Alexandra jazdí americké ródeo po celom svete. Kôň stojí aj 100 000 eur, sedlo býva zdobené striebrom (Rozhovor)

Koľko westernových jazdcov poznáš? Lepšie povedané, o koľkých šampiónkach vo westernovej disciplíne Barrel Race si už počul? Alexandra Kučerová sa jazdectvu na koni venuje už 20 rokov a povyhrávala množstvo pretekov nielen na Slovensku, ale aj vo svete. Dlhú dobu žila v Taliansku, Španielsku, pôsobila i v Amerike či v Rakúsku.

O tom, aká je investícia do koňa, ktorý by sa mal v budúcnosti stať šampiónom pretekov, koľko stojí špeciálna zdobená košeľa na súťaž a či vládne v tomto vrcholovom športe aj rivalita, nám prezradila v rozhovore. 

Je westernové jazdenie populárne v zahraničí viac ako na Slovensku? 

Určite áno. No aj na Slovensku je cez sezónu veľa súťaží, no možno o nich nevie toľko ľudí, sme predsa len menšia krajina. Pred rokmi, keď nebol tento šport u nás ešte uchytený, veľa starších trénerov začínalo tak, že chodievali do kina na kovbojky a odkukávali štýl jazdy.

Niekedy boli na filme aj viackrát, aby zistili, ako správne držať ruku, ako koňa nacválať atď (smiech). Vtedy bolo westernové jazdenie na Slovensku v zárodku, dnes je to vrcholový šport, ktorý má mnoho disciplín a odvetví.

Nedávno som sa vrátila na Slovensko, kde sa chcem usadiť, no aj tak stále pôsobím aj v Taliansku a Španielsku. Dokopy sa jazdectvu venujem 20 rokov.

Jazde na koni sa venuješ od detstva. Prečo práve westernové jazdectvo?

Začala som asi v 11 rokoch skokmi na koni. Bola som ešte dieťa a tak som potrebovala menšie kone. To ma dostalo k westernovému jazdeniu, kde sa využívajú práve nižšie kone, Quarter horse.

Na Slovenku som western jazdila skoro 10 rokov a potom som odišla do zahraničia. Nedávno som sa opäť vrátila na Slovensko, kde sa chcem usadiť, no aj tak stále pôsobím aj v Taliansku a Španielsku.  Dokopy sa jazdectvu venujem 20 rokov.

Dlhé roky si žila práve v Taliansku, Španielsku, Rakúsku, cestovala si aj po Amerike. Všetko kvôli koňom?

Áno, láska ku koňom ma dostala do Talianska, Španielska či Ameriky, kde som aj žila. Začínala som tak, že som pracovala u tých najlepších trénerov koní ako asistentka za ubytovanie a stravu.

Neskôr, keď ma začali brávať aj na preteky, vyformovala som sa a mohla sa uchádzať sama o prácu trénerky. Vrátila som sa na Slovensko, no pôsobím v troch štátoch. Všade po svete mám klientov s koňmi, ktoré trénujem a na nich aj pretekám. Je to obrovská zodpovednosť a dosť časovo náročné. No, zbožňujem to. 

Pretekám s viacerými koňmi vo viacerých štátoch. Je to veľmi náročné aj stresujúce, niekedy pred pretekov celý deň nejem.

Pretekáš predovšetkým pre svojich klientov. Máš aj vlastného koňa?

Momentálne mám jedného vlastného koňa. Volá sa BIBI, lebo keď bola ešte v Taliansku volala sa Brigitte Bardot.

Ako to celé funguje? Nájde si ťa klient, ktorý chce zo svojho koňa vychovať šampióna a ty s ním potom súťažíš?

Áno, pretekám s viacerými koňmi vo viacerých štátoch. Je to veľmi náročné aj stresujúce, niekedy pred pretekom celý deň nejem (smiech). Majitelia koní majú odo mňa očakávania, niektorí s mladým koňom vedia, že nevyhrajú, no chcú aspoň nejaké umiestnenie. Čiže chcem hlavne uspokojiť nároky majiteľov. 

Aké ocenenia máš?

Na menších rančových súťažiach som začala, keď som mala 14 rokov. V zahraničí som pretekala asi od 17. Keďže súťažím od detstva mám viac úspechov v rýchlostnych aj drezúrnych disciplínach. Som niekoľkonásobná junior vicemajsterka Slovenska, Majsterka Western Horsemanship Junior Českej republiky.

Z Talianska a Španielska mám na konte niekoľko vyhraných regionálnych šampionátov, rekordy arén v oboch krajinách, veľa prvenstiev a vyhrané šampionáty s viacerými koňmi na najväčších zimných barelových show Trophy Ice, konajúcich sa každoročne na severe Talianska už od 1996. Popredné miesta v prvej divízii v disciplíne barrel race na Európskych shows vo Verone, som šampiónka v barrel race aj z roku 2018 v Španielsku na Mallorce a ešte kopec ďalších. 

Len túto sezónu som sa zúčastnila 30 pretekov, spočítajte si koľko ich všetkých môže byť za 20 rokov jazdenia (smiech). Pretekanie je sezónna záležitosť, avšak všade je sezóna pretekov trochu inak, takže v podstate ja mám sezónu celý rok (smiech). Keď je tu zima a nepreteká sa, tak v Taliansku a Španielsku sa sezóna rozbieha. A naopak.

Oslovia ťa ľudia s tým, že chcú aby si im pomohla s kúpou správneho koňa?

Áno, niekedy za mnou prídu ľudia, ktorí chcú odo mňa, aby som im vybrala koňa ja. Napríklad začiatočníci by chceli koňa, čo už niečo vie. Ja im pomáham vybrať koňa podľa toho, aby bol kôň dobrý na ľudí, aby nebol zákerný, aby bol zdravý... Nakoľko kone už dobre poznám, mám pár trikov, ako si odsledujem jeho charakterové črty, pretože každý kôň má inú povahu. Vždy so sebou beriem aj veterinára.

Ak chceš koňa na preteky, určite nekupuj lacného, lebo tie majú väčšinou nejaký problém alebo zlozvyky, s ktorými si niekto nevedel poradiť, tak ho predáva.

Koľko stojí súťažný kôň?

Ak chceš koňa na preteky, určite nekupuj lacného, lebo tie majú väčšinou nejaký problém alebo zlozvyky, s ktorými si niekto nevedel poradiť, tak ho predáva. Dobré kone stoja peniaze. Ak to nemusí byť závodný kôň, no mal by byť dobrý a hlavne zdravý, bavíme sa okolo 10 000 eur v európskych pomeroch.

Ak by chcel niekto vrcholového koňa do top svetových súťaží, je to do 100 000 eur. Na Slovensku sú lacnejšie kone, toto sú skôr európske ceny. Tu zoženieš veľmi dobrého koňa aj za 10 000 eur, 100 000 eur by dal u nás za koňa asi málokto. 

Ustajnenie koňa na lepšom mieste stojí okolo 300 eur na mesiac. Plus kováč a veterinár.

Nie je lepšie kúpiť si mladšieho koňa a vychovať si ho?

Áno, aj to je cesta. Keď chcú ľudia dobrého koňa, väčšinou si kúpia mladého, ktorý má dobré papiere a mohol by byť z neho šampión, no chce to čas, aby sa tam dostal, ak sa tak vôbec stane. A tiež treba veľa peňazí investovať do jeho tréningov. Je to dlhodobá investícia

Znie to ako veľmi drahý šport...

Je to drahý šport. No záleží, koľko energie do neho chceš vraziť. Ustajnenie koňa na lepšom mieste stojí okolo 300 eur na mesiac. Plus kováč a veterinár. Lekár je veľmi drahý, a dobrý kováč tiež. Kováč je rovnako dôležitý ako veterinárny lekár. 

Súťažíš v disciplíne Barrel Race, čo je pomerne dosť rýchla jazda na koni na čas okolo troch sudov. Stali sa ti nejaké zranenia?

Stalo sa mi niekoľko menších, ale i väčších zranení, no našťastie neboli vážne natoľko, že by som musela ukončiť kariéru. Z tých nepríjemnejších bola dvojitá zlomenina nohy. Paradoxne sa to nestalo pri pretekoch, ale počas prechádzky na hrádzi, kedy môjho koňa napadol pes. Mala som vtedy asi 15 rokov.

Snažila som tomu zabrániť a otočiť koňa tak, aby zišiel z hrádze, no bolo veľmi klzko, šmykol sa a moja noha ostala pod ním. Čo sa týka tréningu, keď trénujem disciplínu barrel race, mám kolenné chrániče. Mala by sa nosiť aj ochranná vesta a prilba, je to naozaj nebezpečné a nejaké tie menšie zranenia sa vedia prihodiť. 

Kôň sa vyplaší aj z tieňa alebo poletujúceho sáčku. 

Už sa ti kôň niekedy aj splašil?

Jasné, kôň sa vyplaší aj tieňa alebo poletujúceho sáčku. Je to plaché zviera. Treba sa naučiť s ním komunikovať a taktiež ho vedieť upokojiť. Študovala som pedagogiku a jazyky. Neviem, či je to pravda, ale vraví sa, že kone sú inteligentné na úrovni dieťaťa do 6 rokov. Takže s nimi pracujem metódami, ktoré nás učili na škole v Španielsku a dokonale to funguje.

V budúcnosti by som sa práve tomuto chcela venovať. Terapii s koňmi, nakoľko kôň vie byť naším zrkadlom. Ukáže nám naše starosti, obavy a traumy, s čím vieme následne práve pomocou nich aj pracovať.

Ak je kôň agresívny, je to väčšinou pre to, že mu niekto v minulosti ublížil, alebo má s ľuďmi zlú skúsenosť.

Pri práci s koňom využívaš aj psychológiu?

Áno, jasné. Rada sa venujem aj školeniam tzv. klinikám, ktoré sa konajú hlavne v zahraničí. Na školenie príde väčšinou 10 ľudí s koňmi, školenie trvá väčšinou 2-3 dni, aby bolo dosť priestoru venovať sa každému. Mám to rada, lebo nejde iba o tréning, ale je tam aj veľa psychológie. Musíš pochopiť, aký problém je medzi dvojicou, ktorá prišla, je to adrenalínové. Musíš vedieť reagovať v rôznych jazykoch, s rôznymi kultúrami ľudí. 

Mala si skúsenosť s agresívnym koňom?

Ak je kôň agresívny, je to väčšinou pre to, že mu niekto v minulosti ublížil, alebo má s ľuďmi zlú skúsenosť. Niekedy si  kone môžu dokazovať dominanciu. Kôň je stádové zviera a stádo síce chráni žrebec, no vedie ho kobyla. Vodcovská kobyla určuje pozíciu každého v stáde.

Ak máte koňa a vy sám neviete byť pre neho vodcom, kôň vás skúša, koľko si k vám môže dovoliť. Nie preto, že by bol zlý, ale preto, že hľadá, kde je vaša pozícia. Kone sa dorozumievajú neverbálne a to aj kopaním či hryzením. Pri ľuďoch robí to isté, len si neuvedomuje, že jedno kopnutie do koňa je iné ako do človeka. Je veľmi dôležité vedieť určitú hierarchiu. 

Ako vyzerá taký deň profesionálnej trénerky koní?

Keď som bola ešte dieťa, ak sme chceli jazdiť, museli sme sa poctivo o kone starať. Najprv sme vyčistili stajne, postarali sa o ne, vypustili kone, potom sme postroje pripravili, celý deň sme makali, aby sme večer mohli hodinu jazdiť. Teraz je to naopak, väčšinu dňa jazdím a nie len s jedným koňom. Častokrát aj na viac miestach, kde už na mňa čakajú ľudia s nasedlaným koňom, aby sme sa rovno mohli venovať tréningu.

Jazdci si nechajú ušiť košeľu aj za 4 000 eur a majú ju iba na jednom preteku.

Ľudia vás vnímajú ako kovbojov s klobúkmi a ozdobenými košeľami. Tvorí súťažné oblečenie istú prestíž?

Každá disciplína má svoj dress code a už len samotný odev je drahý. Nejde len o samotné sedlo, ale aj o to, kto ho robil. Niekto má na ňom dokonca trblietavé kamienky Swarovski.  Jazdci si nechávajú šiť košeľu aj za 4 000 eur a majú ju iba na jednom preteku. Teraz mám našťastie dosť sponzorov, z ktorých niektorí mi šijú aj oblečenie na súťaže.

Moja najlepšia sponzorka je z Talianska a robí košele a sponzoruje ľudí, ktorí vyhrávajú súťaže a tým jej robia dobré meno.  Jazdectvo bolo vždy o prestíži. Peniaze a ukazovanie sa v tom hrá veľkú rolu. Niektorí jazdci si nechávajú sedlá vyzdobiť aj striebrom, čo má veľmi vysokú hodnotu. 

A čo konkurencia? Cítiť medzi súťažiacimi rivalitu?

U nás na Slovensku to nie je ešte také vyhrotené, tu si aj ja preteky skôr užívam akoby som mala stresovať. Na veľkých talianskych shows je to už iné. Jasné, je tam cítiť rivalitu, avšak čo sa týka mňa, niekedy si ani nevšímam poriadne okolie, mám klapky na očiach a sústredím sa iba na svoj štart.  

Na Slovensku bývajú súťaže v ktorom období? 

Sezóna u nás je začiatkom jari až do jesene. Sú v rôznych mestách na rôznych rančoch. Ja pôsobím hlavne na ranči v Galante, je tam tiež veľa westernových pretekov počas sezóny ale krásne ranče máme naozaj po celom Slovensku, takže nechcem ich opomenúť. Keď končí sezóna u nás, v Taliansku začína, takže v podstate to ja mám celoročne.

Vlastný ranč by si nechcela?

Ranč zatiaľ neplánujem, je s tým strašne veľa roboty. Väčšina ľudí, čo majú ranč aj prestalo jazdiť, lebo na to nemajú čas. Jazda je pre mňa prvoradá.