Pôvabná lekárka vraj spočiatku nechápala, prečo do nej pacienti v africkej nemocnici počas operácie kopú a bijú päsťami do ramena. Potom však zistila, že fyzickou silou tam ľudia vyznávajú lásku.
Monika Paločková je mladá slovenská lekárka a modelka, ktorá po vyštudovaní medicíny odišla do afrických rozvojových krajín ako napríklad Burundi, Južný Sudán či Keňa, kde pomáhala miestnym bojovať so zákernými ochoreniami. Po vypuknutí pandémie koronavírusu sa však vrátila domov, aby pomáhala svojím kolegom na Slovensku.
„U nás riešime viac zbytočností, hrozne veľa sa porovnávame a ohovárame. Na druhej strane, je tu sloboda a bezpečnosť. To je požehnanie. Život na oboch miestach má veľa výhod i nevýhod,“ prezrádza pôvabná lekárka v rozhovore pre Refresher, aké sú rozdiely medzi Afrikou a Slovenskom.
- Prečo za ňou prišiel konvoj kamarátov prezidenta Burundi a chceli ju zobrať so sebou
- Aké to bolo, keď sa musela rozhodnúť medzi dvomi umierajúcimi deťmi s maláriou, ktoré nechá prežiť
- Prečo keď chodila behať, v panike za ňou utekala celá dedina
- Akým spôsobom je naše vnímanie Afriky skreslené
- Čo urobila predtým, ako odcestovala do jednej z najnebezpečnejších krajín sveta
- Ako vyzerajú bezpečnostné opatrenia súvisiace s koronavírusom v afrických krajinách
Ak slovenskí lekári po absolvovaní medicíny niekam odcestujú, spravidla ide o vyspelé a bohaté krajiny, kde si môžu slušne zarobiť. Čo ťa viedlo odísť do chudobných afrických krajín?
Do Afriky som chcela odísť už ako dieťa. Už ako malá, pozerajúca dokumenty o podvyživených, HIV pozitívnych sirotách, sediaca na svojom obrovskom mohérovom gauči som cítila, že asi to nie je vo svete úplne spravodlivé.
Ak by som z pohodlia môjho života nespravila nič pre tých núdznych ľudí, nevedela by som spávať. Okrem toho, tie krajiny sú bohaté presne na to, na čo my sme chudobní. Pokoj, úsmev, láskavosť, dobrosrdečnosť, čistý vzduch, oddych.
V čom sa líši zdravotníctvo na Slovensku a napríklad v Keni, kde si dlho pôsobila?
Je treba zdôrazniť, že každá krajina Afriky je úplne iná a nedá sa porovnávať Keňa a Južný Sudán, ako sa nedá porovnávať Albánsko a Francúzsko. V Keni má zdravotnú starostlivosť ten, kto si ju vie zaplatiť. A to bohužiaľ väčšina nie je. Chudobní ľudia často umierajú len preto, lebo vôbec nemajú peniaze na operáciu alebo hospitalizáciu.
Ja sama som sa ocitla v súkromnej nemocnici s vážnou alergickou reakciou a keby že nie som doktorka, ktorá si sama nadávkuje lieky, neviem, ako by to celé dopadlo. V Keni je zdravotná starostlivosť dostupnejšia. V Južnom Sudáne sa ti mohlo stať, že na vyšetrenie do nemocnice kráčaš z domu niekoľko hodín, ba i dní. Väčšinu zdravotnej starostlivosti tam pre miestnych zabezpečujú humanitárne organizácie.
Ak ťa v Keni teraz chytia, že sa snažíš dostať do mesta do práce, ideš do štátnej karantény, ktorú si platíš sám, a potom hneď do väzenia.
Ako v rozvojových afrických krajinách bojujú proti koronavírusu?
Odchádzala som v čase, keď bolo prípadov vo východnej Afrike ešte málo. Podľa mojich informácií tam prípadov nie je tak veľa ako u nás. Hlavne však kvôli tomu, že sa testuje málo. V Keni, ktorá má 40 miliónov obyvateľov prebehne tak 200 až 300 testov denne. Podmienky na život majú ľudia výrazne sťažené oproti nám.
V Keni je hlavné mesto Nairobi aktuálne uzavreté. Ak bývate jeden kilometer za Nairobi, nikoho to nezaujíma. Žiadne špeciálne práva pre pendlerov. Ak ťa chytia, že sa snažíš dostať do mesta do práce, ideš do štátnej karantény, ktorú si platíš sám, a potom hneď do väzenia. Štát nijako nepomáha ani neprispieva občanom, ktorí ostali bez práce. Naopak, cena autobusových lístkov sa zvýšila dvojnásobne.
A čo taký Južný Sudán?
Tam je prípadov veľmi málo, no belosi, ktorí zabezpečujú potravinové dodávky či zdravotnú starostlivosť, tam majú pôsobenie značne sťažené. Sú na nich plánované rôzne atentáty miestnymi, ktorí si myslia, že bieli roznášajú po svete vírus. Na druhú stranu, reštrikcie, ktoré spravila Keňa pri objavení hneď prvého prípadu boli príkladné a veľmi striktné bez akéhokoľvek priestoru na vyjednávanie zo strany občanov.
V Afrike však COVID-19 zatiaľ nie je až tak intenzívny, ako v mnohých európskych krajinách či USA. Čo tomu pripisuješ?Málo testovania, mladšia populácia, v mnohých krajinách stále obdobie leta a stabilne vysoké teploty okolo 25 - 30 stupňov Celzia. Môj názor.
Ako tam vyzerajú bezpečnostné opatrenia?
Pri prvom prípade v Keni sa automaticky zavreli školy, v autobusoch môže chodiť namiesto 16 len 8 ľudí, zavreli múzeá, zakázali zhromažďovať sa, platiť fyzicky peniazmi, namiesto nich používajú mobilnú aplikáciu, všade je dezinfekcia. To sú opatrenia, ktoré si pamätám ešte z marca. Aktuálne sú uzavreté mestá, ľudia nemôžu cestovať ani v rámci krajiny. Mnoho štátov má zákaz nie len príchodu, ale aj odchodu občanov z krajiny.
V mnohých afrických štátoch však dlhé roky zúria omnoho horšie choroby, ako malária či HIV. Nebála si sa pracovať v takomto prostredí a byť „v prvej línii“ ?
Nebojím sa, no mám rešpekt. Mám tzv. malarickú kapsičku, kde mám prvú pomoc na maláriu, ako vnútrosvalové lieky a tabletky proti malárii, keby som ju náhodou dostala. HIV našťastie neprenášajú komáre a pomerne efektívne sa mu dá vyhnúť. Tak isto, ako u nás. Ochrannými pomôckami a zdravým rozumom.
My Európania, ktorých imunita je ,,vycvičená“ proti inému spektru chorôb sa často pasujeme s rôznymi typmi tropických hnačiek alebo kožnými infekciami ako svrab a hubovité ochorenia. Naopak v Afrike som nikdy nemala našu typickú chrípku z chladu a stresu. To tam nemávajú.
Vtipné je vyznávanie lásky v Južnom Sudáne. Vyjadruje sa fyzickou silou. Zo začiatku som nechápala, prečo miestni do mňa kopú a počas toho, ako som operovala ma bijú päsťami do ramena.
Ako dlho si pôsobila v Afrike a v ktorých štátoch?
Dokopy je to viac než 9 mesiacov. Začala som v maličkej a chudobnej krajine v centrálnej Afrike – Burundi, pokračovala som v celkom nebezpečnom Južnom Sudáne a pred pandémiou, ktorá ma donútila vrátiť sa pomáhať domov kolegom, som pôsobila v slume, na klinike Mary Immaculate v Nairobi – Keni.
Spomenieš si aj na nejaký vtipný zážitok, ktorý si počas vykonávania svojej práce v Afrike zažila?
Och, tak tých bolo. Neviem vybrať jeden. Vtipné je vyznávanie lásky v Južnom Sudáne. Vyjadruje sa fyzickou silou. Zo začiatku som nechápala, prečo miestni do mňa kopú a počas toho ako som operovala ma bijú päsťami do ramena.
Prišlo mi vtipné, že namiesto vreckovky matky sople deťom vysávajú ústami. Smiešne mi z odstupom času príde skrývanie sa o pol piatej ráno v kríku v buši pred hyenami, kde som chodila hľadať internet. Zasmiala som sa, keď mi tatino po príchode ukazoval v antikvariáte žehličku na uhlíky, ako najväčší skvost z čias našich prastarých mám, pritom ja som takou žehlila v Sudáne denne.
A čo bizarné zážitky?
Bizarné je, že ak chceš na obed mäso, musíš ísť na dvor, chytiť si svojho kohúta, zobrať mačetu a jednoducho si ho urobiť sám. Ja som chytala výlučne tých, čo mi kikiríkali pod oknom od piatej ráno (smiech). Zvláštne bolo aj to, keď na jednej posteli spal hospitalizovaný plus celá jeho rodina a pod posteľou bol ich pes.
Ženy v Sudáne nosia deti v kabelkách. Dieťa na oddelení som nachádzala podľa toho, do ktorej kozej kabely smerovala infúzia zavesená na posteli. Vtipné a zároveň bizarné bolo nosenie pacientov v kóme do nemocnice. Rodina totiž uviazala plastovú stoličku na bicykel a na ňu uviazala pacienta v kóme.
Tragikomická bola aj pani, ktorá prišla ku mne do ambulancie v Burundi. Povedala som jej, že nemôže prirodzene porodiť, lebo má malú panvu. Tak už takmer rodiaca nasadla na bicykel a šľapala na cisársky rez do 5 km vzdialenej nemocnice. Vtipní boli Burunďania, keď som si chodievala zabehať. V Afrike sa beží, len keď vás niekto naháňa. Čiže keď som si šla zabehať, bežala v panike celá dedina za mnou (smiech).
Pamätáš si svoj najťažší lekársky zákrok?
Doteraz najťažšia bola jedna noc v službe v Sudáne, keď mi naraz prišli dve umierajúce deti kvôli malárii. My sme mali len jeden kyslíkový prístroj a ja som sa musela rozhodnúť, ktoré z nich má väčšiu šancu prežiť. Je to neskutočne bolestivé, keď kvôli materiálnemu nedostatku umierajú nevinné deti.
Najprv si pôsobila v Burundi, neskôr si odišla do Južného Sudánu, čo je jedna z najnebezpečnejších krajín sveta. Aké boli tvoje pocity predtým, ako si tam odcestovala? Išla som sa vyspovedať do kostola. Reálne som totiž počítala s tým, že sa mi niečo pravdepodobne stane. Na druhú stranu som vedela, že pomoc tam je veľmi dôležitá a keď pôjdem ja, vytvorím reťaz a po mne budú chodiť ďalší. Čo sa, vďakabohu, teraz aj deje.
Kde si bývala počas pôsobenia v Južnom Sudáne
V starej dezolátnej izbe plnej škorpiónov a pavúkov.
Prečo si si nenašla niečo lepšie?
Lebo tam nič iné nebolo. Toto je dôvod, prečo tam žijeme v takej symbióze a pokoji. Nikto nič nemá a nemá ani len métu, že by niečo viac mohol mať. Tým pádom sa nikto s nikým neporovnáva, nenaháňa sa za ničím. Všetci majú v izbe škorpiónov a pavúkov.
Ako to tam vyzeralo so stravovaním?
V Burundi som jedla veľmi veľa ovocia, kilo banánov stálo v prepočte 10 centov, obrovské avokádo 5 centov. V Južnom Sudáne sme jedli každý obed ryžu a fazuľu, na raňajky šišky s arašidovým maslom tri mesiace. Nič iné sme nemali.
A s vykonávaním základných hygienických potrieb?
V Keni sme mali jeden keramický a veľmi nestabilný záchod pre asi 20 ľudí. Na záhrade dve oplechované hadice ako sprchu, kolega si čistil zuby nejakým papekom, ja som mala našťastie z domu kefku. Voda tiekla, keď bolo slnko. Keď nebolo, nosili sme zo studne.
Ako by si porovnala život v Afrike a na Slovensku?
Ja som v Afrike bezstarostnejšia a radostnejšia. Pritom tam pracujem viac, než na Slovensku. U nás riešime viac zbytočností, hrozne veľa sa porovnávame a ohovárame. Na druhej strane, u nás je sloboda a bezpečnosť. To je požehnanie. Život na oboch miestach má veľa výhod i nevýhod.
Je naše vnímanie Afriky skreslené?
Podvyživené deti s veľkými bruchami sú už v mnohých krajinách Afriky minulosťou. Veľa z nich, ako napr. Keňa, Juhoafrická republika či Rwanda majú porovnateľný životný štandard ako mnohé európske krajiny.
Často si ma zamieňajú za sestričku, lebo neveria, že môžem byť tak mladá a doktorka. Pritom mám 27 rokov.
Nakoniec si sa však vrátila na Slovensko. Prečo?
V marci sa u nás situácia začala zhoršovať, zatiaľ čo v Afrike bola ešte stále pod kontrolou. Chcela som vždy pomáhať tam, kde pomoc nie je. Či je to na Slovensku, alebo v Afrike. Vtedy to bolo práve u nás.
Aktuálne pomáhaš slovenskému zdravotníctvu v boji proti koronavírusu. Je to ťažšie, ako bojovanie so zákernými chorobami v Afrike?
Je to aktuálne psychicky aj fyzicky náročnejšie.
Ako aktuálne vyzerá tvoj bežný pracovný deň?Každý jeden je iný. Ale keby mám opísať jeden z nich tak vstávam o šiestej. Ráno pozerám správy alebo videá odborníkov, vedcov doktorov o COVID-19, aby som zostávala v obraze. 7:15 máme ranné sedenie s kolegami. O ôsmej sa prezliekam do tyveku (ochranný odev pozn. red.) a ostatných ochranných pomôcok, rozdeľujeme si prácu na odberovom mieste.
O deviatej začíname odbery. Vytierame hrdlá a nosy až do jednej, keď máme pauzu na obed, toaletu, pitie. Potom opäť vyšetrujeme do neskorého večera. Domov sa vraciam o približne ôsmej hodine večer. Vyčerpaná padám do vane, z kade sa doslova doplazím do postele a ideme odznova.
Nájdu sa ľudia, ktorí sú skeptickí, keď vidia mladú lekárku? S nikým skeptickým som sa ešte nestretla. Zamieňajú si ma za sestričku, lebo neveria, že môžem byť tak mladá a doktorka. Pritom mám 27 rokov. Ale vyslovene s negatívnymi reakciami som sa nikdy nestretla.
V Burundi prišiel raz za mnou konvoj kamarátov prezidenta, že ma berú so sebou a budem žena jedného z nich. Bolo dosť ťažké vysvetliť, že nemám záujem.
Okrem toho, že si lekárka, dlhé roky si bola aj modelka. Venuješ sa tomu ešte? Tým, že veľa cestujem, mám na modeling málo času. Chodievam ešte pár krát do roka do Milána na prehliadky, ale rozhodne menej, ako som chodila počas strednej alebo vysokej školy.
Čo ťa baví viac, modeling či medicína? Obe. Ale medicína má aj zmysel.
Ako na atraktívnu modelku s bielou farbou kože reagovali Afričania?Tak takto som nikdy neuvažovala. Myslím, že keďže ich mám ja veľmi rada, cítia to a majú ma radi aj oni. Tam ide skôr o to, čo je vo vás, než na vás. I keď teraz mi napadá, že v Burundi prišiel raz za mnou konvoj kamarátov prezidenta, že ma berú so sebou a budem žena jedného z nich. Bolo dosť ťažké vysvetliť, že nemám záujem.
Zmenili ťa nejako skúsenosti z Afriky?Nezmenila som sa, ale mnohé hodnoty a priority v živote sa mi vyfarbili. Menej sa zaoberám zbytočnosťami a viac sa sústredím na reálnu pomoc. Je tak potrebná a naplní ťa skutočným šťastím ako nič iné, čo robíš len egoisticky pre seba. Toto neber ako chválu, ale ako modelka som mala možnosť zažiť luxus, jachty a hotely. Ale 3 mesiace pomáhania v Afrike sú neporovnateľne a nezabudnuteľne hodnotnejšie a radostnejšie, než akýkoľvek Hilton hotel a kaviár.
