Sonda do legendárneho obdobia Divokého západu.
Divokým západom sa pôvodne označovalo úrodné územie na západ od rieky Mississippi, ktorá už od 30. rokov 19. storočia tvorila prírodnú hranicu bielych osadníkov. Najpočetnejšiu skupinu obyvateľstva tejto ikonickej éry tvorili zbedačení farmári žijúci zo dňa na deň, z ruky do úst.
Kolonizovanie severnej Ameriky bolo totiž predovšetkým záležitosťou pribúdajúcich hladných krkov a úrodnej poľnohospodárskej pôdy.
Každým rokom posúvali desaťtisíce farmárov hranicu osídlenia ďalej a ďalej na západ, pričom využívali niekoľko osvedčených trás – Oregonskú cestu, ktorá viedla na severozápad, a trasu Santa Fé končiacu na juhozápade.
Osídlenie novej pôdy významne urýchlil zákon o tzv. domovinách podpísaný Abrahamom Lincolnom v roku 1868. Ten poskytoval každému záujemcovi štedrých 160 akrov pôdy za poplatok 10 dolárov s podmienkou, že bude túto pôdu päť rokov obrábať.
Za nízku cenu bolo navyše možné prikúpiť aj ďalšie pozemky, ktorých cena bola oproti pomerom v preľudnenej Európe smiešne lacná.
Západ preto nekolonizovali iba Američania, ale aj milióny nových prisťahovalcov zo starého kontinentu. Na úrodných amerických pláňach sa tak stretávali Američania, Nemci, Íri, Švédi, Nóri, no i Slováci, o ktorých je zmienka najmä v období občianskej vojny.
Vybavení iba spráchnivenými vozmi, najnutnejšími zásobami, základným náradím a niekoľkými kusmi dobytka zakladali osadníci osamotené malé farmy na perifériách.
Trvalo celkom dlho, kým bola odhalená úrodnosť stepnej pôdy, považovaná pôvodne za celkom zbytočnú aj pre základné obilniny. Tvrdá práca na nekonečných pláňach sa však nakoniec osvedčila a Spojené štáty sa začali profilovať ako nová svetová obilnica.
Na rozdiel od zalesnených oblastí bolo v prériách veľkou vzácnosťou drevo, a tak si osadníci z trávnatých drnov stavali provizórne domy – bez podlahy, s tenkou strechou a iba s jednou miestnosťou prežívali v tvrdých podmienkach v značnej izolácii, kde bol najbližší sused vzdialený aj desiatky kilometrov.
Situáciu im neuľahčovali ani noví osadníci a ich bezodná chamtivosť, s ktorou museli bojovať o každý aker pôdy.
Deti stepných farmárov pochopiteľne nemohli navštevovať školy a o ich vzdelanie sa starali matky – ženy v domácnosti. Základom prežitia v rozľahlých prériách bola mnohopočetná rodina, ktorá prikladala ruku k spoločnému dielu na statkoch.
Podľa historikov umožnili domáca výchova a tvrdé vidiecke prostredie podporiť v deťoch samostatnosť a lásku k prírode. Iní poukazujú na osamelosť, incestné vzťahy a náročnú fyzickú prácu už od útleho veku.
Čokoľvek, čo si nedokázali vypestovať či sami vyrobiť, museli kolonisti uvážlivo nakúpiť za premrštené ceny v mestečkách, do ktorých sa dostali raz za pár mesiacov. Očividné vykorisťovanie a dvojité ceny boli mnohokrát spúšťačom lokálnych konfliktov.
Okrem každodenných starostí, chorôb či zimných búrok museli prví osadníci čeliť aj smrteľnému nebezpečiu zo stany Indiánov.
Strach z pôvodných obyvateľov Ameriky bol oprávnený i napriek tomu, že sa väčšina indiánov skôr ako o boj zaujímala o výmenných obchod. Najmä alkohol a tabak, ktorý otupoval a lámal ducha predkolumbovskej kultúry.
Stále mohutnejší prúd nezvaných hostí ich však postupne vytláčal z tradičných území, čo predovšetkým medzi mladými príslušníkmi kmeňov vyvolávalo hnev a túžbu po pomste.
Ochranu hraničného územia medzi pôvodnými a novými obyvateľmi USA mala zaisťovať americká armáda, ktorá bola po občianskej vojne znovu uvedená do pôvodného – skromnejšieho stavu. Záujemcov o službu vlasti bol dostatok, no nejeden z nich bol realitou života na hranici nemilo prekvapený.
Namiesto putovania nedotknutou divočinou, zabíjania indiánov či konania hrdinských skutkov trávili vojaci takmer celú svoju službu v izolovaných pevnostiach, kde sa ich najväčšími protivníkmi stali nuda, rutinný dril, zlé zásobovanie a vši.
Občas tieto podmienky narušila skutočná akcia, napríklad odprevádzanie karavány osadníkov cez indiánske územie či odvetná akcia proti pôvodným obyvateľom kontinentu.
Vo väčšine súbojoch nemali indiáni proti profesionálnej armáde šancu, čo však nemenilo nič na tom, že boli obávanými protivníkmi. Najväčšie nebezpečenstvo hrozilo malým skupinám vojakov, ktorí sa ľahko mohli dostať do pasce, následného obkľúčenia a prísť o skalp.
Počas éry divokého západu viedla vláda Spojených štátov viac ako 40 ozbrojených konfliktov s indiánskymi kmeňmi. Krvavé konflikty si vyžiadali život približne 20 000 kolonistov a 30 000 indiánov. Treba však upozorniť, že ide o skreslené čísla z tamojších zdrojov a počet obetí bol na oboch stranách nepopierateľne vyšší.
Historik Russell Thornton odhaduje, že od roku 1800 do roku 1890 klesla populácia pôvodných obyvateľov Ameriky zo 600 000 na 250 000. Masovú depopuláciu spôsobili najmä choroby a ozbrojené konflikty, či už proti prisťahovalcom alebo medzi znepriatelenými kmeňmi.
Vtedajšia vláda pozerala na domorodých obyvateľov ako na barbarov, ktorí nemajú túžbu po technologickom pokroku, nepodporujú inteligenciu skrz univerzity či nezastávajú rovnaké morálne hodnoty ako západ.
Smutný osud indiánov spečatila takzvaná politika odstraňovania, kedy sa pôvodní obyvatelia dostali na rázcestie – buď sa stať plnohodnotným občanom USA a obdržať pôdu alebo odísť do jasne vymedzenej rezervácie.
Násilný exodus a asimilácia mali za následok ďalšie tisícky obetí a preriedenie už tak zbedačenej populácie indiánov. Hlavným heslom medzi prisťahovalcami sa stalo: „Mŕtvy indián, dobrý indián.“
Neznámou súčasťou divokého západu v našich končinách zostávajú černošskí vojaci – kvôli ich tmavým a brčkavým vlasom indiánmi prezývaní aj ako Buffalo Soldiers. Slúžili v americkej armáde vo veľkom počte po prvýkrát počas krvavého občianskeho konfliktu.
Keď bratovražedná vojna Severu proti Juhu skončila, zriadila vláda pre službu na západe 6. černošský pluk, ktorý mal dohliadať na novovzniknuté hranice.
Počas služby sa černošskí vojaci bežne stretávali s rasizmom, ale aj napriek tomu si v armáde vydobyli rešpekt a stali sa neopomenuteľnou súčasťou divokého západu, čo potvrdzuje aj úryvok z listu od jedného z belošských vojakov: „Muži, ktorí nosia rovnakú uniformu, jedia rovnaké jedlo, dostávajú rovnaký plat a bojujú pre rovnakú vlasť, nemôžu pripustiť, aby medzi nich vstúpila farba pokožky.“
Symbolom amerického Západu sú bezpochyby kovboji a ich ikonický životný štýl. Aktívny pritom boli iba 20 rokov – od konca občianskej vojny do polovičky 80. rokov 19. storočia. I napriek tomu, že sú vo filmových a knižných westernoch všadeprítomní, nebolo ich v skutočnosti tak mnoho.
Ich celkový počet sa odhaduje nanajvýš na 40 000, pričom jednu tretinu z nich tvorili Mexičania, černosi či dokonca potomkovia indiánov. Málokto zrejme tuší, že klasickí americkí kovboji neboli prví svojho druhu. Predchádzali im vaqueros zo španielskych kolónií v Kalifornii.
Vaquero sa kovbojom podobali ako svojim remeslom, tak aj profesionálnymi pastierskymi trikmi. Španielsky bol aj pôvod zvieraťa, okolo ktorého sa celá práca kovbojov točila – dlhorožcov.
Tento odolný druh dobytka sa po juhozápade USA rozšíril vďaka španielskym misionárom, ktorý ho primárne nechovali kvôli mäsu, ale koži a tuku, z dôvodu výroby koženných produktov, sviečok či mydla.
Pre Američanov a ich nenásytné veľkomestá sa ale dlhorožci stali predovšetkým hlavným zdrojom mäsa.
Za tvrdú prácu spojenú s hnaním dobytka po kilometroch stepí získavali kovboji mesačnú mzdu 30 až 40 dolárov, čo nebolo v tých dobách mnoho. Priemerná doba vykonávania tohto povolania bola kvôli tvrdej psychickej a fyzickej záťaži približne sedem rokov.
Koniec najväčšieho obdobia ich slávy priniesol vynález ostnatého dratú, ktorý rozparceloval voľné pláne, a stále sa rozširujúca sieť železníc, ktorá bola pre prepravu dobytka výhodnejšia.
Ani samotní dlhorožci už dlho nepatrili k bežnému jedálničku a boli nahradení inými druhým dobytka – odolnejšími, s lepším mäsom a finančne výnosnejšími.
Americký Západ nebol iba svetom osamotených fariem a rančov, ale aj dediniek a rozsiahlych miest.
Tie vznikali všade tam, kde bolo objavené zlato, či na miestach, ktoré propagovali obchodní agenti. Kľúčovú úlohu zohrala železnica, ktorá bola v 19. storočí skutočnou dopravnou tepnou USA.
Osady vznikali už pri jej výstavbe. Vždy, keď bol ďalší úsek koľajníc hotoví, presunul sa tím robotníkov, inžinierov, kuchárov a obchodníkov o kus ďalej a ponechali mladé mestečko svojmu osudu.
Občas bola trasa železnice vedná inou cestou, než zakladatelia mesta predpokladali, čo mnohokrát znamenalo jeho koniec.
V niektorých prípadoch, keď nebola vzdialenosť príliš veľká, boli mestá doslova premiestnené. To sa stalo napríklad v roku 1878 s Garland City.
Jeho obyvatelia rozobrali svoje domy vrátane chodníkov a postavili ich znovu o 50 kilometrov ďalej ako mesto Alamosa pri železničnej dráhe Denver a Rio Grande.
Zakladanie mesta tak bolo kvôli populačnému rastu chaotickou činnosťou – predovšetkým v prvých dňoch, kedy mohlo počas jediného týždňa doslova z ničoho vyrásť aj sto domov. Najrýchlejší rast v histórii divokého západu zaznamenalo mestečko Guthrie v dnešnej Oklahome.
Keď zrušili indiánske teritórium a bolo presne stanovené, kedy ho môžu ľudia začať osídľovať, behom prvých 24 hodín vyrástlo na holej planine mesto s 10 000 obyvateľmi.
Obvykle bol však rast a rozširovanie miest miernejší a menej divoký. Štátny úradník najprv vyznačil na zvolenom území ulice a parcely, pričom okamžite zahájil predaj, ktorý však nemusel byť vždy úspešný.
Prípadní kupci sa totiž najviac obávali prípadnej pomsty a krvavej odvetnej akcie zo strany domorodého obyvateľstva, ktorým štát tieto pozemky vytrhol z rúk železom a krvou.
V prvých dňoch boli mestá tvorené predovšetkým vozmi a stanmi, ktoré postupne nahradzovali drevené domy.
Pokiaľ mestečko ukázalo svoju životaschopnosť, začali sa k poľnohospodárom, chovateľom dobytka a baníkom pridávať najprv majitelia verejných domov, potom mäsiari, pekári, krajčíri, obchodníci či lekári.
Pokiaľ sa niečím divoký západ nikdy nepreslávil, bolo to úrovňou tamojšej kultúry a dodržiavania zákonov. Predovšetkým v oblasti Kansasu panovala rada drobných nepriateľstiev a lokálnych vojen ako medzi jednotlivými farmármi, tak i celými mestečkami.
V Guthrie napríklad volili prvého starostu tak, že si voliči stúpli do radu jedného alebo druhého kandidáta, a boli následne počítaní. Niektorí osadníci ale podvádzali a chodili do fronty opakovane, čo vyvolalo hromadnú bitku a zmarené voľby. Tie nakoniec vyhral kandidát, ktorého rada nepodvádzala.
Táto rôznorodosť demokratických prístupov napríklad zaistila v teritóriu Wyoming už v roku 1869 volebné právo ženám.
Neodmysliteľnou súčasťou právneho aparátu boli šerifovia a ich nekonečný boj s epidémiou hazardu, prostitúcie, vrážd a lúpeží. Na rozdiel od sveta sfilmovaných westernov musel byť šerif volený miestnymi občanmi, pričom už v minulosti musel strážca zákona preukázať dokonalé ovládnutie streleckého umenia, ale taktiež schopnosť rozvahy a predchádzania násiliu.
Napríklad legendárni pištoľník „Divoký Bill“ Hickoc bol funkcie šerifa zbavený po tom, ako omylom zastrelil svojho pomocníka.
Vo všeobecnosti sa rozlišovali dva druhy trestných činností – neprofesionálne (pouličné bitky, zločiny v opitosti, predaj alkoholu indiánom, nelegálny výrub stromov) a profesionálne (pištoľnícke duely, lúpežné prepadnutia či falšovanie bankoviek). Súd pritom zväčša poznal rovnako dva druhy trestov – pobyt za mrežami alebo slučku.
Okrem práva prenikala do zapadnutých končín divokého západu taktiež kultúra. Vo veľkom sa čítali noviny, ako miestne, tak z ďalekého východného pobrežia.
Veľkej obľube sa tešili kočovné divadlá. Tie prekvapivo nehrali len jednoduchý improvizačný humor, ale aj kompilované Shakespearovské drámy.
Pokiaľ by bolo možné povedať, kto sa najviac zaslúžil o stvorenie legendy divokého západu, bol by to bezpochyby William Frederick Cody, známy aj ako Buffalo Bill. V jeho kočovnej spoločnosti vystupovali kovboji, skutoční indiáni a bývalí šerifovia.
Putoval vyše 30 rokov po USA aj po Európe s predstavením ako Prepadnutie dostavníku či Custerov posledný boj. Pre svoju show získal Cody na niekoľko mesiacov i slávneho vodcu Siuxov Sediaceho býka. Za mzdu 50 dolárov týždenne sa starý indián prešiel pred divákmi a podpisoval autogramy.
Obdobie divokého západu po sebe samozrejme nezanechalo iba túto paródiu a zromantizované spomienky. V roku 1893 vystúpil historik Frederick Jackson Turner s domnienkou, že práve existencia hranice, zápas s prírodou a indiánmi mali zásadný vplyv na vytvorenie zvláštneho amerického charakteru.
Hoci mnoho historikov dnes túto Turnerovu tézu odmieta, nič to nemení na fakte, že obdobie pohraničia, jeho dobývania a kolonizácie zostáva fascinujúcou témou aj pre nás v Európe.
