Nemci nás okupovali, Rusi nás oslobodili. Napriek tomu ľudia, ktorí vojnu zažili, spomínajú na prvú ruskú líniu ako na najhoršiu. Svoje o tom vie aj 89-ročná Anna.
Dnes uplynulo 76 rokov od kapitulácie Nemecka a ukončenia najhoršieho vojnového konfliktu v histórii ľudstva. Strach a utrpenie, ktoré priniesla druhá svetová vojna, neustále rezonujú najmä v tej najstaršej generácii. Na ohavnosti a brutalitu vojakov nezabudla ani 89-ročná Anna.
Jej rozprávanie nás prenieslo do roku 1945, čiže do čias, keď mala trinásť rokov. Anna vyrastala po boku svojej staršej sestry Margity, ktorá ju aj vychovávala. Mama im totiž zomrela a otca povolali na front, odkiaľ sa, žiaľ, už nevrátil. V Bánove, v dedine, kde prežila svoju mladosť a kde žije dodnes, mali sestry aj počas ťažkých čias veľkú oporu v starých rodičoch, ktorí svoje vnučky chránili, ako len vedeli.
Podľa jej slov vojnu v tom čase vnímala skreslene ako každé dieťa. Hrôzy, ktorých bola svedkom, si začala plne uvedomovať až neskôr, s pribúdajúcim vekom. Pri spomienkach na pustošenie, znásilňovanie žien a bezhlavé zabíjanie jej síce neraz zvlhli oči, no napriek tomu sa snažila rozprávať o temnom období s nadhľadom a dávkou humoru na odľahčenie.
- Ako si Anna spomína na príchod osloboditeľských vojsk.
- Ako na dom, v ktorom žila, padla bomba.
- O tom, ako manželku jej strýka znásilnili siedmi vojaci priamo pred jeho očami.
- Ako neraz unikla smrti len o vlások.
- Čo sa dialo v dedine pár dní po oficiálnom skončení vojny.
Osloboditeľské vojská boli zver
Anna začala svoje rozprávanie príchodom ruských osloboditeľských vojsk. Podľa jej slov boli ruskí vojaci omnoho agresívnejší a šialenejší ako Nemci, ktorí toto územie obsadili už predtým. Samozrejme, našlo sa aj pár výnimiek, ale vo všeobecnosti otočili celú dedinu hore nohami, len čo dorazili.
V dome, v ktorom Anna žila aj s Margitou, sa v tom čase nachádzali nemeckí vojaci. Tí podľa jej slov mali z prvej osloboditeľskej línie až taký strach, že keď sa dozvedeli o prichádzajúcich Rusoch, dom opúšťali v panike. V rýchlosti brali, čo sa dalo, a tankmi im pri úteku takmer zdemolovali celú záhradu. „Ich útek bol pre mňa v tom čase veľký zážitok. Nevedeli sme, čo sa deje, ani to, o čom je vojna. Nemal mi to kto povedať. Mamička bola mŕtva a tatko bojoval ďaleko od nás,“ spomína Anna.
Rusi mali v pláne dostať sa do dediny cez most, ktorý viedol ponad vysokú hladinu rieky Nitry. Keď však dorazili, tento most bol už zrútený. Osloboditeľské vojsko si preto muselo nájsť plytčinu, cez ktorú sa prebrodilo ďalej do obce. „Vojna tu v ten deň vzala život mnohým ľuďom. Rusi sem napochodovali pešo, ale aj na koňoch. Všade nad nami sa ozýval hukot lietadiel a z diaľky bolo počuť streľbu. Na vlakovej stanici vyhodili do vzduchu vlak, ktorý sa rozpolil. Chceli zatarasiť cestu Nemcom a napadnúť ich,“ povzdychla si Anna.
Po obsadení dediny sa ruskí vojaci od radosti opili, začali ju pustošiť a zo zábavy znásilňovali ženy. „Rozliezli sa kade-tade po domoch, v ktorých sa usalašili a robili neplechu. Bola to zver a nie ľudia.“ Skupinka Rusov sa nasťahovala aj do domu, v ktorom žila Anna so svojou sestrou. Mali však šťastie, že jeden z nich bol slušný a nedovolil ostatným, aby im nejako ublížili.
Kľučkovala medzi guľkami
Anna si ako malé dievča neraz neuvedomovala, v akom nebezpečenstve sa nachádza. Ploty každého domu v dedine museli byť otvorené dokorán a všade sa pohybovali vojaci. Streľba a výkriky zranených sa ozývali zo zastrčených uličiek a panoval chaos.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako na dom, v ktorom žila Anna, padla bomba.
- O tom, ako manželku jej strýka znásilnili siedmi vojaci priamo pred jeho očami.
- Ako neraz unikla smrti len o vlások.
- Ako Nemci deportovali jej židovskú kamarátku.
- Čo sa dialo v dedine pár dní po oficiálnom skončení vojny.
