Vladimír prežil klinickú smrť: Žiadne svetlo ani tunel, stál pri mne strážny anjel. Je zázrak, že som prežil (Rozhovor)

Smrť. Slovo, ktoré vzbudzuje strach, obavy a rešpekt. Vladimír Svitek, 34-ročný fotograf z Košíc, už zo sveta živých odišiel. V roku 1992 ho zrazila dodávka a museli ho oživovať. „Mama o tom nechcela veľmi rozprávať, dokonca aj dnes si na to len ťažko spomína. Pýtam sa jej na nehodu približne v ročných intervaloch, vždy sa jej do očí nahrnú slzy,“ povedal nám v rozhovore.

Ako si pamätáte na smrteľnú nehodu?

Mal som 7 rokov. Bolo to v lete, boli sme s rodinou na návšteve u otcovho bratranca v Nemeckej, čo je medzi Banskou Bystricou a Breznom. Jedno ráno som sa šiel bicyklovať. Na dedine sú úzke cesty, kde sa zmestí maximálne jedno auto. Cez železničné priecestie prechádzala dodávka, stará Avia s cisternou.  

Bola priamo oproti mne, nejakým spôsobom sa mi pred ňou podarilo zastať. Nešťastnou náhodou ma prehodilo priamo pod koleso dodávky. Tá išla veľmi pomaly a ako sa pohybovala dopredu, ťahala ma niekoľko desiatok centimetrov pred sebou. Nevedela ma prejsť a takýmto spôsobom mi vozidlo začalo trhať nohu.

Bolesť som vôbec necítil. Bol som pri vedomí a chcel som, aby zavolali moju mamu.

Znie to desivo.

Končatinu mi takmer oddelilo od tela. Ak si dobre pamätám, bol som taký pokrútený, že som tú nohu mal takmer vedľa hlavy. Kričal som o pomoc, čo mi hlasivky stačili. Prišlo mi, ako by to bola večnosť, v skutočnosti to bolo len pár sekúnd. Vodič ma zrejme nepočul. Našťastie, bol blízko človek, čo býval neďaleko, ten začal kričať tiež.

Nevšimli si vás?

Nie, vôbec ma nevideli. Našťastie, nakoniec zastali.

Cítili ste bolesť?

Nie, bol som v šoku. Bolesť som vôbec necítil. Bol som pri vedomí a chcel som, aby zavolali moju mamu. V plači som im vysvetlil, kde sa nachádza. Onedlho prišla na aute. Krátko na to prišla aj sanitka, naložili ma do nej. Pamätám si tiež, že ma štípali mravce.

Odporúčané

Adela: Mysleli si asi, že bez kokaínu nedokážem zvládať toľko roboty (Rozhovor) 29. mája 2019, 9:37

Mravce?

Áno, tak si to pamätám. Neviem však, či to boli skutočne mravce, alebo sa takýmto zvláštnym spôsobom moje telo snažilo vyrovnať s bolesťou.

Čo sa dialo v sanitke?

Uspali ma. Pamätám si len, ako som sa zobudil v nemocnici.

Povedali vám, že ste umreli?

Bol som veľmi mladý, nevnímal som, že som zomrel. Mama mi hovorila, že som bol po nehode tak pokojný, ako keby som si myslel, že to je celé len hra. Nohy som mal zavesené na oceľových lanách, boli pripevnené o moje päty. Kovovú konštrukciu som mal pripevnenú aj na páse.

Nevnímali ste teda, čo sa okolo vás deje?

Nie. To, že som zomrel, som ako dieťa ani nepotreboval vedieť. Navyše, všetci vieme, ako rozmýšľajú deti – sú šťastné, že sú šťastné. Postupom času, niekoľko rokov po nehode, som sa dozvedal, čo sa v ten deň stalo.

Čo sa teda stalo po tom, čo vás uspali?

Priviezli ma do nemocnice, odniesli ma na operačný stôl, operovali ma 9 hodín. Tam ma museli oživovať, problémy so životnými funkciami nastali už v sanitke.

Mal som ísť na amputáciu jednej nohy. Predoperačné vyšetrenia však ukázali, že stav sa výrazne zlepšuje.

Oživovali vás viackrát?