Nicolae Ceausescu chcel so svojimi vizionárskymi plánmi vybudovať z Rumunska svetovú veľmoc. Krajinu však tyraniou ožobračil.
Desiatky tisíc ľudí naňho začali bučať a on zdvihol pravú ruku, aby dav umlčal. Vykrikoval a prekvapene pozeral na obyvateľov, ktorí roky tolerovali brutálny komunistický režim, ale napokon im došla trpezlivosť. Diktátor Nicolae Ceausescu si v ten osudný deň 21. decembra 1989 na balkóne v centre Bukurešti uvedomil, že by ho dav zrejme najradšej umučil na smrť.
Svet už viac ako mesiac pozoruje, čo sa deje v Bielorusku. V tejto krajine, ktorá si vyslúžila neslávne známu prezývku „posledná diktatúra Európy“ boli prezidentské voľby 9. augusta, ale kto napokon bude krajine vládnuť zostáva nejasné.
Doterajší prezident Alexandr Lukašenko mal síce podľa oficiálnych výsledkov volieb získať až 80,1 percenta všetkých odovzdaných hlasov, ale týmto číslam uveril len zlomok obyvateľov krajiny. Lukašenko je za stále pri moci, avšak protesty v Bielorusku neprestávajú. Patria medzi tie najmierumilovnejšie demonštrácie uplynulých rokov.
Aj keď sa Alexandr Lukašenko odmieta vzdať prezidentského kresla, v polovici augusta sa internetom prehnalo video z návštevy prezidenta v jednej z tovární v Minsku. Lukašenko si tam pôvodne prišiel vypočuť slová povzbudenia z davu robotníkov, ale dočkal sa spŕšky urážok a na niekoľko sekúnd stratil reč.
Vtedy zrejme začal chápať, že mu čas na prezidentskej stoličke vypršal, a nápadne tak na videu pripomína jedného z najhorších a najbrutálnejších komunistických diktátorov Európy. Rumunská revolúcia je jedinou vzburou proti komunistickej nadvláde vo východnej časti Európy z prelomu 80. a 90. rokov, ktorú nemôžeme nazvať mierumilovnou a čelil jej Nicolae Ceausescu v Rumunsku.
- Ktorým rozhodnutím Ceausescu zabil tisícky zúfalých matiek
- Vďaka čomu sa Nicolae Ceausescu stal v roku 1968 hrdinom Československa
- Kedy získal brutálny diktátor rytiersky titul od kráľovnej Alžbety II.
- Prečo Ceausescu importoval propagandistické knihy zo Severnej Kórey
Jediná krvavá revolúcia Európy
Rumunsko na čele s prezidentom Nicolae Ceausescom odmietlo čeliť demonštrantom bez použitia sily, a tak začala armáda po protestujúcich obyvateľoch v meste Temešvár dňa 16. decembra 1989 bez milosti strieľať.
Napriek silnej štátnej cenzúre nezostali tieto činy nepotrestané, pretože Nicolae Ceausescu bol o 9 dní neskôr popravený v dlhom zimnom kabáte aj so svojou manželkou.
Ako v mnohých krajinách, tak aj v Rumunsku bola komunistická strana pred druhou svetovou vojnou zakázaná. Vlády sa obávali toho, čo so štátmi dokáže narobiť fašizmus či komunizmus, a tak chceli obe ideológie vytesniť. Mladý Nicolae Ceausescu už pritom ako tínedžer vypomáhal v komunistickej strane, ktorá pôsobila v ilegalite, uvádza Country Studies.
Mladý komunista v base
V tínedžerskom veku nemal v rukách veľa zodpovednosti, ale postupnou mravenčou prácou sa dostával čoraz bližšie k lídrom strany. Zlomový bod nastal počas druhej svetovej vojny, ktorú si Ceausescu takmer celú odsedel vo väzení.
Za mrežami nebol prvýkrát, pretože ho za distribúciu komunistickej propagandy odsúdili na 2,5 roka väzenia už v roku 1936. Až väzenie v roku 1943 mu ale umožnilo spoznať budúceho komunistického lídra Rumunska. Gheorghe Gheorghiu-Dej bol jedným z otcov myšlienky komunizmu ako vládnucej ideológie v Rumunsku a netrvalo dlho, kým sa Nicolae Ceausescu stal jeho pomyselným učňom, uvádza Britannica.
Za svoje líškanie si po komunistickom prevrate v Rumunsku v roku 1947 vyslúžil viacero pozícií vo vtedajšej vláde a dokonca získal aj hodnosť generálmajora. Nicolae Ceausescu pochopil, že existuje šanca svoje ambície posunúť na oveľa vyššiu úroveň a pretvoriť krajinu na svoj obraz.
Cez viaceré posty v štátnom aparáte sa vyšplhal až na popredné pozície v komunistickej strane a šťastena sa naňho usmiala po smrti mentora Gheorghiu-Deja. Dňa 22. marca 1965 ho zvolili za lídra komunistickej strany, a teda celej rumunskej vlády, čo predznamenalo nasledujúcich takmer 25 rokov tvrdej tyranie a dokonca budúcej obžaloby z genocídy, za ktorú ho aj popravili.
Spočiatku opatrný liberál
Nicolae Ceausescu pritom v počiatkoch svojho vládnutia bleskovo získaval sympatie svojho okolia aj celej krajiny. Ako vysvetľuje RFERL, namiesto tvrdého režimu začal v Rumunsku uvoľňovať systém cenzúry, snažil sa o čoraz väčšiu internú, ale aj externú nezávislosť na Sovietskom zväze a otváral si cestičky smerom k Západu, kde zacítil ochotu podieľať sa na financovaní prestavby rumunského štátu.
Netrvalo dlho, a meno Nicolae Ceausescu sa stalo slávnym v celom západnom svete. Rumunský diktátor správne vytušil nastavenie krajín na druhej strane Železnej opony, a tak sa v auguste roku 1968 odmietol podieľať na invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, objasňuje Pravda.
Za svoje rázne postavenie si vyslúžil pochvalu od mnohých západných štátov, a tak otvoril cestu Rumunska k členstvu vo viacerých organizáciách, kde by človek v čase studenej vojny zrejme nečakal komunistický režim.
Od roku 1972 sa Rumunsko stalo členom Svetovej banky aj Medzinárodného menového fondu a v roku 1980 dokonca podpísalo obchodnú dohodu s vtedajším Európskym hospodárskym spoločenstvom, z ktorého vznikla samotná Európska únia, uvádza sa na stránke Európskej komisie.
V tom čase nevídané. Tieto rozhodnutia integrovať sa do štruktúr západného sveta však vyznievajú zvláštne s prihliadnutím na domácu situáciu v Rumunsku v rovnakom období.
Zakázané potraty, rozvody a tisíce mŕtvych matiek
Zatiaľ čo Ceausescua na začiatku považovali za nesmelého liberála na čele komunistického režimu, karta sa pomaly obracala už od roku 1966. Ako samozvaný vizionár sa diktátor rozhodol zabojovať o budúcnosť rumunského národa, a nenašiel lepší recept na zvýšenie pôrodnosti ako kompletný zákaz umelých prerušení tehotenstva.
Tie nielenže zostali zakázané, ale stali sa nelegálnymi, čo v nasledujúcich rokoch spôsobilo zbytočné úmrtia tisícok žien, ktoré sa o nenarodené plody snažili prísť svojpomocne, uvádza ČT24.
Až sektársky vyznieva snaha inšpirovať rumunské ženy, aby v 60. rokoch začali rodiť viac detí. Matky desiatich detí získali od štátu rovno vyznamenanie a titul „heroická matka“, čo však propagande veľmi nepomohlo. Megalomanský projekt navýšiť počet obyvateľov Rumunska na 25 miliónov do roku 2000 mu nevyšiel, pretože krajina ani v súčasnosti neprevyšuje hranicu 20 miliónov obyvateľov.
Komunisti sa prerátali aj v tom, že zákazom potratov síce možno nasilu zvýšili množstvo detí, ktoré sa v Rumunsku narodili, avšak časť rodičiek sa o svojich potomkov nevedela postarať. Namiesto toho, aby mohli podstúpiť interrupciu a na svet nepriviesť dieťa, ktoré bude zanedbávané, sa tieto ratolesti rodili vo veľkom a končili v detských domovoch.
Zakázané potraty však neboli ani zďaleka jediným krokom, ktorým sa Ceausescu snažil zreformovať rodinný život v komunistickom Rumunsku. Diktátor jednoducho odmietal, aby mu zlepšujúce sa štatistiky narúšali dvojice, ktoré medzi sebou po čase narazili na nezlučiteľné rozdiely, a preto skomplikoval rozvodové konanie natoľko, že sa páry mohli rozvádzať len vo výnimočných prípadoch.
Nicolae Ceausescu postupne Rumunsko pretváral na svoj obraz. Náznaky veľkých vizionárskych plánov sa začali krátko po nástupe k moci v roku 1965, keď diktátor premenoval dovtedajšiu Rumunskú robotnícku stranu na Komunistickú stranu Rumunska.
V nasledujúcich rokoch sústredil do svojich rúk čoraz väčšiu moc, aj keď technicky mali krajinu ovládať členovia ústredného výboru strany. Konsolidácia moci vyvrcholila v roku 1974, keď sa Ceausescu oficiálne zmenil na prezidenta vďaka úprave ústavy, uvádza The Guardian. Do funkcie ho zvolilo Veľké národné zhromaždenie a o výhre diktátora nemohlo byť pochýb, pretože bol koniec koncov jediným kandidátom vo voľbách.
Severokórejská ideológia aplikovaná na Rumunsko
Aj keď sa Nicolae Ceausescu stal prezidentom až v roku 1974, radikálne pretváranie Rumunska na jeho obraz sa začalo o tri roky skôr. Všetko spôsobila návšteva Ázie v roku 1971, na ktorej sa rumunský diktátor stretol s lídrami Číny aj Severnej Kórei.
V prvej menovanej krajine prebiehala takzvaná Kultúrna revolúcia, ktorú viedol Mao Ce-tung a v KĽDR zase implementovali komunistickú ideológiu juche definovanú ako „zodpovednosť za samého seba", uvádza Denník N.
Tieto sociálne a politické posuny v ázijských krajinách inšpirovali Ceasescua natoľko, že sa po návrate domov do Rumunska rozhodol nechať preložiť do rumunčiny množstvo propagandistických publikácií práve zo Severnej Kórey a zo svojej krajiny chcel spraviť režim, ktorý ešte výraznejšie prepája komunistickú stranu so spoločnosťou, komunitou a najmä jednotlivcom.
Verejnosť mohla zabudnúť na uvoľňovanie cenzúry, ktorú Ceausescu nariadil na začiatku svojho vládnutia, a Rumunsko sa tak začalo premieňať na jeden z najbrutálnejších totalitných režimov v Európe.
Opatrný liberál sa premenil na nemilosrdného diktátora, ktorého chránila tajná polícia Securitate, prirovnávaná k československej ŠtB, a zo štátnych inštitúcií, škôl či vedeckých pracovísk pomaly mizli intelektuáli a jedinci, ktorí sa odmietli prispôsobiť štátnej dogme a odmietli rešpektovať stratu akejkoľvek nezávislosti vo vykonávaní svojej práce, píše RFERL.
Akékoľvek vyhlásenia a činy namierené proti režimu sa trestali bitkami či väzením, a tak sa z Rumunska prakticky vyparila možnosť čo i len trochu slobodne vyjadriť svoj názor.
Rytiersky titul od kráľovnej Alžbety II.
Namiesto toho, aby obyvateľom garantoval základné práva a slobody sa Nicolae Ceausescu rozhodol poobzerať po spôsoboch, ako vyslať Rumunsko na cestu za bohatstvom, rešpektom a najmä vplyvom na medzinárodnej scéne.
Západu dokázal zabrnkať na správne struny natoľko, že ho kráľovná Alžbeta II. v roku 1978 menovala za rytiera. V priebehu rumunskej revolúcie mu však rytiersky titul vzala, a tak sa Ceausescu zaradil do klubu mužov s odobratými rytierskymi titulmi, kde dodnes zostávajú mená ako Mussolini či Mugabe, píše The Guardian.
Rumunsko však rytiersku medailu Spojenému kráľovstvu nikdy nevrátilo, pretože sa zrejme v revolučnom chaose stratila a „pravdepodobne skončila v rukách nejakého významného člena strany, ktorý sa s ňou predvádza na súkromných prezentáciách pre svojich kamarátov.“
Diktátor ale v 70. rokoch zacítil príležitosť nabehnúť na vlnu ťažby a spracovania ropy, čo sa spočiatku zdalo ako skvelý nápad. Cena ropy v tých rokoch raketovo stúpala nahor, a tak si Ceausescu napožičiaval miliardy a začal stavať rafinérie.
Konštrukcia však nešla tak, ako by si to diktátor predstavoval, a napriek tomu, že sa mu podarilo zabezpečiť dodávky čierneho zlata za nízku cenu z Iránu, žiadny z týchto projektov nefungoval, pretože neboli dokončené načas ani efektívne, uvádza CS Monitor.
Nicolae Ceausescu síce chcel z Rumunska spraviť svetovú veľmoc, a tak si dal záležať aj na zahraničnej politike a diplomacii, ale situácia doma sa zhoršovala. Dlhy, ktoré narobil investíciami do ropy, bolo treba splácať, a doplácali na to bežní občania.
Zatiaľ čo diktátor si z krízy ťažkú hlavu nerobil a koncom 70. rokov nechal vystavať ikonický Palác ľudu v centre Bukurešti, obyvateľstvo krajiny začínalo pociťovať nedostatok financií a jedla.
Dve hodiny televízie denne
Obyvateľstvo možno zostávalo hladné, avšak Ceausescu našiel aj na nedostatok jedla vizionárske riešenie. Jednoducho nechal vypracovať tabuľky, ktoré nazval štátnym vedeckým nutričným programom, a ľudia dostávali od vlády jedlo na prídel podľa počtu kalórií, ktoré režim považoval za vhodné, a najmä postačujúce množstvo pre jednotlivcov. Občas tak človek dostal na mesiac len pol kilogramu múky a pol litra oleja, uvádza Česká televízia.
Hrôzu vtedajšej situácie ilustruje aj fakt, že režim rušil väčšinu rádiového vysielania a v televízii si mohli obyvatelia naladiť iba jednu jedinú stanicu, ktorá dokonca vysielala len dve hodiny denne. Aj to len v prípade, že si mohli televízor dovoliť, píše ČT24.
V novembri roku 1989 sa už naplno rozbehla revolučná vlna a séria povstaní proti komunistickým režimom vo východnej Európe. Režim v Rumunsku sa však nevzdával, a tak sa Nicolae Ceausescu nechal v novembri toho roku opätovne zvoliť za prezidenta.
V pláne mal vládnuť nasledujúcich päť rokov a ktovie, či si nepredstavoval, že vo svojom kresle vydrží až do roku 2000, kedy sa mal skompletizovať spomínaný koncept zvýšenia počtu obyvateľov krajiny na 25 miliónov. Ničoho z toho sa však Ceausescu nedožil.
Osudným sa mu stali nielen okolnosti protikomunistických revolúcií v Európe, ale aj nevhodne načasované rozhodnutie o vysťahovaní maďarského protestantského pastora v Temešvári.
Vláda v Bukurešti nemala Tőkésa v láske, pretože vo svojom cirkevnom pôsobení často otvorene kritizoval diktátorský komunistický režim. Postupne ho začala šikanovať tajná polícia Securitate, po ktorej zásahoch ho dokonca museli presunúť zo svojho pôsobiska v meste Dej, kde pôsobil ako pastor.
Tőkés nielenže kritizoval diktatúru a komunikoval zo západnými médiami, kedy raz dokonca poskytol tajne nahrané interview kanadským žurnalistom o skutočnom stave v krajine, ale stál aj za časopisom Ellenpontok pre maďarskú menšinu v Rumunsku. Tú vláda vnímala veľmi citlivo, pretože Ceausescu nechcel dopustiť, aby sa mu otázka maďarskej národnej menšiny vymkla spod kontroly a premenila sa na boj o autonómiu či nezávislosť.
Tőkés bol napokon vládou obvinený z podnecovania etnickej nenávisti a režim sa ho chcel zbaviť. Proti jeho vyhosteniu začal protestovať úzky kruh jeho známych a podporovateľov v meste Temešvár. Ako uvádzajú Hospodárske noviny, onedlho sa k nemu spontánne pridali aj tamojší študenti a protest sa čoskoro premenil na krviprelievanie. Ceausescu rozhodol, že demonštrácie nebude tolerovať a zakročí proti nim silou.
Namiesto pokojného priebehu začínajúcej revolúcie začali policajti s armádou do davu strieľať. Strieľali priamo do tiel ľudí, ktorí chceli iba podporiť svojho pastora a odmietnuť diktatúru, ale nezastavovali sa ani pred ženami a deťmi.
Armáda takto mala zastreliť niekoľko desiatok demonštrantov, aj keď skutočné čísla nepoznáme. Silové zložky neváhali strieľať ani do domov ľudí, ktorí bojovali za pastora a za obeť násiliu padli aj študenti, ktorí sa k davu len spontánne pripojili. Ľud vtedy pochopil, že sa teror musí skončiť.
Nicolae Ceausescu si tak svojou reakciou na protesty v Temešvári nepriamo podpísal rozsudok smrti. Aj keď cenzúra zabránila tomu, aby sa správy o zabíjaní rozšírili prostredníctvom televízie či novín, ľudia okamžite rozprávali krvavé príbehy o smrti svojich kamarátov a príbuzných, čo sa ústne dostali aj do Bukurešti a Ceausescu nemal úniku.
Aj preto ho po dolapení popravili v priebehu 15 minút po vynesení rozsudku.
Keď diktátor v priamom prenose pochopí, že skončil
Ceausescu veril, že má situáciu pevne vo svojich rukách, a tak dokonca 18. decembra odletel na návštevu Iránu. Domov sa vrátil 20. decembra a o deň neskôr nechal v centre Bukurešti zorganizovať stretnutie desiatok tisíc obyvateľov, na ktorom chcel ututlať reakciu režimu na protesty v Temešvári a nasľubovať čoraz nespokojnejším občanom zvýšenie minimálnej mzdy.
Davu trvalo približne osem minút, kým sa prví odvážlivci rozhodli prejav Nicolae Ceausescua prerušiť výkrikmi a bučaním, objasňuje BBC. Diktátor spočiatku váhal a vyčkával, či sa situácia upokojí, ba čo viac, so svojou pravou rukou a zvýšeným hlasom žiadal o opätovné nastolenie poriadku a zachovanie ticha, lenže neuspel.
V tej chvíli si na zachovaných dobových nahrávkach možno všimnúť, že Ceausescu pochopil, ako sa karta obrátila proti nemu. Ak diktátor stratí podporu ľudí, ktorú mohol mať dovtedy pokojne len naoko, svoje vládnutie sa mu skôr či neskôr rozsype v rukách. A inak tomu nebolo ani v tomto prípade.
Diktátor sa musel z balkóna stiahnuť do útrob budovy, ale vzdať sa odmietol. O deň neskôr, 22. decembra 1989 vyšiel na rovnaký balkón posledný raz a pokúsil sa svoj prejav dokončiť. Neuspel ani tentokrát a ľudia sa ho rovno pokúšali trafiť akýmkoľvek predmetom, ktorý mali práve poruke, vysvetľuje Euronews. Ceausescu preto aj so svojou manželkou o chvíľu zamieril k vrtuľníku a z Bukurešti utiekol. V tom momente sa už báli o život.
Útek helikoptérou však netrval dlho. Rumunského prezidenta armáda onedlho prinútila pristáť v meste Targoviste, kde ho aj s manželkou zatkli a 25. decembra ho postavili pred súd. Namiesto štandardného súdu išlo skôr o vojenský tribunál, ktorý sa zbytočne nezdržiaval a za genocídu a rozvracanie štátneho hospodárstva manželov odsúdil na popravu, uvádza BBC.
Nicolae Ceausescu už o pár minút neskôr stál s manželkou pri stene, kde ho čakala popravčia čata. Ani v posledných minútach svojho života ho zdanlivo neopúšťala hrdinská komunistická nálada. „Keď ho vyviedli z budovy, Ceausescu začal spievať úryvky z Internacionály," spomínal si podľa SME na deň popravy dôstojník Valentin Sandu, ktorý ju videl na vlastné oči.
„Bol som 100 metrov od neho, kričal čosi ako smrť zradcom. Potom ich parašutisti postavili k múru. Moja prvá reakcia bola nevoľnosť. A potom som to šiel povedať kolegom. Niektorí z nich začali plakať," opísal posledné chvíle diktátora Sandu. V Rumunsku pritom u veľkej časti najmä staršej populácie zostáva spomienkový optimizmus na časy pred rokom 1989.
Popravčia čata dostala jednu hlavnú úlohu: Nemieriť Nicolaeovi Ceausescovi na hlavu, aby ho bolo možné identifikovať. U manželky Eleny však toľko zľutovania strelci nemali a viacero nábojov ju zasiahlo priamo do hlavy. Celú popravu natáčali a krátko po jej vykonaní tieto zábery odvysielali aj viaceré televízne stanice v západnom svete.
