O necelé dva týždne oslávi Slovensko 30 rokov svojej demokratickej samostatnosti. To už je dosť dlho na to, aby sme sa viac nevnímali ako malá, neskúsená či akokoľvek inak znevýhodnená krajina, ktorej neúspechy treba brať blahosklonne.
30 rokov je v skutočnosti dosť dlhý čas. Pozrite sa na Japonsko alebo západné Nemecko v 70. rokoch 20. storočia: To je tá vzdialenosť, ktorú dokáže prejsť krajina z absolútnych trosiek, v ktorých sme sa my nikdy neocitli, nielen v zmysle ekonomického rozvoja, ale najmä mentálne.
Za 30 rokov sa dá vybudovať napríklad sieť ciest a železníc, ktorá povyrovnáva regionálne rozdiely a odstráni hladové doliny. Slovensko nie je Texas ani Kazachstan, „hodina cesty“ do práce by mohla pokojne znamenať, že do nej dochádzate cez štvrtinu krajiny a do iného kraja. Alebo do zahraničia.
Za 30 rokov sa dalo kompletne zrekonštruovať školstvo. Mohli sme najprv rozbehnúť program na „výrobu“ kvalitných učiteľov, urobiť zo vzdelávania finančne atraktívnu kariéru a v roku 2023 sme už mohli mať absolventov vysokých škôl, ktorí nikdy nezažili „staré“ pomery.
Alebo zdravotníctvo. Namiesto zle platených ľudí v nefunkčnom systéme a rozpadávajúcich sa budovách sme mohli aj pomalou a lenivou cestou za taký dlhý čas dávno dosiahnuť európsky štandard.
Čo sme robili miesto toho?
Štát sme nechali riadiť Mečiara s Ficom, ktorí ho posunuli ďalej rovno svojim oligarchom a mafiánom. Keď sme sa aj rozhodli, že stačilo a musí to začať konečne fungovať, vždy tam museli byť medzi tými pár normálnymi ľuďmi aj blázni a populisti, ktorí si riadenie krajiny pomýlili s mocenskou power-play pre svoje ego.
Miesto aby v parlamente a na ministerstvách sedeli naši zamestnanci, volili sme si tam svojich pánov a šéfov, takto automaticky sme to mali v hlavách nastavené.
Keď dakto vyzeral, že to dokáže profesionálnejšie, civilizovanejšie, lepšie a tak nejako európskejšie, stačilo ho označiť sa sorosovský protislovenský živel alebo podobný nezmysel. Občas sa zdalo, že to kvalitnejšie vzdelávanie v skutočnosti nechceme, pretože by to mohlo znamenať viac „liberálov“.
V pozícii verejného nepriateľa, ktorým neschopní, no o to viac po moci bažiaci populisti, v politike mobilizovali najprimitívnejšie pudy, sa postupne vystriedali Maďari, Rómovia, Američania, Európska únia, homosexuáli a liberáli.
A keď už sme vystriedali všetky odtiene grázlov, pustili sme do čela Igora Matoviča.
Teraz to ideme skúsiť znova. Nejako inak. Logika velí, že ak to tu nezvládli populisti a konzervatívci, mohli by sme to skúsiť s typom politikov, ktorých sa populisti a konzervatívci najviac boja.
Skúsenosť však vraví niečo iné. Podľa všetkého to tu po najbližších voľbách zase zveríme zlodejom a rozdúchavačom fóbií a o 20 rokov sa môžeme opäť zamyslieť, kde sme mohli byť a kam sme to v skutočnosti dotiahli za 50 rokov dejín našej krajiny.
