Prišli na svet, keď sa na Slovensku rúcal komunizmus. Revolučné udalosti poznajú iba z rozprávania. Zatiaľ čo vtedajší tridsiatnici rečnili na tribúnach, štrngali kľúčami a rozhodovali o osude krajiny, tí dnešní vítali mladú demokraciu krikom novorodencov
Prišli na svet presne v deň, kedy sa v krajine po 40 rokoch rúcal komunizmus. Udalosti z novembra 1989 poznajú iba z rozprávania. Zatiaľ čo vtedajší tridsiatnici nadšene rečnili na tribúnach, štrngali kľúčmi na námestiach a rozhodovali o ďalšom osude krajiny, tí dnešní vítali mladú demokraciu krikom novorodencov.
V Refresheri sme sa rozhodli napísať sériu článkov, ktoré ti túto významnú udalosť lepšie priblížia. Pozrieme sa ale aj na neslobodu, ktorá revolúcii predchádzala a na to, ako sa spoločnosť za 30 rokov zmenila.
Deti Nežnej
Na Slovensku sa 17. novembra 1989 narodilo 204 detí, viac ako polovica z nich boli chlapci. Dnes majú deti revolúcie, narodené do prvého dňa slobody, tridsať rokov.
Ich mamy prežívali v tom čase chvíle plné bolesti, radosti, vzrušenia aj strachu. O revolučných udalostiach, o konci komunistického režimu sa dozvedali iba z rádií v nemocničných izbách a od ošetrujúceho personálu, sestričiek a doktorov.
Správy o námestiach plných protestujúcich ľudí im osobne prinášali aj manželia, keď sa prišli pozrieť na svoje novonarodené deti. Väčšinou hrdí na to, že sa ich dcéra alebo syn, narodili v takýto významný deň.
November 1989 v Košiciach
Porovnávať dnešných tridsiatnikov s tridsaťročnými, ktorí v novembri 1989 demonštrovali na námestiach je takmer nemožné. O živote v slobode sme sa porozprávali s dvoma mladými ľuďmi - Štefanom Šinaľom a Veronikou Koľvekovou.
Obaja sa narodili iba pár hodín predtým, ako sa 17. novembra 1989 v Prahe, hlavnom meste bývalej Československej socialistickej republiky, začala Nežná revolúcia.
Veronika: Akosi sa to zvrtlo
Veronika Koľveková, rodená Ruščáková, sa narodila v Košiciach 17. novembra 1989 o 11:35. Vyrastala v obci Trstené pri Hornáde. Vyštudovala farmáciu a dnes žijú s manželom v Košiciach. Piaty rok pracuje v lekárni.
"Narodila som sa okolo obeda, asi preto mi tak chutí jesť. Milujem dobré jedlo a rada ho aj pripravujem," smeje sa pri mojej prvej otázke, či si rodičia pamätajú kedy presne sa narodila.
Dieťa Nežnej revolúcie - Veronika Koľveková
"V tento deň sa samozrejme sústredila pozornosť na mňa, keďže sa mamka chystala na pôrod. Ale určite vnímala aj ruch, ktorý bol okolo. Personál pacientov informoval, čo sa deje, že sa ľudia schádzajú na námestiach, že sa chystá prevrat. Mala strach aj o ďalších troch súrodencov, ktorí boli doma. Určite tam bola neistota, čo nastane," spomína Veronika.
Môj starý otec nesúhlasil s režimom. Na výstrahu pre ostatných obyvateľov obce mu skonfiškovali majetok.
Veronika prežila v Trstenom krásne a bezstarostné detstvo s troma súrodencami. Hovorí, že mala všetko čo potrebovala.
"Ako taký najmladší benjamín, som mala trochu viac slobody, rodičia už neboli takí prísni. To mi zvyknú súrodenci občas pripomenúť," spomína čerstvá tridsiatnička.
Ako dieťaťu jej pojem Nežná revolúcia nehovoril nič. "Dnes tieto súvislosti chápem a vnímam ináč, rozumiem o čo vlastne šlo. Zámerom bolo dosiahnuť lepší život pre ľudí, život bez útlaku, otvoriť sa svetu. Dnes je to už vďaka médiám viac v povedomí ľudí, aj tých mladších generácií."
Pýtam sa, či si pamätá, ako vnímali socializmus jej rodičia pred novembrom 1989 v spoločnom štáte Čechov a Slovákov. A aký je jej vzťah k Česku, Čechom a českému jazyku.
"Moji rodičia priamo nezažili nejakú osobnú neslobodu alebo obmedzenia. S odstupom času vnímajú socializmus ako dobu, kde boli isté mantinely, ale kde boli sociálne istoty. Ľudia mali istú prácu a museli pracovať. Vedeli si celkom slušne našetriť, slušne žiť. Mali všetko, čo bolo treba, človek sa cítil bezpečne," hovorí Veronika.
Horšie skúsenosti so socializmom mal jej starý otec. "Nesúhlasil s režimom. Na výstrahu pre ostatných obyvateľov obce mu skonfiškovali majetok," vysvetľuje.
Veronika s manželom. Je mojou spriaznenou dušou, hovorí.
"Puto bude medzi nami a Čechmi stále, veď nás spája spoločná história. Vo svete nenájdeme štáty, ktoré by si boli bližšie. Česko a čeština sú blízke aj mne osobne, jazyku dobre rozumiem - "Jo určitě se domluvíme". Škoda že mladším generáciám sa toto prepojenie akosi vzďaľuje," hovorí Veronika.
"Aj keď som ešte len na začiatku osobného aj pracovného života a nemám zatiaľ negatívnu skúsenosť, myslím si, že dnešní mladí ľudia žijú úplne bez zábran. Človek sa niekedy bojí, aby mu doslova niekde pod stoličkou niečo nevybuchlo. V štáte prekvitá korupcia a jeden škandál strieda druhý, vláda nerieši zásadné otázky," zamýšľa sa mladá farmaceutka nad dnešnou situáciou.
"Čo pre mňa znamená sloboda? Možnosť vyštudovať to, čo ma baví, možnosť uplatniť sa v tomto smere v práci. Že môžem vyjadriť svoj názor. Že nie som ako žena utláčaná, pretože toto nie je všade samozrejmosťou. Tiež to, že môžem vycestovať do iných krajín bez obmedzení. Že môžem byť s rodinou, svojimi priateľmi. Že môžem ísť slobodne napríklad do kina. Viem, že aj dnes je ešte mnoho krajín, kde by za takúto slobodu ľudia dali všetko."
Sloboda je aj to, môžem vycestovať do iných krajín bez obmedzení.
A ako sa pozerá na výsledok novembrových udalostí dcéra Nežnej revolúcie po tridsiatich rokoch?
"Zámer lídrov bol dobrý a jasný. Oslobodiť sa, vybudovať demokraciu. Ale ono sa to akosi celé zvrtlo. Myslím že takýto výsledok, aký je dnes, lídri určite dosiahnuť neplánovali. Korupcia, škandály, kam sme sa to dostali - znejú slová známej nadčasovej pesničky, ktoré bohužiaľ platia aj dnes," smutne parafrázuje Veronika.
"Aj prílišná demokracie škodí. Ak sa všetko dovolí a zločin, nesprávne konanie sa nepotrestá v počiatku, ťažko to už zastaviť. Demokracia neznamená, že si každý môže robiť, čo sa mu zachce. Možno musí prísť ďalšia „nežná“ ... " dodáva.
Štefan: Otec musel chodiť do kostola inde
Štefan Šinaľ sa narodil v nemocnici v Bardejove tiež 17. novembra 1989, o 11:00 - pol hodiny pred Veronikou. O 700 kilometrov ďalej - v okolí pražskej študentskej štvrte Albertov - sa v tom čase už začínali rozmiestňovať desiatky policajných áut - takzvaných "antonov". V pohotovosti už boli stovky policajtov. Všetky bezpečnostné zložky bývalého režimu čakali, čo sa bude diať.
Pražskí študenti v ten deň utekali z prednášok, chystali sa na popoludňajšiu demonštráciu a pochod mestom. Na posteľné plachty maľovali heslá, tlačili a šírili po Prahe letáky. Vyzývali aby si všetci priniesli so sebou kvety. Chceli ich položiť k pôvodnému cieľu pochodu - miestu kde bol pred 50 rokmi, 28. októbra 1939 nacistami zastrelený študent Jan Opletal, keď ako vysokoškolák protestoval proti nemeckej okupácii.
Študentov v Prahe brutálne zbili ozbrojenci komunistickej štátnej polície
Národní třída. 17. november 1989
Novembrový deň D nakoniec skončí celkom ináč. O osem hodín neskôr sa pätnásťtisícový sprievod študentov snažil dostať z Albertova cez Vyšehrad po nábreží Vltavy cez Národní třídu až na Václavské náměstí.
Aby im v tom zabránili, na Národní tříde študentov obuškami brutálne zbili ozbrojení príslušníci komunistickej štátnej bezpečnosti, chránení štítmi a bielymi prilbami. Revolúcia sa práve začala.
Moji rodičia najviac trpeli pre slobodu vierovyznania. V našej obci boli eštébáci. Sledovali kto chodí do kostola, donášali na ľudí.
Števo vyrastal v šarišskej obci Bartošovce pri Bardejove, v meste chodil na priemyslovku. V Košiciach vyštudoval Vysokú školu bezpečnostného manažérstva. Dnes žije s priateľkou v Bratislave. Pracuje ako dispečer.
"Môj otec sa na revolúcii na bardejovskom námestí aktívne zúčastnil. Vravel mi, že námestie bolo plné ľudí, ktorí protestovali proti vtedajšiemu režimu. Rodičia mi samozrejme o tom čo sa v tento deň dialo, rozprávali, ale vôbec som tomu nerozumel," sumarizuje spomienky rodičov z tohto obdobia.
Štefan Šinaľ oslavuje naodeniny spolu s Nežnou revolúciou. 17. novembra.
"Na základnej škole mi učiteľka vždy hovorila, že tento deň bol veľmi dôležitý. Postupom času som si viac a viac začal uvedomovať, čo sa vlastne stalo. Dnes vnímam tento deň ako významný, pretože sme sa oslobodili od sovietskeho diktátu a vlády jednej strany. Začala sa budovať demokracia a otvorili sa hranice. Pre Slovákov sa otvorili dovtedy netušené možnosti."
"Myslím si, že moji rodičia v bývalom režime najviac trpeli pre slobodu vierovyznania. V našej obci boli eštébáci. Sledovali kto chodí do kostola, donášali na ľudí a robili im preto nepríjemnosti. Otec mi vravel, že musel kvôli jednému eštébákovi chodiť do kostola inde," hovorí o rodinných traumách Štefan.
"Slovo sloboda pre mňa znamená slobodne cestovať a slobodne sa rozhodovať , kde pôjdem a čo budem robiť. A či si pamätám na bývalý štát Čechov a Slovákov? Nie veľmi nie. V Bratislave však pracujem v českej firme, takže každý deň veľa komunikujem aj s českými kolegami. Celkovo mám k Česku a Čechom veľmi pozitívny vzťah. Nemám problém sa s nimi dorozumieť," vysvetľuje.
Mafián Reichel: Keď som vošiel do miestnosti, Černákovci mu rezali hlavu
28. júla 2019, 14:48
V Bratislave plánuje zostať a postupne sa usadiť. Zatiaľ žije s priateľkou v prenájme. Ak by mal porovnať ľudí v Bratislave a na východe, je to podľa neho veľký rozdiel.
"Myslím si, že ľudia v Bratislave sú nejako tak lepší, spokojnejší. My východniari sme veľmi hrdí a viac si závidíme. V Bratislave je to otvorenejšie, ľudia to vôbec neriešia, nie sú takí frustrovaní ako na východe," hovorí Števo.
Štefan pracuje a žije a priateľkou v Bratislave.
Na východe tej práce veľa nie je, hovorí. A ak aj je, úplne inak ohodnotená.
"Úspechom Slovenska po revolúcií je, že môžeme slobodne cestovať, slobodne sa vyjadrovať, máme slobodu vierovyznania, čo sa pred novembrom 1989 nedalo. No potom všetkom, čo za posledné dva roky vyplávalo na povrch veľmi spokojný s politickou situáciou nie som," hodnotí stav krajiny po tridsiatich rokoch demokracie.
Najväčším problémom je podľa neho nerovnováha a nepomer medzi bohatou a chudobnou vrstvou ľudí.
"Stredná trieda sa pomaly vytráca, a to je zle. Chýba tu vyváženosť, aby ľudia boli spokojnejší, hlavne tu na východe, sú iba bohatí a na druhej strane chudobní ľudia," dodáva Štefan Šinaľ.
