Ochrankár už dnes nemusí byť veľká gorila. 21-ročný Slovák Pavol chránil Lewisa Hamiltona aj anglickú futbalovú reprezentáciu

Tento rozhovor nie je ani zďaleka prvý, ktorý 21-ročný Pavol s niektorým zo slovenských webov absolvoval. Už od malička sa totiž úspešne venoval karate, vďaka ktorému sa dostal až do reprezentačného výberu a zozbieral niekoľko výborných výsledkov z medzinárodných podujatí.

Teraz však profesionálny šport zavesil na klinec a presťahoval sa do Londýna, kde rozbehol inú kariéru. 

Pavol pracuje ako člen osobnej ochranky, ktorá sa stará aj o tie najväčšie hviezdy. Začínal pri dnes už 6-násobnom majstrovi sveta Formuly 1 Lewisovi Hamiltonovi. Brit však nie je zďaleka jediná známa osobnosť, s ktorou mohol pracovať. 

Ako si sa dostal ku karate? Predpokladám, že ťa ako malého chceli rodičia dotlačiť k nejakému športu.

Začal som, keď som mal 5 rokov. Bol som hyperaktívny, vyvrheľ, v škole aj v škôlke so mnou boli problémy. Robil som aj futbal, aj karate, ale s futbalom som skončil. Mal som problémy s močovými cestami, keďže sme trénovali vonku a mám slabú imunitu. 

K tomu karate: rodičia mali predstavu, že 90 % detí sú hokejisti alebo futbalisti, takéto známe športy. Hovorili, že keď to budem robiť 15 alebo 20 rokov, tak aj keď tým nebudem zarábať, budem sa aspoň vedieť biť. 

Začal som trénovať v Senci, no tam to nemalo vôbec žiadnu úroveň a nestačilo mi to. Básnil som o klube Slovšport v Trnave, kde Boris Zvolenský (Majster sveta a Majster Európy, poz. red.) vychovával všetkých našich úspešných reprezentantov.

Bolo ťažké sa tam dostať, ale na meniny som dostal poukaz na dva jeho tréningy. Bol som z toho úplne hotový, chalani tam makali na MS a na olympiádu. 

Nakoniec z toho zrejme boli viac než dva tréningy.

Začal som tam trénovať, hoci otec nemal veľmi čas ma tam nosiť kvôli jeho práci a mama sa s ním zo začiatku hádala. 

Za dva roky som sa s pánom Zvolenským a Renátou Gašparovičovou dostal do reprezentácie. Tam už to išlo, získal som sponzorov a stíhal aj všetko platiť. 

Okolo 18 rokov to ale začalo padať, nemal som takú formu a začal som prehrávať. Ledva som sa v repre udržiaval a sponzorov som skôr strácal. Prišla teda otázka, čo so životom. Rodičia mi už od osemnástky nič neplatili, mal som frajerku a potreboval som chodiť von, kupovať si veci a tenisky. 

Aký bol tvoj vôbec najväčší úspech v kariére? 

Vyhral som Majstrovstvá Slovenska a bol štvrtý alebo piaty na Majstrovstvách Európy. Na Svetovom pohári v Japonsku to bolo siedme miesto, vtedy som bol najmladší v kategórii.

Už vtedy si veľa cestoval?  

Veľmi veľa, s reprezentáciou úplne po celom svete. Ale potom som chcel začať makať na niečom svojom, len som nevedel, že na čom. Naši majú v Senci malý bar, ale dávali mi veľmi málo peňazí. 

Tréner sa v tomto prostredí osobnej ochrany pohyboval celý život, aspoň 25 rokov. Robil ochranku vážne veľmi známym ľuďom.

Sťažoval som sa, že nemám peniaze, tak mi povedal, že ma dokáže dostať do tímu princeznej z Abu Dabí, ktorá v tom čase prišla na Slovensko. V Šamoríne majú nejaké kone, milujú to tu a chodia sem často.    

To teda bola tvoja prvá skúsenosť s osobnou ochranou? Potreboval si predtým nejaké školenie, tréning alebo niečo podobné?  

Strašne ma to bavilo, nemal som tam úplne veľkú pozíciu priamo pri nich, ale mohol som to celé sledovať. Tréner ma na toto trénoval už od malička, aj popri klasických tréningoch karate, keďže sa tomu venoval. 

Bol som z toho celý hotový. Našťastie hľadali niekoho, kto vie dobre po anglicky a s touto rodinou by išiel do Viedne, Budapešti, Milána, Švajčiarska a do Londýna, kde sme boli 30 dní.

Tam nastal zlom, lebo v Londýne som sa veľmi spriatelil s chalanmi, čo toto robili na živnosť. Jednému z nich sa páčila moja sestra (smiech). Oni mi dali rady, čo a ako potrebujem spraviť. Bolo toho veľmi, veľmi veľa.  

Čo konkrétne? Koľko ťa to stálo času alebo peňazí?