- produkty a služby určené pre osoby staršie ako 18 rokov
- sex, nahotu a iný NSFW obsah
- násilie, krv alebo obsah nevhodný pre citlivé povahy
Paranormálne javy na hrade sú podľa zamestnancov múzea na dennom poriadku.
Letný vánok sa postupne dvíha a lúče zapadajúceho slnka prerážajú cez okenice do ľudoprázdnej pevnosti. Poslední návštevníci hradu opustili jeho brány pred vyše pol hodinou. V areáli múzea sa potuluje už iba trojica zamestnancov, ktorí sa nevedia dočkať, kedy po rušnom dni odídu domov.
Dvojica sprievodcov čaká už pobalená na nádvorí, kým ich kolegyňa pozorne pozamyká každé dvere v hrade. „Konečne na dnes padla,“ povzdychne si Filip. „Ani nevrav,“ nonšalantne odvetí sprievodkyňa Lucia a ďalej v tichosti hľadí do svojho telefónu.
Z rolovania sociálnych sietí ju zrazu vytrhne len uši režúci vrzgot dvier, ktorého zvuk rezonuje celým hradom. Na balkóne oproti nim sa zrazu zjaví ich tretia kolegyňa. Kráča ďalej v smere prehliadky, aby pozatvárala všetky miestnosti.
Lucia sa uprene zadíva na balkón a v sekunde zbledne. „Filip, vidíš to aj ty alebo mi šibe?“ spýta sa vyklepaným hlasom svojho kolegu a duchaprítomne zdvihne telefón, aby zvečnila najdesivejší moment svojho života. „Nie, nič nevidím,“ odvetí muž a aj on sa rozhodne odfotiť balkón zo svojho uhla.
„Na balkóne je niečo s Marcelou. Silueta postavy. Vyzerá ako žena, žena v čiernom,“ pošepká Lucia a ukáže Filipovi fotografiu v mobile. Dvojici začnú biť srdcia ako o život. Neveria vlastným očiam.
Filip priblíži svoju fotku balkóna, ktorú vyfotil v rovnakom momente ako Lucia. Siluetu ženy tam na prvý pohľad nevidí. Keď sa však lepšie zadíva, prebehne mu po chrbte mráz. „Pozri Lucia, fotili sme naraz, však? U mňa to ,niečo‘ stojí presne za Marcelou,“ poznamená vydesený sprievodca. S kolegyňou si vymenia pohľady.
Hoci je to posledná vec, ktorú majú chuť spraviť, nechcú nechať Marcelu v štichu. Obaja si to rýchlym krokom namieria do hradu za ňou. Po chvíli ju stretnú. Ich kolegyňa práve pokojne zamyká posledné dvere. „Si v poriadku?“ spýta sa Filip a lapá po dychu. „Prečo by som nebola? A vôbec, čo vám dvom je? Vyzeráte, akoby ste práve videli ducha...“ zahlási rázna sprievodkyňa Marcela.
„Takže si bola na balkóne úplne sama? Nikoho si určite nevidela ani nepočula?“ skočí jej do reči Lucia. „Nie, určite som bola sama,“ zmätene odpovie Marcela. „Tak teda sme ducha práve videli,“ zhodnotí potichu Filip a prehltne naprázdno.
V tomto momente už Marcela drží v ruke telefón svojej kolegyne. Pri pohľade na fotografiu sa musí oprieť o rám dverí, aby neskolabovala. „Je zamknuté. Poďme rýchlo preč,“ zahlási. Po ceste von z hradu sa už ani jeden člen trojice radšej neobzrie za seba. Cítia totiž, že im to „niečo“, čo práve videli, dýcha na krk, a keby sa obrátili, čelili by tomu tvárou v tvár.
Toto je len jedna z mnohých historiek, ktoré nám porozprávali viacerí zamestnanci Kežmarského hradu. Všetci do jedného sa zhodujú na tom, že s ním nie je niečo v poriadku. Pravidelne počujú z niektorých miestností kroky, buchot, hlasy či vzdychy a neraz sa im vraj stalo, že zazreli v temných kútoch pevnosti podivné tiene pripomínajúce siluety ľudí. Hrad dôverne poznajú aj miestni policajti, ktorí sa sem pravidelne musia po nociach vracať, aby prešetrili väčšinou nevysvetliteľné poplachy alarmu.
Paranormálne aktivity na hrade môžu byť podľa zamestnancov úzko spojené s jeho temnou históriou. Historici totiž hovoria, že hrad stojí na mieste, kde kedysi stál kláštor, ktorého centrom bol kostol lemovaný cintorínom. Aby toho nebolo málo, práve v priestoroch pevnosti počas druhej svetovej vojny zhromažďovali ľudí so židovským pôvodom pred deportáciou do koncentračných táborov a na jeho nádvorí popravovali nacisti mužov podozrivých z účasti v SNP.
Hradné priestory využíval v 20. storočí aj lekár a priekopník v oblasti röntgenológie Vojtech Alexander, ktorý tu mal aj operačnú sálu. Informácie o tom, koľko pacientov sa mu podarilo vyliečiť a koľko z nich na hrade vydýchlo poslednýkrát, nemáme. Hrad je opradený aj rôznymi legendami o nešťastí a smútku, pričom najznámejšia z nich spomína čiernu paniu, ktorá sa vraj za jeho múrmi prechádza dodnes.
Tajomná história hradu a desivé zážitky zamestnancov nás zaujali natoľko, že sme sa toto miesto rozhodli navštíviť. Z rozprávania ľudí pracujúcich v múzeu sme sa dozvedeli, že paranormálne aktivity sú tu úplne bežné už počas dňa, čiže sme potrebovali nabrať guráž, aby sme ho preskúmali v noci. Nakoniec to však stálo za to.
Ešte pred tým, ako sa s nami vydáš na potulky strašidelným hradom, radi by sme ti pripomenuli, že navštevovať tajuplné miesta môžeme len vďaka našim predplatiteľom. Preto ak sa nebojíš alebo sa bojíš rád a chcel by si podobných reportáží vidieť na našom portáli viac, nezabudni sa pridať do klubu Refresher+.
Pevnosť duchov
Je krátko po štvrtej hodine popoludní, keď naša posádka dorazí na východ Slovenska. Auto zaparkujeme priamo v centre mesta, na parkovisku lemujúcom Kežmarský hrad. Potešíme sa, keď zistíme, že je pevnosť jednoducho prístupná a nemusíme sa po únavnej ceste štverať niekam do kopcov, ako to pri návšteve väčšiny hradov býva zvykom.
Napriek tomuto zisteniu však pridáme do kroku, keďže nás brzdila hustá premávka a meškáme na dohodnuté stretnutie s riaditeľkou Múzea v Kežmarku. Namierime si to teda rovno do administratívnych priestorov hradu, kde nás vo svojej kancelárii čaká usmievavá pani, ktorá sa nám predstaví ako Erika Cintulová.
Len čo sa zoznámime a prehodíme pár slov, zisťujeme od nej, že hrad nie je výnimočný len pre svoje umiestnenie priamo v centra mesta, ale aj vďaka tomu, že ide o jednu z najzachovalejších hradných pevností v ďalekom okolí.
„Prvé zmienky o hrade pochádzajú z roku 1463. Pôvodne išlo iba o fortifikačnú pevnosť prilepenú k múrom mestského opevnenia. Rôzni majitelia hradu ho však postupne budovali, až nakoniec pevnosť premenili na prepychové šľachtické sídlo,“ priblíži nám riaditeľka s tým, že medzi najznámejších majiteľov hradu patrili šľachtici ako Zápoľský, Lasky, Reuber a rodina Thökölyovcov, ktorá pevnosť vlastnila vyše sto rokov.
Z entuziastického rozprávania riaditeľky veľmi rýchlo pochopíme, že pre hrad doslova žije. Bodaj by nie, strávila v ňom takmer celý život. Pracuje tu už od roku 1982, a hoci sú pre ňu hradné múry niečo ako druhý domov, veľakrát jej naháňajú hrôzu.
„Zažila som tu rôzne nepríjemné udalosti, na ktoré neexistujú logické vysvetlenia. Keď som na hrade musela zostať sama do neskorých večerných hodín, neraz som počula kroky za dverami alebo cítila, že za mnou niekto stojí...“ hovorí Erika Cintulová a práve v tom momente zabliká žiarovka lustra nad našimi hlavami. Rozpráva ďalej, akoby sa nič nedialo alebo si to ani nevšimla. Nikto prítomný nezareaguje, a tak si svoje pozorovanie nechám pre seba.
„V niektorých miestnostiach sa paranormálne javy vyskytujú frekventovanejšie. Väčšina nepochopiteľných epizód sa odohráva práve tu, v administratívnej časti hradu. Kedysi v týchto priestoroch ordinoval aj lekár Vojtech Alexander. Nevieme, čo sa tu všetko stalo, ale prevádzkoval na hrade svoju nemocnicu, ktorá bola vybavená aj operačnou sálou. Štatistiky o úmrtiach však nepoznáme,“ pokračuje Erika Cintulová.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Čo paranormálne zažila naša posádka počas prehliadky hradu.
- Prečo sa policajtom nechce chodiť kontrolovať poplachy na hrade.
- V ktorých miestnostiach má najviac strašiť a prečo.
- Či sme aj my videli čiernu siluetu z fotky, ktorá má údajne strašiť na hrade.
- Kto, kedy a prečo znesvätil hradnú kaplnku.
