Likvidátor Černobyľu: Strážil som zakázanú zónu okolo reaktora, zlodejov sme tam mohli aj strieľať (Rozhovor)

Sergej a Zlatka Rezničekovci sú jediná rodina žijúca na Slovensku, ktorá bola priamo zasiahnutá následkami radiačného ožiarenia z Černobyľu, kvôli tomu, že tam Sergej pracoval ako likvidátor. 

Vďaka úlohe likvidátorov Černobyľu boli katastrofálne následky po výbuchu reaktora v jadrovej elektrárni, ktorý sa odohral 26. apríla 1986, významne limitované na územie Ukrajiny a okolitých štátov. Likvidátori pozostávali z vojenského personálu, ale aj civilistov, ktorých úlohou bolo postarať sa o zabezpečenie okolia postihnutého rádioaktívnym ožiarením.

Odporúčané

Černobyľská tragédia: pred 35 rokmi sa nad nič netušiacimi Európanmi vzniesol smrtiaci rádioaktívny mrak 29. mája 2019, 13:03

Napriek ich významnej role pri záchrane milióna ľudských životov len málokto z nich vedel, aké nebezpečenstvo im na rádioaktívnom území hrozí. Jedným z týchto nič netušiacich likvidátorov bol práve Sergej, ktorý si vôbec neuvedomoval, čo ho v zóne čaká a aké následky to bude mať na budúcnosť celej jeho rodiny. 

I keď za svoje hrdinstvo dostal vyznamenanie v podobe medaily, ožiarenie z radiácie mu zničilo zdravie. Nielen to, po návrate zo zóny sa mu s manželkou Zlatkou podarilo splodiť dvoch synov, ktorí takisto ako on trpeli následkami ožiarenia, „V 25. rokoch života sa to všetko skončilo a odvtedy to je len prežívanie, nie život. Predtým sme sa vedeli zabaviť, tancovať a tešiť sa zo života a svojich detí. Potom som už viac nevládal. Boli to už len nemocnice, injekcie, lieky a všetko opäť odznova.“

Akým spôsobom ste sa dozvedeli, že ste boli povolaný ako likvidátor do Černobyľu?

V Charkove som pracoval ako vodič kamiónu a popritom som bol vojakom v zálohe. Keďže som bol dosť často preč, armáde trvalo nejakú dobu, kým ma zastihli doma. To sa udialo až v septembri roku 1986.

Myslím, že u nás boli až trikrát, no ja som bol stále na cestách. Keď ma konečne zastihli, dali mi povolávací rozkaz. Ja som sa však práve vrátil z práce a musel som vyložiť kamión, tak mi dali jednodňový odklad. Prišiel som potom na základňu, kde mi dali vojenskú uniformu a stal som sa likvidátorom.

Ako dlho ste v zóne Černobyľu zotrvali?

Strávil som tam dokopy dva a pol mesiaca, od septembra do polovice novembra 1986.

Povedali vám, čo konkrétne tam idete robiť?

Iba to, že sme povolaní na vojenské manévre, nič iné nám nepovedali.

Tam som sa už zdiaľky pozeral, že odkedy tu na Ukrajine na stromoch rastú melóny. Prišli sme bližšie a boli to jablká. Vtedy nám doktor povedal, že ich bez obáv môžeme zjesť.

Čo všetko ste mali ako likvidátor na starosti?

Keďže bola 30-kilometrová zóna okolo Černobyľu uzavretá, nikto do nej nemohol vchádzať a bez povolenia z nej ani vychádzať, takže mojou úlohou bolo strážiť okolie a uistiť sa, že nikto neporušuje tieto pravidlá.

Jazdil som na džípe a niekedy som v ňom strávil aj 20 hodín denne. Železo ťahalo najviac radiácie, takže moje auto radiáciu extrémne priťahovalo. Preto sa aj autá a technické prístroje často kazili a mali sme s nimi neustále problémy.

Raz som musel ísť na stanicu, nech mi dajú dokopy auto, lebo sa niečo pokazilo, no zamestnanci najprv začali dozimetrom merať radiáciu. Bola taká vysoká, že ani jeden z automechanikov sa k autu nechcel priblížiť. Musel som si ho potom aj sám opraviť.

 Jediná fotka Sergeja Rezničenka (v strede) zo služby likvidátora v Černobyle

Keď ste boli v zóne, cítili ste vo vzduchu, že niečo nie je v poriadku?

Pociťoval som sladkosť v ústach, chutilo to ako glukóza. Každých približne 6 dní sa z reaktoru zdvihol radiačný výpar a vtedy tá príchuť bola intenzívnejšia. Aj napriek hromade piesku, ktorá bola do reaktora pomocou vrtuľníkov a rôznych prístrojov nasypaná, sa to úplne nedalo zakryť a zastaviť. 

Ako blízko ste sa dostali k samotnému reaktoru?