The Irishman (Recenzia)

The Irishman je srdcovým projektom Martina Scorseseho a Roberta De Nira. Snažili sa ho natočiť cez 10 rokov, až im na to financie konečne poskytol Netflix. Nikto by predsa nevysolil viac ako 150 miliónov dolárov na takmer 4-hodinovú gangsterskú drámu. Netflixu sa však môžeme skláňať, pretože inak by sme toto majstrovské dielo nevideli. Dokonca sa im všetkým podarilo presvedčiť Joea Pesciho, aby sa vrátil po rokoch pred kamery. Predtým ale 50x odmietol De Nira so slovami: „Go f**k yourself“. 

Nakoniec sa ale zatiahol do projektu I Heard You Paint Houses natočenom podľa rovnomennej knihy od Charlesa Brandta. V nej rozpráva o mafiánskom nájomnom vrahovi Frankovi "The Irishman" Sheeranovi (Robert De Niro), človeku, ktorý má veľmi zaujímavé informácie o zmiznutí a smrti vodcu odborov Jimmyho Hoffu. Frank sa z šoféra ochotného kradnúť stal jedným z najspoľahlivejších ľudí Russella Bufalina (Joe Pesci) a neskôr aj pravou rukou prezidenta najväčších odborov v štáte, Jimmyho Hoffu (Al Pacino).

Nie je dôležité, nakoľko sú udalosti zobrazené v snímke skutočné a koľko z nich sa udialo rovnako. Martin, tvorcovia a herci od začiatku tvrdia, že nenatáčajú biografiu ani dokument o skutočných udalostiach, skôr svoj vlastný príbeh podľa knihy. S tým im pomáhal Steven Zaillian (Schindlerov zoznam) so svojím vynikajúcim scenárom. Ťažko povedať, koľko rokov na ňom pracoval, no môže naň byť skutočne hrdý. Aj napriek tomu, že má gangsterka 3 a pol hodiny, nikdy nedrhne a nikdy nenudí. 

Je však pravda, že by som si ju vedel predstaviť aj čosi kratšiu. Scorsese sa pokúsil zachytiť proces starnutia so všetkým s tým spojeným. Sledujeme mafiánov, politikov aj bežných ľudí, no stredobodom tohto konceptu je Frank Sheeran a jeho príbeh. Jeho život, jeho rodina a jeho posledné roky na tejto planéte. Scorsese v prvých dvoch-dve a pol hodinách podáva svoj klasický mafiánsky film s pohlcujúcim voice-overom a perfektne natočenými scénami. Vedel by som si však predstaviť, keby pridal na napätí. Človek nemusí týchto ľudí vôbec poznať, no aj tak mu je jasné, že sa o nich nemusí obávať a že sa nič nečakané nestane. 

Veľmi to ale Scorsesemu nevyčítam, keďže sa zameral na úplne iné elementy. Po spomínaných 2 a pol hodinách totiž začne bežať do cieľa tak trochu netradičným spôsobom. Ako Pesci, tak aj ostatní herci jednoducho nechceli natočiť len ďalší mafiánsky film. A preto sa začíname pozerať na starnúceho Sheerana obklopeného chorými priateľmi, silnými nepriateľmi (v podobe americkej justície) a rodinou, ktorá na neho zanevrela.

Irishman je vo svojej podstate filmom o človeku, ktorý si v procese starnutia začína uvedomovať svoje veľké životné chyby. De Nirov Sheeran ich odmieta nahlas vysloviť a nedokáže prijať ani vinu či ľútosť, no jeho herecký register mu bez problémov dovoľuje tieto emócie predať inými spôsobmi. Spoločne s ním vnímame ľútosť, hnev, smútok a hlboký pocit sklamania nad sebou samým. Príbeh zrady, nekonečného zabíjania a strachu najmä na konci vyvolá hlboké emócie. Bez zachádza do spoilerov ti môžem povedať, že budeš rozcítený. 

Scorsese a celý herecký ansámbel v tebe dokážu vyvolať ľútosť nad osudmi a rozhodnutiami týchto ľudí bez toho, aby sa príbehovo snažil o ich vykúpenie. Irishman rozpráva výnimočný ľudský príbeh o ľuďoch z mafie a o tom, čo im na konci zostalo, ak to šialené obdobie prežili. 

Scorsese by tento film nedokázal natočiť týmto spôsobom, nebyť hercov, ktorými sa dokázal obklopiť. Irishman je legendou už len kvôli tomu, že sa na plátne znova stretli De Niro, Al Pacino a Pesci. Títo páni vzbudzujú rešpekt, pozornosť a úžas vždy, keď sa objavia na plátne v serióznej role, no a keď sú pokope, pripadáš si, že snívaš. 

Joe Pesci nikdy nemal skončiť s herectvom. Tým, čím dokáže prispieť do rozprávania príbehu a jednotlivých scén, tým sa dnes už asi nemôže pochváliť nikto. Kontroluje scény, chémiu medzi postavami a dokáže predať akýkoľvek proces napredovania príbehu. Je to stará škola, herec narodený pre podobné postavy v gangsterských filmoch. O nič menej nebudem chváliť ani Al Pacina. Ten ma v posledných rokoch už dlho neposadil na zadok (čo sa dá povedať aj o De Nirovi), ale v konečnom dôsledku je to všetko o režisérovi. 

Scorsese z nich dokáže dostať presne to, čo pred desiatkami rokov. S rovnakou energiou, talentom a zapálením, ktoré sa z obrazovky prenášajú na diváka. Al Pacino je geniálny, no a potom tu máme De Nira. Opäť raz dokázal vytvoriť celkom inú postavu, úplne uveriteľného, vo vnútri zraniteľného, navonok nebojácneho vojaka, zlyhávajúceho otca a manžela... mafiána. 

Frankov prerod naprieč viacerými dekádami zachytil bravúrne. De Niro stvoril Franka Sheerana v ďalšej role, ktorá mi úplne mení obraz, v akom herca vnímam aj v civilnej sfére. Geniálna práca telom, mimiky a hlasu. De Niro dal do tohto filmu úplne všetko a je to cítiť z každej scény, v ktorej sa objaví. Phoenix si za Jokera Oscara zaslúži, ale toto je herecký rok Irishmana a konkrétne De Nira. 

Mnohí sa obávali, že jeho výkonu uškodia digitálne efekty omladzovania. Nemusíš sa však báť. Obzvlášť scény so zostarnutým Sheeranom sú precízne spracované. Iste, v množstve scén budeš vnímať, že sa s výzorom postáv hrali vfx artisti, no vzhľadom na dĺžku filmu a fakt, že sa to týka väčšiny filmu, si na to rýchlo zvykneš. Navyše, ide o majstrovské dielo. Snímka bola v postprodukcii od marca 2018 a je to vidieť. Postavy vidíme v rôznych vekových úrovniach, od tridsiatnikov po dôchodcov, ktorí sa už nevládzu ani hýbať. Len máločo ti udrie do očí, teda... teda okrem očí.

Scorsese snímku údajne odložil, aby mohli počítačoví géniovia viac zapracovať na očiach. Práve tie mali režiséra vyrušovať a nebol s nimi spokojný. Výsledný efekt je miestami rovnaký. V pár scénach De Nirovi oči doslova žiaria, ale vzhľadom na náročnosť projektu nebudem digitálne omladzovanie nijako kritizovať, ba naopak. Sčasti ide o revolučný proces, ktorý treba oceniť a vyzdvihovať. Nebyť neho, Irishman by nikdy nemohol vzniknúť. 

A to by bola škoda, pretože funguje v každom aspekte. Scorsese má patent na postupne stupňované gangsterské snímky so sympatickými postavami a starými talianskymi tradíciami. Užívaš si každú minútu strávenú v jeho svete, prácu s kamerou (obzvlášť pri záchvatov hnevu Jimmyho Hoffu), soundtrack či strih. 

Dvorná Scorseseho strihačka Thelma Schoonmaker sa zase raz vyznamenala. Spoločne s Martym dokázali udržať divákovu pozornosť počas 3 a pol hodinovej drámy, čo je samo o sebe hodné nominácie na Oscara. 

The Irishman v sebe ukrýva viac než len ďalší geniálny mafiánsky film od starej školy. Je príbehom o zostarnutom zabijakovi, ktorý premrhal svoj život robením zlých rozhodnutí. Zobrazuje krehkosť života a krehkosť človeka, nech je akýmkoľvek tvrďasom. Rozoberať to hlbšie by ti pokazilo zážitok, a tak si film musíš pozrieť sám.

Nezľakni sa dlhej stopáže. Je síce pravda, že Scorseseho zámer by rovnako dobre vypálil aj s kratším filmom, no osobne som si užíval každú jednu scénu, pričom posledná hodina na mňa hlboko zapôsobila, ako po hereckej, tak emotívnej stránke. Rozhodne nejde o najlepší film Martina Scorseseho a mafiánsky opus magnum menom The Goodfellas ostáva aj naďalej neprekonaný. 

The Irishman je však z úplne iného súdka. Je filmom skúsenejších a životom obrúsenejších filmových legiend a rozpráva príbeh, ktorý možno pre viacerých z nás navždy zmení pohľad na tradičné gangsterské kúsky. Stále sa však neviem rozhodnúť, či mu mám udeliť deväť alebo deväť a pol boda z desiatich. Nakoniec sa však prikloním k tomu vyššiemu číslu.