľko varovaní.
Z jednej strany tak na Komunistickú stranu Československa tlačila Moskva, ktorej sa nepáčila demokratizácia spoločnosti, z tej druhej zas obyčajní ľudia, ktorí takéto zmeny vítali. 14. a 15. júla 1968 sa vo Varšave stretávajú predstavitelia ZSSR, Poľskej ľudovej republiky, Maďarskej ľudovej republiky, Nemeckej demokratickej republiky, Bulharska a KSČ odkazujú, aby okamžite zasiahli proti imperialistickým a antisocialistickým silám. Varovania prichádzali aj neskôr a predstavitelia Československa začínali ustupovať niektorým požiadavkám ZSSR. 3. augusta Brežnev v Bratislave vyhlasuje, že ochrana socializmu je spoločnou internacionálnou povinnosťou socialistických krajín a 17. augusta János Kádár, prvý tajomník Maďarskej robotníckej socialistickej strany, varuje počas stretnutia Dubčeka pred dôsledkami kontrarevolúcie.
Alois Indra, Drahomír Kolder, Oldřich Švestka, Antonín Kapek a Vasil Biľak, teda piati oponenti reformného krídla KSČ, doručujú Brežnevovi v Bratislave list, v ktorom opisujú, ako sa Ústrednému výboru KSČ vymyká situácia a žiadajú ho o pomoc. Všetci ale vieme, aká "pomoc" prišla. Invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, známa aj pod názvom Operácia Dunaj, bola vojenským vpádom piatich krajín na čele so Sovietskym zväzom. Medzi krajiny, ktoré sa k útoku nepridali, patrili Albánsko a Rumunsko. Invázia sa začala v noci z 20. na 21. august, prvé útočné vlny prebehli ráno, boli obsadené letiská, na ktorých začali pristávať lietadlá s vojenskými jednotkami. Celkovo sa okupácie zúčastnilo vyše 500 000 vojakov, 6 300 tankov, 2 000 diel a 800 lietadiel. Československá armáda mala od iniciatórov rozkaz pustiť vojská do krajiny, no na odpor sa dali obyčajní ľudia, ktorí sa postavili neozbrojení do cesty sovietskym tankom, aby ich spomalili.
Okupanti odpovedali streľbou do neozbrojeného davu ľudí, čo si vyžiadalo straty na ľudských životoch. Kvôli okupácii Československa zomrelo najmenej 108 ľudí, asi 500 ľudí bolo ťažko ranených a ďalšie stovky ľahko ranení. Podľa rôznych údajov sa podarilo emigrovať v tom čase asi 75 000 obyvateľom, ďalší museli opustiť svoje zamestnania, iní boli prenasledovaní či zaradení do čiernej listiny len preto, že vyjadrili svoj nesúhlas s okupáciou. Vojská Maďarska, Poľska, Východného Nemecka a Bulharska opúšťajú Československo ešte v rok začiatku okupácie, no najväčší okupant sa tu zdržal ešte dlhé roky. Sovietske vojska začínajú odhádzať až vo februári 1990, posledný vojak opustil Československo 27. júna 1991. Obdobie od augusta 1968 sa následne nazýva ako normalizácia, kedy sa od Československa rátalo, že sa bude správať podľa Moskovských protokolov.
Úrad pre tlač a informácie zakázal používanie slov "okupant" a "okupácia", opäť bola obnovená cenzúra, Dubčekove snahy o udržanie reforiem už zrazu nenachádzajú v strane podporu, čo sa nepozdávalo domácim obyvateľom, ktorí stále vyjadrovali nesúhlas s okupáciou. Vznikali rôzne protesty či demonštrácie, a to aj radikálne, ako v prípade Jana Palacha a Jana Zajíce, ktorí na začiatku roku 1969 spáchali samovraždu upálením na protest proti vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, čo vyvolalo len ďalšiu vlnu nepokojov z radov obyvateľstva. To využíva Moskva, mení vedenie KSČ, z funkcie prvého tajomníka odhádza Dubček a na jeho miesto je dosadený Gustáv Husák. V komunistickej strane zostali mená ako Biľak či Indra a normalizácia Československa tak prebieha presne podľa predstáv Moskvy.
Demonštrácie pokračovali, hlavne s prichádzajúcim prvým výročím okupácie, a preto sa schvaľuje zákonné opatrenie, ktorým sa mal upevniť a zachovať verejný poriadok. Inými slovami povedané, nenápadne chceli zabrániť ďalším demonštráciám a keď by sa aj nejaká vyskytla, nasledoval by tvrdý trest. Ešte predtým, 13. mája 1969, je v Rudom práve vydaný text s názvom Slovo do vlastných radov, ktorý bol predzvesťou ďalších čistiek a jeho autori si v ňom sypali popol na hlavu.
Vyvolávání protisovětských vášní nebylo, jak se dnes nejednou zdůrazňuje, záležitostí dnů po 20. srpnu, ale akcí organizovanou dávno před 20. srpnem. Účast některých sdělovacích prostředků na ní nelze ničím zaretušovat. Protisovětské hysterie, jichž jsme byli svědky později, měly zdroj ve snaze zneužít prohloubení demokracie a svobody, s nímž je polednová politika spjata, k protisocialistickým záměrům. Je to pochopitelné: socialismus je u nás bytostně spjat s přátelstvím se sovětským lidem, se soudružskými vztahy naší komunistické strany s Komunistickou stranou Sovětského svazu. Rozrušit toto spojenectví a tyto svazky patří v současné době k hlavním cílům antisocialistických živlů.
Hluboce se nás dotklo, že se na stránkách našeho tisku, v relacích rozhlasu a televize dostali ke slovu ti, kteří znevažovali přátelství se Sovětským svazem. To nelze omluvit ničím, ani údajnou snahou »dát každému slovo«, dát zadost právu na svobodné vyslovení názoru. Vždyť byli současně napadáni všichni, kdo své přátelství k Sovětskému svazu neskrývali. Tito lidé byli nejen zbaveni svého práva na svobodu slova, ale nadto veřejně pomlouváni a špiněni, označováni dokonce za »zrádce« a po srpnových dnech za »kolaboranty«. Novináři, kteří proti tomu ve vlastních listech chtěli vystoupit, byli šikanováni a bylo jim znemožněno psát. Z pole pozornosti přitom zcela unikla úloha těch, kteří utekli na Západ, ať již ze strachu, který sami napomáhali vytvářet, anebo z pocitu viny, kterou, jak tušili, nebudou moci dlouho skrývat před našimi národy.
Jsme přesvědčeni, že se s tímto našim prohlášením ztotožní všichni čestní novináři, jimž osud této země není lhostejný – komunisté i nestraníci. Chceme vynaložit všechny síly pro aktivní podporu politiky KSČ založenou na polednových principech, jak byla formulována listopadovou rezolucí a jak ji zajišťují opatření přijatá na dubnovém zasedání ÚV KSČ. Ve snaze napomoci skutečnému prospěchu našeho lidu a vskutku životním zájmům našich národů se bezvýhradně hlásíme k myšlence proletářského internacionalismu. Budeme proto také usilovat o napravení nedávných deformací v přátelských vztazích našeho lidu s lidem SSSR a ostatních socialistických zemí, o trvalou soudružskou spolupráci mezi naší komunistickou stranou, KSSS a všemi bratrskými stranami socialistického společenství.
V KSČ prebiehajú čistky, stranu museli opustiť desiatky tisíc členov a ten, kto chcel v strane zostať, musel pred komisiou zaujať "správny" postoj k udalostiam z roku 1968, teda schváliť okupáciu a odsúdiť odpor voči nej. Čistky prebiehajú aj v rozhlase, kde bolo prepustených asi 800 pracovníkov. V decembri 1970 KSČ zverejňuje ideový dokument Poučenie z krízového vývoja, v ktorom odsudzuje vývoj v rokoch 1967-1969 a za vinníkov označila predstaviteľov reformného prúdu. O rok neskôr vzniká evidencia ľudí, ktorí boli označení za nositeľov pravicového oportunizmu, organizátorov protistraníckych, protisocialistických a protisovietskych akcií. Môžeme hovoriť o akejsi čiernej listine, keďže ak ste sa v nej ocitli, len ťažko ste si mohli nájsť prácu. Ľudia tak strácajú možnosť a aj chuť sa vyjadrovať ku mnohým veciam a v takejto totalite žili dlhé roky. A preto nezabúdajme. Napríklad aj na to, že ešte len dva roky dozadu ruská štátna televízia odvysielala o vpáde vojsk Varšavskej zmluvy dokument, v ktorom inváziu opisuje ako bratskú pomoc.
