Ronald Roof

Vstúpili sme do tejto prísne stráženej budovy a nenápadnými dverami sme vošli dole do podzemia. Takže sám Najvyšší Vás poslal… pýtam sa Dámy, skúmavo hľadiac do jej hlbokých hnedých očí...

Ďakujem Vám všetkým, ktorí ste čítali moje príbehy, ktoré som za tie roky zažil počas svojich ciest po najrôznejších končinách sveta, kde som stretol očarujúce ženy s ich súkromnými osudmi...

Dopovedala mi svoj príbeh o živote v tomto malom meste, o kariére, deťoch, ktoré odišli študovať do Berlína, o rozvode, strachu z osamelosti, túžbe po ľudskej blízkosti, či len po obyčajnom pohladení

Pripadám si ako v mystickom filme La Fountain od Darrena Aronofského, v scéne z mayskej pyramídy, presne takto tá scéna začínala. Pohlcuje ma neznáme modré svetlo, nemôžem sa ani pohnúť, iba čakám...

Tancujúc s miestnymi tanečnicami som bol mysľou pri Jane, ako stojím s fotoaparátom nad ňou, ležiac obnažená v obilí.- A čo teraz, rozlúčime sa? Bude to predsa navždy, vieš to rovnako ako ja...

Óooo, kyslík, taká obyčajná vec, bez ktorej ale nevieš žiť, hovorím jej nahlas. - A bez čoho ešte nevieš žiť ?... pýta sa ma Petra. - Bez bachaty sensual rozhodne... viem žiť, ale nie bez tvojich…