Prvýkrát po Žaluďovi strieľali pred domom jeho rodičov. Smrteľným sa pre neho stal zásah z pušky Sauer, ktorý mu roztrhal vnútornosti.
"S podsvetím nemám nič spoločné," tvrdil za svojho života kontroverzný podnikateľ Peter Steinhübel. Už v 90. rokoch sa však vedelo, že bývalý vekslák prezývaný Žaluď dlhé roky paktoval s mafiou.
Cez holandské dražby sa dostal k množstvu podnikov a pre zisk veľkého podielu Tatravagónky si neváhal u Sýkorovcov a Černáka objednať vraždu politika z HZDS. O odstránenie Žaluďa však mali záujem mnohí, a tak napokon rukou nájomného vraha skonal aj on.
- Koľko si vedel vekslovaním zarobiť v priebehu jedného dňa
- Ako dopadol súdny spor, v ktorom bol podozrivý zo sexuálneho obťažovania maloletého dievčaťa
- Ako Žaluď pred svedkami zasiahol do dražby, ktorú sa snažil zmanipulovať
- Ako na seba mafiáni v 90-tych rokoch útočili a neskôr bez problémov spolupracovali
Od malého podvodníčka a veksláka k úspešnému podnikateľovi
Peter Steinhübel nepatril medzi klasických hrubokrkých mafiánov z 90. rokov. Svojho času pred verejnosťou vystupoval ako úspešný podnikateľ, ktorý sa však k majetku dostal mnohými ilegálnymi spôsobmi. Od agresívnych typov sa líšil taktiež prefíkanosťou. Dobovými odborníkmi býva neraz radený do inteligentnejšej sorty vtedajšieho podsvetia.
S týmto tvrdením však úplne nesúhlasí bezpečnostný analytik Milan Žitný. „O Žaluďovi sa všeobecne hovorí, že to bol bystrý podnikateľ. Podľa mňa to ale nebol žiadny intelektuál, ale primitív. To, že mal čuch na biznis, to mal v tom čase kdekto. Svojím podnikaním nebol výnimočný, nerobí to z neho inteligentného,“ povedal pre náš portál.
Ale ešte predtým, než sa v našich televíziách začal usmievať do kamery a spoznávala ho aj časť slovenskej verejnosti, rozbiehal podľa tvorcov dokumentárnej série Mafiáni svoj biznis cez takzvané vekslovanie. Výmenou zahraničných peňazí, ktorá bola často spájaná aj s podvodom.
Valuty kupujúcim predávali za značne vyššiu cenu ako v legálnych zmenárňach. Gustav Murín odkazuje na štúdiu Generálnej prokuratúry, podľa ktorej mal Žaluď na prelome rokov 1989 až 1990 zarábať za jeden deň zhruba 200-tisíc československých korún.
Pri výmene veksláci vedeli záujemcov lišiacky oklamať a odovzdať im menej peňazí, než ako sa pôvodne dohodli. Na zarobené financie následne miloval lákať ženy. O Petrovi Steinhübelovi sa všeobecne vedelo, že obľuboval prítomnosť výrazne mladších žien, ktoré boli často ešte len v stredoškolskom veku.
Podľa Aktualít sa k dievčatám dostával aj cez súťaž Queen of Slovakia, ktorú sám založil. Raz sa musel dokonca pre podozrenie zo sexuálneho zneužívania maloletej osoby postaviť pred súd. Odsúdený však nakoniec nebol a dievča zomrelo pri tragickej autonehode.
Svedectvo z dražby, ktorú Žaluďovi prekazil pracovník ministerstva privatizácie
Podniky dokázal okrem iného získať aj prostredníctvom takzvanej malej privatizácie. V nej využil peniaze získané vekslovaním a obchodom so striebrom. Cieľom vtedajších mafiánov bolo znížiť cenu draženého objektu na sumu, ktorá bola pre záujemcu vyhovujúca. Nikto iný sa, pochopiteľne, nemal šancu ku kúpe podniku dostať.
Ak by niekto prejavil snahu o navýšenie ceny, svalnatí gangstri mu veľmi ľahko vysvetlili, že týmto smerom cesta nevedie. Keď ich vyhrážku nepochopil, mohol skončiť veľmi zle. Jednu z dražieb, na ktorej sa zúčastnil aj Žaluď, nám z pozície prítomného svedka opísal bezpečnostný analytik Milan Žitný.
„V Charlies som bol raz s pracovníkom kancelárie ministerstva privatizácie. Toho som zavolal, aby si prišiel pozrieť, čo sa tam deje. Znížilo sa o 20 %, potom o ďalších 20 % a zrazu jeden mladý pán zdvihol ruku, v ktorej mal dražobnú paličku. Podľa všetkého si chcel iba utrieť niečo na čele, ale vyzeralo to tak, že bude prihadzovať sumu. Zo zadného radu sa dvihol jeden chlapík, chytil ho za rameno a stlačil mu ho dole. Bol to Peter Steinhübel. Pracovník ministerstva privatizácie teda vytiahol preukaz, prišiel ku komisii a povedal, že zastavuje dražbu kvôli evidentnej manipulácii,“ prezradil pre Refresher.
Žaluď bol v tom momente na nohách a predsedu komisie sa začal s útočným hlasom pýtať, čo si to dovoľuje. Komisia sa následne zmenila a jej predseda od mája 1991 do novembra 1991 podal 24 trestných oznámení. Žiadne z nich však nebolo dotiahnuté do konca.
Dražby teda v rámci malej privatizácie prebiehali u mafiánov v jednoduchosti tak, že na mieste sedel iba jeden reálny záujemca, ktorý čakal, kým sa suma nehnuteľnosti alebo podniku zníži na minimum (čiže na 20 % pôvodnej ceny). Ostatní záujemcovia boli viac-menej fiktívni.
Mali totiž vysvetlené, že pokiaľ nechcú prísť k ujme, konkrétny podnik radšej prenechajú druhej strane. Takéto dražby sa označovali ako holandské. Cez dražobnú licenciu sa Steinhübel napríklad neskôr dostal dokonca k zadlženej televízii VTV, ktorá ho mala vyjsť na približne 30 miliónov slovenských korún.
Ľudia od Steinhübela fyzicky napádali novinárov
Žaluď nezniesol, keď o ňom publikovali negatívny článok alebo reportáž, na čo doplatil nejeden novinár. Pri známom stredisku mafiánov, bývalom hoteli Kyjev, sa podarilo vtedajšiemu novinárovi Pavlovi Jaczovi nachytať Žaluďa vekslovať.
Za svoju prácu si však od Steinhübelových ľudí neskôr vyslúžil niekoľko kopancov na zemi. Jacz sa, podľa svojej výpovede v jednej z epizód z dokumentárnej série Mafiáni, po útoku prebral v nemocnici a netušil, ako sa do nej dostal. Výsledkom boli zranenia po celom tele, spálená chrasta na tvári a krvácajúca oblička.
O súdnom procese v tomto prípade, podľa Jacza, až do konca písal novinár Peter Ondera. Ďalších novinárov ale dokázal Žaluď veľmi efektívne odlákať tým, že si ich pozval do auta a objasnil im, „ako sa veci majú“. Reportéri sa preto radšej od Steinhübela stiahli do bezpečnej vzdialenosti. Žaluď nebol za napadnutie novinára nakoniec odsúdený, nezistilo sa totiž, kto presne ho fyzicky napadol.
Problémy so Žaluďom mal kvôli svojej práci aj nezvestný novinár Paľo Rýpal. „Mám takú príhodu, keď ma zachraňoval, alebo teda zachraňoval aj sám seba, pretože videl, že z druhého konca námestia prichádza Peter Steinhübel,“ povedal nám v rozhovore novinár Aktualít Ján Petrovič. Keď Rýpal videl kráčajúceho Žaluďa, radšej sa spoločne s Petrovičom pred jeho pohľadom skryli do najbližšieho obchodu.
Ďalším príkladom novinára, ktorému išiel Žaluď po krku, je aj Patrik Herman, známy reportér Markízy. „Raz som prichádzal večer domov, vypol som motor a dvere mi otvorili traja hrubokrkí chlapíci. Naložili ma do auta a odviezli k svojmu šéfovi do Bratislavských mraziarní (ich majiteľom bol Žaluď, poz. red.). Peter S. mi mal potrebu vysvetliť, že moje reportáže o ňom mu kazia kšefty. Čo ma zarazilo, mal som zopár akože kamarátskych telefonátov od ľudí z brandže, ktorí ma vystríhali pred reportážami o niektorých mafiánoch. Bolo zjavné, že s nimi mali nejaké kšefty,“ objasňoval nám v rozhovore.
Kvôli majetku si neváhal objednať vraždu u Sýkorovcov či bossa Mikuláša Černáka
Žaluď mal neskôr záujem o Tatravagónku v Poprade, v ktorej podiel vlastnil aj prednosta okresného úradu Vladimír Bachleda. Keďže Bachleda odmietol jeho ponuku na odpredaj podielu, Steinhübel sa jemu ponúknuté financie rozhodol radšej investovať do Bachledovej vraždy.
Politika HZDS Bachledu vopred varovali, že ak nepredá svoj podiel, „pôjde dole“. Prednosta si však vraj myslel, že ho chcú zosadiť iba z jeho úradu a nezvážil, že môže byť reč o vražde. O Bachledu sa nakoniec „postarali“ Sýkorovci a Černákovci. Obeť zastrelil a k vražde sa neskôr priznal samotný Mikuláš Černák. Bachledu strelil v lese do hlavy. Ešte pred likvidáciou 22. mája 1997 však Bachleda podpísal prevod svojho podielu.
Vraždu opísal Černák slovami: „Ján Kán, Karol Mello a ďalší, dnes už mŕtvi chlapi, Bachledu z chaty niesli a miestami aj ťahali do lesa k vykopanej jame. Potom ho do nej hodili. Vyzeral už ako mŕtvy. Ivan Mello mal v ruke zbraň s tlmičom, ktorú som mu vytrhol a strelil som Bachledu do hlavy. Potom som odišiel s Kánom preč a ostatní zostali zahrabávať telo.“
Žaluď, ktorý si jeho vraždu objednal, sa ale v tej dobe od mafiánskych praktík dištancoval. „Ja vám ťažko môžem povedať dneska, že čo je podsvetie alebo kto je podsvetie, pretože ja tu žijem normálnym firemným životom, podnikám a chodí mi tu denne možno päťdesiat, sto, dvesto, záleží, aký je deň, ľudí na jednania. Keď sa títo ľudia dajú nazvať podsvetím, tak potom sú podsvetím všetci podnikatelia,“ vyhlásil v roku 1998 pre TV Markíza.
Cieľom mafie bol však taktiež samotný Žaluď. V 90. rokoch nebolo výnimkou, ak na seba gangstri z rôznych príčin útočili. Peter Steinhübel jednoznačne patril medzi lákavú a mimoriadne lovenú zver.
Prvý atentát na neho spáchali v roku 1993 priamo pred domom jeho rodičov v Petržalke. Piatimi ranami zasiahli Žaluďa do niekoľkých častí tela. Žiadna z rán však nebola smrteľná. Jeho telo napriek tomu dostalo poriadne zabrať. Zo zranení sa musel liečiť rok.
„Nehanbím sa za to, že som bol vekslák,“ vyhlásil postrelený Žaluď v nemocnici pred novinárom, na ktorého neskôr poslal svojho muža
Postreleného mafiánskeho podnikateľa previezli záchranári na Kramáre, kde ho krátko na to kontaktoval investigatívny novinár Vladimír Donner. Pre Refresher prezradil, že ho hliadkujúci policajt bez problémov pustil do nemocničnej izby priamo k Žaluďovi. Donner následne s jeho súhlasom zapol diktafón a začal nahrávať. „Nehanbím sa za to, že som bol vekslák,“ priznal sa novinárovi Steinhübel.
Neskôr sa tiež vyjadril aj k svojej prezývke Žaluď, ktorá môže dnes pôsobiť možno trochu smiešne. „Dostal som ju ešte v puberte pri kibicovaní kartovej hry kamarátovi, ktorému sa znenazdajky začalo dariť, tak ma začali volať Žaluď,” prezradil. Pri nemocničnom rozhovore so Steinhübelom vznikli dve fotografie. Jedna zobrazuje priamo mafiána ležiaceho na posteli a ďalšia nemocničné oddelenie.
„Prvá guľka sa mi zaryla do pŕs a preletela cezo mňa. Ešte som stál. Po zasiahnutí druhou guľkou do ramena som spadol na zem. Útočník pálil z pištole kalibru 9 mm, čo je poriadne silný kaliber. Ďalšiu guľku som dostal do pravej ruky a do brucha. Našťastie som ostal pri vedomí a sestra ma odviezla do nemocnice. Lekári sa čudovali, že som toľko striel v tele prežil,“ vyjadril sa ďalej k pokusu o atentát pre Nový Čas.
Nemocnica však s publikáciou článku nebola spokojná a zjavne ani samotný Steinhübel.
Donnera totiž po zverejnení rozhovoru a fotografie mafiánskeho podnikateľa niekoľko dní prenasledovalo čierne terénne auto. Nakoniec sa jeho vodič odhodlal zabočiť do dvora redakcie Nového Času, kde Donner pracoval. „Z auta vystúpil muž, ktorý mi bez varovania tresol päsťou po papuli,“ objasnil nám Donner. „To máš pozdrav od Žaluďa,“ vykríkol na novinára Žaluďov poskok.
Pri svojom útoku sa však trocha prepočítal. Keď chcel totiž utiecť s autom preč, Donnerovi kolegovia uzavreli bránu a privolali políciu. „Žiadne trestné oznámenie som ale nepodal. Lebo to by som musel byť PN najmenej týždeň. A nič také hrozné sa nestalo, dostal som iba jednu po papuli,“ vyhlásil Donner. Atentátom pred domom Žaluďových rodičov však útoky na mafiánskeho podnikateľa neskončili.
Rana z pušky Sauer Žaluďovi roztrhala vnútornosti, vražda vraj stála 3 milióny slovenských korún
Podľa bezpečnostného analytika Petra Majtána na Žaluďa strieľali minimálne sedemkrát, oficiálne sa vie ale „iba“ o piatich pokusoch. O odstránenie Steinhübela sa mali v roku 1994 postarať Černákovci, ich akcia však nevyšla. Pripomeňme si, že 3 roky na to Černák pre Žaluďa zabil prednostu Bachledu.
To nasvedčuje, že vzťahy vo vtedajšom podsvetí boli poriadne komplikované. Biznis a peniaze vládli nad všetkým. Pri podobných vraždách často vôbec nešlo, ako sa hovorí, o „nič osobné“, peniaze však mali väčšiu hodnotu než ľudský život. Preto sa Černákovci v roku 1994 pokojne nechali najať na Žaluďovu vraždu. Nerobilo im ale problém niekoľko rokov po nevydarenom atentáte s kontroverzným podnikateľom spolupracovať.
„Objednávka na jeho (Steinhübelovu) fyzickú likvidáciu v roku 1994 sa k nám dostala od jeho bývalého partnera Branislava Škublu, ktorého Žaluď podviedol o niekoľko miliónov korún,“ prezradil pre Plus JEDEN DEŇ Černák. Okrem toho Černákovi Škubla údajne prisľúbil, že za milión korún dostane z väzby jeho brata Vladimíra.
Nebezpečný útok na Steinhübela sa odohral tentoraz pred bývalým tanečným klubom Queens pub. Pod jeho autom nájomný vrah umiestnil nálož. Do auta sa však posadil štartér, výbuch ho pripravil o život. Žaluď sa nachádzal opodiaľ, a preto ho explózia taktiež zranila. Výsledkom bola zmrzačená ruka a dočasná strata sluchu.
„Medzi bratislavskými policajtmi sa už hovorilo, že ten má sedem životov ako mačka. No ale ten posledný pokus páchateľovi už vyšiel, tam už mu ani to jeho povestné šťastie nepomohlo,“ povedal pre Aktuality bývalý detektív Jozef Vachálek.
Smrť si pre kontroverzného podnikateľa prišla až o päť rokov neskôr, 4. augusta 1999. Približne o 23:00 sa so svojimi ochrankármi v autách blížil k Bratislavským mraziarňam, ktoré vlastnil. Žaluď išiel vpredu na svojom Ferrari, tesne za ním sa viezla dvojica SBS-károv. Keď vystupoval z auta, zasiahla ho rana z pušky Sauer.
Vrah na Žaluďa použil projektil dum-dum. Ten mu roztrhal vnútornosti. Ochrankári ho síce promptne odviezli do nemocnice, no darmo. Neslávne známy podnikateľ nemal šancu prežiť. Zomrel vo veku 34 rokov.
Objednávateľom úspešne vykonanej vraždy bol údajne, podľa tvrdenia Černáka, zosnulý Ondrej Žemba, ktorého označovali za jedného z bossov popradského podsvetia.
„Objednávateľ bol neskôr známy, aj sa mi k tomu osobne priznal, keď som bol v roku 2002 podmienečne prepustený. Bol to Ondrej Žemba. Vykonávateľa nepoznám, vraždu sprostredkoval Peter Šipula z našej skupiny. Objednávateľ aj sprostredkovateľ sú už mŕtvi,“ nechal sa počuť Mikuláš Černák, podľa ktorého Žaluďova smrť stála 3 milióny slovenských korún.
Ondrej Žemba ale spojenie s vraždou Žaluďa ešte za svojho života v rozhovore pre PLUS 7 DNÍ odmietol. Steinhübel mal byť podľa Žembu jeho kamarátom. „Ja som bol s ním kamarát, aj Boris Kollár bol s ním kamarát,“ vyjadril sa. Faktom ale zostáva, že za Žaluďovu vraždu nebol nikto odsúdený. Trestný čin vraždy je už navyše v jeho prípade premlčaný.
