5 miest na východe, kde sa zadarmo okúpeš v divokej prírode

Tie najlepšie a najkrajšie veci sú zadarmo. A je viac ako isté, že ich nevytvoril človek, ale príroda. Preplnené akvaparky, luxusné wellnes centrá, kryté pláže a umelé trópy nabité až po okraj dokonalými, farebnými atrakciami  s tučnými cenovkami sa na Slovensku tešia veľkej obľube.

No pre tých, ktorí zažili dobrodružné kúpanie v divokej prírode, sú iba občasnou a navyše poriadne drahou povinnou jazdou.

A keďže po-koronavírusová letná sezóna je v plnom prúde, zmapovali sme päť čisto prírodných miest na východe, kde nájdeš alternatívny zážitkový koktejl  – čistú vodu, pokoj, adrenalín a romantiku.

Červený Kláštor: Divoký Dunajec

Za kúpaním v divokej prírode, na vlastnú päsť a grátis, 300 kilometrov naprieč východným Slovenskom – od poľskej až po ukrajinskú hranicu – vyrážam najprv k rieke Dunajec.

Mohutná hraničná rieka medzi Slovenskom a Poľskom u nás tečie 17-kilometrovým úsekom. V obci Červený Kláštor (okres Kežmarok) sa veľkým meandrom zarezáva do vápencového masívu Troch korún – symbolu Pieninského národného parku. Vytvára tam tiesňavu nazývanú Prielom Dunajca.

Na kamennej riečnej pláži, priamo pod starým kláštorom pustovníckych mníchov Kartuziánov s pôvodne červenými strechami (preto Červený Kláštor), tu v polovici júla relaxujú desiatky Slovákov aj Poliakov. Slovenská a poľská turistická „po-koronavírusová“ sezóna je v plnom prúde.

Na prítoku potoka Lipničanka, ktorý sa pod kláštorom vlieva do Dunajca, vznikol malou hrádzkou plytký bazénik s priezračnou ľadovou vodou a mozaikovým kamenistým dnom. Je tu plno čvachtajúcich sa detí. Všetky buď hádžu kamienky a kričia alebo kričia a hádžu kamienky.

Poľskí aj slovenskí rodičia na nich pozorne striehnu. Medzitým pijú z umelých kelímkov pivo, kávu a robia si navzájom selfíčka. O niečo vyššie po toku práve z Dunajca vychádzajú dvaja plavci, otec a syn.

„Ako sa dnes plávalo, páni?“ pýtam sa.
„Ľadová, ale dá sa, ďalej v strede je trochu prúd,“ hovorí starší.
„Na poľskú stranu sa nedostanete, ide teraz veľa pltí a raftov,“ dodáva syn.
„Kúpete sa tu často? Je to tu povolené?“ zaujímam sa.
„Ako v každej rieke. Na vlastné riziko. Hej, keď sme tu, chodíme plávať každý deň.“
„Ten výhľad z vody stojí za to,“ dodáva otec a ukazuje na magický skalný masív pred nami.

Na poľskom brehu rieky to vyzerá podobne, len trochu viac plážovo. Bicykle, slnečníky, lehátka, piknikové súpravy. Pár odvážlivcov po kolená vo vode. Stredom Dunajca vedú krojovaní pltníci s mušľami v klobúkoch a vyšívanými rúškami na ústach jednu plne obsadenú plť za druhou.

Niekdy z bezpečnej, niekedy z nebezpečnej vzdialenosti, ich pravidelne predbiehajú balancujúce žlté rafty. Kým sa stratia v tiesňave pod Troma korunkami, pasažieri na palubách väčšinou stihnú ako na povel zakývať kričiacim deťom na brehu.

Ešte vyššie po rieke na dlhom drevenom moste cez rieku spájajúcom Slovensko a Poľsko stoja dvaja mladí fotografi s otvorenými laptopmi a obrovskými teleobjektívmi.

Pohotovo zameriavajú na plte a rafty, cvakajú a hneď odosielajú portréty turistov. Na konečnej ich už budú čakať vytlačené. Keď sa na nich ľudia spoznajú, budú primerane prekvapení. Dosť na to, aby sa trochu „fíha“ počudovali a potom neodolali. A kúpili.

V sezóne je to síce trochu preľudnená „divoko prírodná“ destinácia, ale Dunajec je Dunajec a Pieniny sú Pieniny. Kto ich nezažil, môže ľutovať. Alebo sa zbaliť a vyraziť.

Ak by si sa chcel zašiť a okúpať sa s niekým a bez publika a plaviek diskrétne, nech sa páči. Stačí vyčkať západ slnka a pltnícku záverečnú a do ľadového Dunajca sa môžete ponoriť o pár stoviek metrov nižšie. V niektorom z mnohých tajných lesných meandrov.

Niečo podobné nájdete najbližšie až na Islande a na Novom Zélande. Kamenné travertínové jazierko vo Vyšných Ružbachoch s trefným názvom „Kráter“ je európsky prírodný unikát. 

 

Vyšné Ružbachy: Liečivý kráter

„Keho tota džura teľo meržela, že ju zadrotoval! Ešči minule tu bula. Ta to neni normalne. Kadzi mam teraz prejsc, šak furt še tadzi chodzilo, abo co?“ osloví ma domorodý sedemdesiatnik s paličkou v ruke za plotom tesne pri kráteri. Vystupujem práve z auta na parkovisku vo Vyšných Ružbachoch.

Na čerstvo opravenom plote sú každé dva metre rozvešané rovnaké červené tabuľky s nápisom: Objekt je strážený kamerovým systémom.

„Neznam, asi normalne, pres braničku tam daľej,“ odpoviem nespokojnému dedovi. Otočí sa a s nadávkami kráča pomedzi slniacich sa ľudí naspäť hore k travertínovému jazierku. Riadna drzosť, zadrôtovať invalidnému dôchodcovi dieru v plote.

Aj tu, síce v ešte trochu spiacich, ale už pomaly sa prebúdzajúcich kúpeľoch Vyšné Ružbachy (okres Stará Ľubovňa) už tretí júlový týždeň vidieť známky nespútaného dovolenkového náporu slovenských návštevníkov.

Ďalšia zákazová ceduľa veľkého brata je pribitá na terase jednej z mnohých kúpeľných víl čakajúcich na rekonštrukciu: Zákaz kúpania. Vstup na val krátera na vlastnú zodpovednosť!

Už o desiatej dopoludnia sa pod ňou v slávnom, ale stále tak trochu skrytom ružbašskom travertínovom kráteri kúpe niekoľko miestnych obyvateľov, kúpeľných hostí aj náhodných turistov.

Keď prekročíte povestný travertínový val, vyhladený stovkami nôh a rúk, ponoríte celé telo do tmavozelenej kryštálovo čistej termálnej vody a pod vodou na chvíľu otvoríte oči, pocítite jemné pálenie.

Vzápätí minerálnu vodu opatrne ochutnáte, aby ste zistili, že je poriadne zásaditá. Potom si už len vychutnávate fantastický prírodný kúpeľ.

Plávate v tyrkyse medzi vyzrážanými minerálmi, cítite príjemné mravčenie po tele a ak vám to fantázia dovolí, predstavujete si, aké adrenalínovo lahodné to tu, uprostred dymiaceho vodného krátera, musí byť v zasneženom decembri.

Niečo podobné nájdete najbližšie až na Islande a na Novom Zélande. Kamenné travertínové jazierko vo Vyšných Ružbachoch s trefným názvom „Kráter“ je európsky prírodný unikát. Ide naozaj o kráter. So sopkami ani meteoritmi ale nemá nič spoločné.

Vznikol prepadnutím travertínovej kopy, ktorá sa vyzrážala v okolí minerálneho prameňa bohatého na vápnik. Na Hornom Spiši je ich veľa. Tento je na Slovensku najväčší, najznámejší a jediný zavodnený. Navyše, má výrazne vyvinutý okrajový val, ktorý sa spomína aj v zákazovej tabuli nad ním.

Prameň vyviera v strede travertínovej kopy, pod vodou a dnom, v hĺbke 4 metre. Jeho silne minerálna termálna voda má zaujímavý pôvod. Prichádza totiž až z Belianskych Tatier, kde sa vo vrstvách vápencov a dolomitov mineralizuje.

Pod mocnými vrstvami bridlíc a flyša Spišskej Magury ako krasová voda potom postupuje podzemím smerom na východ. Pod tlakom vystupuje na povrch v takzvanom ružbašskom tektonickom okne.

Výdatnosť kráterového prameňa je dnes 8 litrov za sekundu. Cez trhliny na dne kontinuálne uniká do vody oxid uhličitý. Preto to jemné pálenie a mravčenie.

Priaznivé podmienky vytvorili časom okolo prameňa nepravidelné kruhové jazierko s priemerom 20 metrov. Hĺbka 3 metre, celková plocha 284 metrov štvorcových. Teplota vody 23 °C. Prameň patrí medzi najteplejšie prírodné žriedla v Ružbachoch.

Teplota a silná mineralizácia (až 3,13 gramov minerálov v jednom litri vody) spôsobuje, že jazierko nezamŕza ani v zime. Oblakmi vodnej pary uprostred zasnežených kopcov pripomína Island a láka otužilcov všetkého druhu.

Voda z krátera má liečivé účinky. Pomáha pri brušných a črevných problémoch, bolestiach mandlí a hlavy, pri liečení reumatických, pľúcnych, srdcovo-cievnych a kožných ochorení.

Keď vyjdem z krátera, na vale sa už na skok pripravujú dvaja otrlí východniarski „motorkári“. Pravdepodobne sú tu prvýkrát.

„Hej, hej! Kukaj, tam pišu, že zakaz kupaňa,“ upozorňuje jeden z nich.
„A tote ľudze tu aha dnuka co robju, štrikuju?“
„Neznam, še ich spytaj.“
„Ja še ich pytac nebudzem, ja še kupac neidzem, ja sebe idzem skočic,“ zakončí dialóg prvý a švihne travertínové predné salto do krátera.
„Parada, Monte Carlo,“ dodá kolega, vyskočí do výšky a na „bombu“ dopadne do stredu jazierka.

Pohoršení kráteroví plavci sa stiahnu k okraju rozvírenej hladiny na prírodné kamenné podvodné sedačky a chvíľu sa tvária, že oddychujú.

O desať minút už sedím v aute a cez Poprad sa presúvam o sto kilometrov juhovýchodnejšie. K ďalšiemu záhadnému jazeru. Do Turzovských kúpeľov nad mestečkom Gelnica.

Cyklisti si užívajú tmavozelenú hladinu. Vzdychajú, ochkajú, ponárajú sa, prevracajú sa z brucha na chrbát a opačne ako malé deti. Vyfukujú a prskajú vodu, potriasajú hlavami.

 

Gelnica: Turzovské jazero

Po dvoch hodinách náročnej jazdy v hornatom teréne navigácia hlási, že som na mieste v kedysi známych a vychytených kúpeľoch pri Turzovskom jazere.

V štandardnej turistickej realite východného Slovenska tomu ale vôbec nič nenasvedčuje. Žiadna tabuľka, žiadny pútač ani označenie miesta.

Iba malé parkovisko a autobusová zastávka s preplneným odpadkovým košom na rázcestí. V strmom svahu nad parkoviskom vidieť obrysy starej kúpeľnej vily. Pod ňou je provizórny plot zo zátarasových dielcov. Pomedzi ne vedie nenápadná cestička. Správna cestička.

Vystúpam ňou na lesný chodník a po niekoľkých desiatkach metrov sa dostanem priamo k jazeru. Predo mnou sa objaví mohutné torzo pamiatkovo chráneného liečebného domu Pionier, ktoré ešte nestihlo schátrať. Ešte aj takto je tá stavba nádherná.

V temnozelenej čistučkej vode sa odráža mäkké popoludňajšie slnko. Je plná pokojne plávajúcich rýb. Pri brehu je veľa malých, stredných aj väčších. Ďalej v strede jazierka vidím plávať tri obrovské kusy kaprov.

Na dekách a lavičkách okolo oddychuje tak pätnásť, dvadsať ľudí. Partička tínedžerov na brehu oproti sa práve dokúpala, teraz naplno testuje audio výkon svojich smartfónov.

Okolo prefrčia dvaja cykloturisti. Bleskovo sa vyzlečú do plaviek, nahádžu veci na bajky a hľadajú najlepšie miesto, kde vojsť do vody.

„Šéfko, poďte sem, tu z tohto mostíka to je istota. Je tu dosť hlboko,“ radí im veselo aromatickým džointom potúžený mladík v tielku a plavkách z vedľajšej lavičky pod obrovskou vŕbou. Naťahuje ruku s cigaretou k betónu zamrežovaného výpustu pred sebou, ktorým kedysi odtekala voda poháňajúca banské stroje.

„Myslíš? A je to bezpečné? Skáče sa odtiaľto?“ uisťuje sa cyklista.
„Jasné, pohoda. Najlepšie sa skáče tam oproti. Je tam aj hrazda na lane na rozkývanie, ale neviem, či ste takí odvážni,“ ukazuje im chlapík na borovicový háj na strmom brehu. Okolo kmeňa jednej z nich je omotané staré horolezecké lano.

Cyklisti prídu k betónovému mostíku, chvíľu váhajú a potom v krátkom slede za sebou skočia do jazera. Prvý klasickú rybičku, druhý trochu nevydarenú striešku.

„Super, to je ono,“ povie mladík, potiahne z tmavozelenej cigaretky, trochu zakašle a s pôžitkom sa zahľadí na kúpajúcich. Tiež si užívajú tmavozelenú hladinku. Vzdychajú, ochkajú, ponárajú sa, prevracajú sa z brucha na chrbát a opačne ako malé deti, vyfukujú a prskajú vodu, potriasajú hlavami.

Po chvíli vylezú na breh tam, kde majú odložené bicykle. Stoja, sušia sa, fajčia a debatujú. Pohoda.

Ide to z celého tohto miesta. Kľud, pokoj, pohoda a harmónia. Prejdem okolo celého jazera na opačnú stranu k audio-tínedžerom.

Teraz pri jednej z lavičiek nacvičujú komponované párové selfíčka. Potom sa pomaly pobalia a tanečnými krokmi odchádzajú lesným chodníkom preč.

Voda je teplotou niečo medzi Dunajcom a ružbašským kráterom. Vojdem do nej a pomaly preplávam jazero tam a späť.

Keď v polovici prestanem kraulovať a prehodím na prsia, o pár sekúnd vidím, ako len pár metrov odo mňa plávajú zvedavé ryby. „Čo je toto za miesto? Čo za energia?, pýtam sa v duchu.

Príbeh Turzovských kúpeľov začal v roku 1899. Gelničania sa rozhodli, že si nad mestom pri malom jazere postavia kúpele.

Vtedajší starosta a majiteľ miestnych baní a pozemkov Karol Menesdorfer za týmto účelom hneď založil akciovú spoločnosť. Do príchodu prvých kúpeľných hostí v roku 1903 stihol na brehu jazera postavil šesť kúpeľných domov.

Gelnické kúpele boli známe v celej Rakúsko-uhorskej monarchii. Navštevovala ich budapeštianska a debrecínska smotánka. Aristokraciu priťahovali vhodné klimatické podmienky, vaňová liečba s vývarmi z ihličia a na ten čas perfektné služby.

Bolo tu 100 izieb, tenisové kurty aj kolkáreň. Do kúpeľov vozili hostí luxusné koče s troma pármi koní. Z brehu viedlo doprostred jazera drevené mólo. Vyhrávala na ňom cigánska kapela.

Muzikanti boli zamestnancami kúpeľov, mali tu svoj vlastný domček. Počas obeda hrávali na móle, večer na tanečných zábavách a povestných Anna-báloch.

Pôvodné menšie jazero umelo zväčšili. Okrem kúpeľnej malo aj banskú funkciu a slúžilo aj ako chovný rybník.

Jeho voda sa odvádzala masívnymi drevenými žľabmi k blízkym baniam, kde poháňala kolesá hámrov a mlyna na drvenie rudy, ktorá sa tu ťažila. Dnes má jazero takmer dva hektáre a v najhlbšom bode až 17 metrov.

Prírodné kúpalisko malo aj liečebné využitie. Klimatické Turzovské kúpele navštevovali hostia s chorobami dýchacích ciest a nervovými ochoreniami.

Gelnickí kúpeľníci boli vynaliezaví. Vodu z jazera prevárali s ihličím a návštevníkom ponúkali kúpele s inhaláciou liečivých živíc.

Kúpanie vo vaniach s takouto vodou zabezpečilo rýchle prekrvenie kože, zlepšilo vitalitu obehového systému a prekrvenie vnútorných orgánov. Takýmto prekrvením – hyperémiou sa zabezpečilo rýchlejšie odbúravanie škodlivých látok z tela.

Rušné časy zažili kúpele počas druhej svetovej vojny. Stala sa z nich zotavovňa pre zranených nemeckých vojakov, ktorých tam privážali priamo z frontu. Areál využívala aj nacistická mládežnícka organizácia Hitlerjugend.

Po 2. svetovej vojne a nástupe komunistov sa kúpeľný symbol buržoázie zmenil na pioniersky tábor a školu v prírode. Celé desaťročia sa v Gelnici stretávali tisícky pionierov z celého socialistického Československa.

O konci školy v prírode rozhodol v roku 2009, údajne pre neefektivitu Košický samosprávny kraj. Neskôr areál predal súkromnému majiteľovi, za symbolické jedno euro sa oň uchádzala aj Gelnica. Výsledok – Turzovské kúpele už 11 rokov chátrajú.

Fáma o „poklade na skrabskom jazere“ už dávno predbehla čisto technickú funkciu dobývacieho územia. Každé leto prúdia cez dedinu k modrozelenej lagúne stovky turistov, romantických plavcov a bralových skokanov.

Skrabské: Poklad na azúrovom jazere

V obci Skrabské na Hornom Zemplíne (okres Vranov nad Topľou) sú na turistov viac ako zvyknutí. Keď o deviatej ráno zastavím pri dvoch ženách na ulici, nestihnem ani vystúpiť z auta. Jedna z nich už na mňa kričí naučenú repliku.

„Do lomu musíte okolo obchodu doprava hore, potom chvíľu rovno, potom doľava a stále rovno. O päť minút ste tam,“ už nevie po koľkýkrát a koľko-stému turistovi presne popisuje trasu z centra dediny k zatopenému lomu.

Cestou dobehnem oktáviu s bratislavskou značkou. Tesne za mnou idú k lomu aj nejakí Košičania. Po ľavej strane míňame rómsku osadu s pristaveným veľkým železným kontajnerom. Je v ňom pár detí. Keď uvidia malú, po úzkej ceste neisto sa plaziacu sa kolónu turistických áut, najprv zakývu a potom ukazujú smerom k jazeru.

O zatopenom lome v Skrabskom som už od kamarátov počul veľa. Niekoľkokrát som ho cestou z Prešova do Vranova aj míňal. A vždy som ho chcel navštíviť.

Zastavujeme na malom parkovisku pod lomom. Doprovodné posádky vystupujú, chvíľu sledujem kadiaľ pôjdu, aby som sa vydal inou cestou. Keď sú dostatočne ďaleko, zahnem úzkou vychodenou cestičkou doľava pomedzi kríky.

Po pár metroch sa ocitnem na strmom suťovom zráze, na brehu priamo pri vode. Otvorí sa mi prémiový pohľad na obrovský zatopený kaňon stále aktívneho vápencového lomu.

Superlatívy známych o neskutočnej kráse azúrovo priezračnej vody na hranici medzi hlbokou zelenou a modrou, som vždy vnímal s trochou dešpektu.

Teraz vidím, že keď kamoši po kúpacej návšteve prirovnávali Skrabské jazero k westernovému americkému divokému západu alebo plytvickému Chorvátsku s pokladom na striebornom jazere, kde sa natáčal legendárny Winnetou, mali absolútnu pravdu.

Som presvedčený o tom, že ak by Skrabské navštívil sám slávny náčelník Apačov (prípadne jeho románový otec Karl May), ani sekundu by neváhali.

Po ladnom skoku z nebezpečného útesu by si plnými dúškami vychutnali príjemne teplú a čistú vodu tohto zatopeného lomu.

A kto alebo čo za túto divokú prírodnú krásu môže? Obyčajný cement. Áno, čítate dobre, cement. V druhej polovici 19. storočia prichádza do dediny Skrabské, bohatej na kamenné rudy, podnikateľ Jozef Benczúr.

V roku 1856 postavia spoločne s bratom v Skrabskom jednu z prvých moderných cementární v Uhorsku.

Kameň, ktorý na výrobu cementu potrebujú – vápenitý slieň, dovážajú práve z neďalekého kameňolomu nad obcou.

Ťaží sa tu už od 17. storočia. V Benczúrovskej cementárni vyrábajú najprv romanský a neskôr kvalitný portlandský cement. Na výstave v Pešti v roku 1868 dokonca získa zlatú medailu.

Kvôli zlému dopravnému spojeniu, ale aj konkurenčným uhorským cementárňam, skrabská cementáreň v roku 1910 končí.

Výroba cementu sa neskôr presťahuje do neďalekej obce Bystré, kde vďaka slieňom zo Skrabského funguje dodnes. Vyťaženú plochu lomu po rokoch zaplní čistá a teplá podzemná voda. Vápence jej dodajú unikátnu azúrovú farbu.

Dnes je majiteľom lomu akciovka ZEOCEM Bystré. Aj keď robí všetko pre to, aby ľuďom zabránila toto nádherné miesto navštevovať, kúpať sa tu a skákať do vody, vyzerá to márne.

Samozrejme, že kúpanie je tu oficiálne zakázané. No fáma o „poklade na skrabskom jazere“ už dávno predbehla čisto technickú funkciu dobývacieho územia. Každé leto prúdia cez dedinu k modrozelenej lagúne stovky turistov, romantických plavcov a bralových skokanov.

A nejde im len o kúpanie a adrenalín pri nebezpečných 13 metrových skokoch z ostrých strmých skál.

Ak sa rozhodnete zatopený lom celý dookola obísť, absolvujete celkom náročnú menšiu túru s bonusom krásnych výhľadov na jazero a jeho okolie.

Silueta veľryby sa objavila na južnej strane steny lomu pri poslednom odstrele vápenca. Päťmetrová červená prírodná kresba v skalnom profile pripomína telo a chvost obrovskej prehistorickej ryby.

Beňatina: Tajomná veľryba

„Tento kraj je super atraktívny. Hneď za rohom je Zemplínska šírava, neďaleko máme romantické Morské oko aj Senianske rybníky plné vodného a migrujúceho vtáctva. O pár kilometrov ďalej je nádherné tyrkysové jazero vo vápencovom lome Beňatina s tajomnou skamenelinou veľryby.“

Takto popisovala neslávne slávna starostka Fekišoviec krásy Dolného Zemplína minulú jeseň počas nášho rozhovoru. Keď spomenula „tajomnú veľrybu“, rovno z Fekišoviec som sa vybral Beňatinský lom preskúmať.

Ani nie po roku som sa k nemu vrátil znova. Ako k poslednej z piatich destinácií, kde sa dá zadarmo a adrenalínovo okúpať v divokej prírode východného Slovenska.

Dvadsať kilometrov od Fekišoviec, za obcou Beňatina v okrese Sobrance, iba 5 kilometrov od ukrajinských hraníc, sa naozaj nachádza ďalší, náš najvýchodnejší zatopený travertínový lom.

Po revolúcii, začiatkom 90. rokov, keď sa tu ťažba vápenca zastavila, sa na povrch vytlačila spodná voda. A vytvorila neuveriteľnú prírodnú scenériu. Návštevníci ju právom prirovnávajú k jazerám v Chorvátsku.

Pôvabné tyrkysové sfarbenie vody dáva jazeru jej prítok a odtok pomedzi farbisté vápence. Toto romantické jazero je v horúcich letných dňoch, aj napriek zákazu kúpania, veľkým lákadlom pre adrenalínových plavcov a nostalgických romantikov.

Po hrane celého lomu sa môžete prejsť upravenými chodníčkami, ktoré bezpečne premosťujú nedostupné a nebezpečné úseky. Na jeho vrchole si môžete vychutnať vysunutú hliadku s nádherným výhľadom na celý lom.

Najväčšia hĺbka vody v jazierku je osem metrov, kúpať sa tu, samozrejme, oficiálne nemôže, plávať a čvachtať sa dá len na vlastnú zodpovednosť.

So smaragdovo-tyrkysovým zatopeným lomom sa spája legenda o Beňatinskej veľrybe. Jej silueta sa objavila na južnej strane steny lomu pri poslednom odstrele vápenca. Päťmetrová červená prírodná kresba v skalnom profile pripomína telo a chvost veľryby.

Či ide o vtipnú hru prírody alebo lom naozaj ukrýva prehistorický skamenelý poklad, sa zatiaľ nikomu preukázať nepodarilo.