Talentovaný Yorgos Lanthimos nás tentokrát zaviedol na anglický kráľovský dvor v 18. storočí. Klasickú historickú drámu by si však hľadal márne.
Filmy gréckeho režiséra Yorgosa Lanthimosa boli pre mňa zatiaľ buď trefou do čierneho, alebo trefou mimo. A hoci jeho tvorba rozhodne nie je pre každého, ide o unikátneho a originálneho autora s vlastným štýlom, ktorý divákov rád znepokojuje a baví špecifickým humorom aj absurdnosťou. Vo svojej novinke, historickej biografii s názvom The Favourite, sa tentokrát preniesol až do 18. storočia.
Anglicko je vo vojne s Francúzskom a kráľovná Anne (Olivia Colman) necháva za seba riadiť krajinu svoju blízku priateľku Lady Sarah (Rachel Weisz). Keď sa ale na dvore objaví nová slúžka Abigail (Emma Stone), Sarah si ju berie pod svoju ochranu a mladá Abigail uvidí možnosť vrátiť sa k svojim aristokratickým koreňom. Ako sa ich priateľstvo rozvíja, rastú aj ambície mladej slúžky, no a s tými, ktorí jej prídu do cesty, nemieni zaobchádzať v rukavičkách.
Lanthimosova novinka zaujala už na udeľovaní Zlatých glóbusov, odkiaľ si dokázala odniesť jedno ocenenie, no oveľa viac zarezonovala práve vďaka nedávnym nomináciám na Oscarov, ktoré absolútne ovládla (spoločnou s Romou majú zhodne po 10 nominácií). Grék si však tentokrát scenár nenapísal, mohlo sa teda na prvý pohľad zdať, že jeho štýl bude v rámci príbehu o čosi menej výrazný. Nakoniec tomu tak viac-menej aj bolo, no klasickú historickú drámu by si tiež hľadal márne.
Dokázal si totiž zachovať svoju povesť netradičného tvorcu a zároveň natočiť oveľa diváckejší a ľahšie stráviteľnejší film než doteraz. Navyše, už samotné ukážky naznačovali, že The Favourite bude mať najbližšie asi k jeho čierno-humornému Homárovi, čo sa potvrdilo hneď v úvode. A aj keď netuším, nakoľko je táto snímka historicky presná, musím priznať, že som sa miestami bavil až kráľovsky.
Scenáristi Deborah Davis a Tony McNamara sa tu totiž krásne vyhrali s jednotlivými postavami, a to najmä s ústrednou ženskou trojicou. Či už išlo o Oliviu Colman v polohe akejsi tragikomickej figúrky, alebo o Rachel Weisz a Emmu Stone, ktoré všetkými možnými zbraňami bojovali o jej priazeň aj kráľovské výhody, dočkali sme sa absolútne fantastických výkonov. Nejaký ten Oscar v týchto kategóriách je teda veľmi pravdepodobný.
Vzájomná interakcia postáv a dialógy plné intríg, kreatívnych urážok či ďalších štipľavých slov patrili bezpochyby k tým najlepším aspektom filmu a ja som si aj vďaka tomu ústrednú trojku veľmi rýchlo obľúbil. Trošku som mal však problém s dramatickou rovinou, ktorá mi oproti tej absurdnej a čierno-humornej neprišla až taká pútavá a záživná, ako by som si možno želal. No Lanthimosovi sa aj napriek menej odvážnemu záveru podarilo predať to, čo zamýšľal.
Čo sa samotnej technickej stránky týka, tu skutočne niet čo vytknúť. Výprava, kostýmy, interiéry aj celkový vizuál sú jednoducho nádherné a nápaditá kamera to všetko ešte umocňuje a dodáva snímke ten správny šmrnc. Ak si už unavený z klasických trápnych komédií a obľubuješ skôr o niečo absurdnejší a černejší humor, Favoritka by ti mohla naozaj sadnúť.
Pokiaľ si ale od Lanthimosa čakal ďalší bizarný a provokačný úlet, musím ťa sklamať. Talentovaný režisér sa totiž tentokrát držal viac na uzde a stavil skôr na masovejšie podanie, vďaka čomu by snímku mohla oceniť širšia škála divákov. Mne to v tomto prípade vôbec nevadilo a s hodnotením osem a pol boda z desiatich si od Lanthimosa nadšene pripisujem ďalšiu trefu do čierneho.
