Na Ukrajine som si vyskúšal život dobrovoľníka a vojaci ma zobrali na front.
„Opatrne, všade sú tu naťahané lanká. Vedú k obrovským mínam, ktoré sú zakopané pod zemou. To keď človek pretne, tak nám tu je všetkým koniec,“ vravel ukrajinský vojak.
Každé lanko poznal naspamäť, hoci už bolo prítmie. Toto podliezť, toto prekročiť. „Veď pri ňom nemôžem o nič zavadiť,“ vravel som si v duchu. Ako veľmi som sa mýlil… Bol som posledný, všetci boli tri metre predo mnou. Vtom som zacítil, že moje koleno „vletelo“ do lanka, ktoré tí predo mnou prehliadli. V momente som zastal. Nevedel som, čo robiť. „Mám im zakričať, aby utiekli aspoň oni? Čo teraz? Je so mnou koniec? Vybuchne to?“ V hlave mi bežalo milión otázok. Stál som na mieste a srdce mi búšilo. A pritom to všetko vyzeralo zo začiatku úplne inak…
Plán cesty zo Slovenska na Ukrajinu bol jasný. Pridal som sa k dobrovoľníčke Monike, ktorá viezla okolo jednej tony pomoci. Väčšinu tvorilo jedlo pre zvieratá, no našli sa aj zásoby pre ľudí. Našou prvou zastávkou malo byť okolie Slovianska, mesta v Doneckej oblasti. Tam sme mali vyložiť tatársku omáčku, energetické nápoje, pivo a lieky pre českých vojakov, ktorí tam bojujú za Ukrajincov.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako to vyzerá v zákopoch v nultej línii.
- Prečo majú Ukrajinci v zákopoch psy.
- Ako skončilo auto, ktorým som sa viezol na front.
- Aký nocľah a akú večeru mi prichystali ukrajinskí vojaci na fronte.
