Ticho pred búrkou

Piati mŕtvi civilisti, traja dobrovoľníci. Taká je štatistika za uplynulý deň, s ktorou prichádzam do Bachmutu. Humanitárny bod, na ktorom zahynuli, je od toho, kam sa chystám ja, vzdialený necelé dva kilometre. Deň vyzerá štandardne, teda plný obstrelov. No našťastie sa zatiaľ držia ďalej odo mňa a od humanitárneho bodu. Slnečná obloha sa snaží trochu klamať a navodiť zavádzajúci pocit akéhosi „bezpečia“. Toto slovo som však už dávno vylúčil zo svojho slovníka.

Približne hodinu trávim s izraelským filmárom Orim Aviramom, ten je už na odchode domov. V detskom kútiku, ktorý je takisto súčasťou humanitárneho bodu, hľadám malého, 5-ročného chlapčeka Vovu. S ním som si deň predtým sľúbil, že sa vrátim, pretože sa so mnou chcel pohrať. No nikde ho nevidím, jeho kamarátka Kristína mi vraví, že Vova ochorel, a preto zostal s rodičmi v pivnici. Pomaly sa schyľuje k času, keď sa humanitárny bod zatvára. Zostáva približne 20 minút.

2 sú málo, 3 tiež

Pripájam sa preto ešte na Starlink, ktorý tam civilisti majú k dispozícii. Pozerám si vývoj frontu, či sa v Bachmute niečo pohlo. Sotva mi načíta internet, keď v tom nami otrasie výbuch. Asi 100 ľudí sa odrazu nahrnie dnu, chcú sa skryť.

Čítaj tiež

Vojak točí bojové misie na Ukrajine z pohľadu prvej osoby. Videá realisticky ukazujú smrť aj utrpenie, ktoré prináša vojnaVojak točí bojové misie na Ukrajine z pohľadu prvej osoby. Videá realisticky ukazujú smrť aj utrpenie, ktoré prináša vojna

Miestnosťou sa prirodzene začne niesť panika, krik, plač. Vychádzam von, kontrolujem, či niekomu netreba poskytnúť základné ošetrenie, prípadne ho odtiahnuť dovnútra. Našťastie nikoho nevidím, iba 3 civilistov bežiacich dnu. Čo však vidím, je miesto dopadu. Delostrelecký granát zasiahol budovu 50 metrov od nás.

Je mi jasné, že nemám veľa času, preto sa rýchlo skrývam aj ja. Ruská taktika totiž spočíva v tom, že na dané miesto po chvíli priletí aj druhá strela, pokojne aj tretia. Ich cieľom je tak napáchať čo najväčšie škody, pretože sa dá predpokladať, že po zásahu sa okolo dopadu zbehnú ľudia, ktorí budú chcieť ratovať, čo sa dá. Nemýlim sa, stenami rezonuje ďalší výbuch.

Už-už sa zdá, že je po „šou“. Stojím vo vchodových dverách, vonku nikto nie je. Čakám, či teda skupinovo odídeme alebo ešte pár minút prečkáme. V tom nami otrasie obrovský výbuch, maximálne 30 metrov od nás. Nanešťastie z toho odchádzam azda najhoršie, pretože som stál rovno vo dverách. Tlaková vlna tak najprv zasiahla mňa. Už po pár sekundách mám veľké bolesti hlavy, no adrenalín pracuje, preto dokážem fungovať v rámci možností normálne. „Vypnite internet!“ kričí Svitlana, hlavná koordinátorka humanitárneho bodu.