Čo podľa historikov stojí za nárastom extrémizmu v Európe?
Pred 80. rokmi, 1. septembra 1939, sa začala najhoršia vojna v dejinách ľudstva, druhá svetová vojna. Nacistické Nemecko napadlo Poľsko (17. septembra sa k útoku pridal aj Sovietsky zväz) a uvrhlo svet do šiestich rokov zabíjania a útrap, ktoré stáli život 50 až 80 miliónov ľudí. Priniesla aj jeden, dovtedy nepoznaný, hrôzostrašný výplod ľudskej nenávisti, vyhladzovacie koncentračné tábory, v ktorých nacisti a ich spojenci vyvraždili milióny ľudí, predovšetkým židov. Najväčším z nich bol nacistický vyhladzovací tábor Auschwitz, neďaleko poľského Osvienčimu. V tejto továrni na smrť prišlo o život viac ako milión ľudí.
Návšteva Osvienčimu sa automaticky u väčšiny ľudí spája s návštevou neslávne známeho koncentračného tábora, v ktorom Hitler roky likvidoval ľudí len pre ich pôvod, náboženstvo, rasu, či presvedčenie. Pri prehliadke mesta a najmä miestnych múzeí vám však budú Osvienčim prezentovať ako okresné mesto s osobitou históriou, ktoré síce nezabúda na svoju temnú minulosť, ale zároveň sa snaží ísť napriek tomu ďalej.
Osvienčim má dnes viac ako 40 000 obyvateľov. Väčšina turistov ale nejaví záujem o pôvodnú históriu mesta siahajúcu do 12. storočia, ale lákajú ich predovšetkým hrôzy spájajúce sa s vraždením nacistov.
- O prvom masovom transporte do Auschwitzu
- O pravidlách v nacistickom vyhladzovacom tábore
- O hierarchii väzňov a hrdinovi, ktorý sa infiltroval do tábora
- O povahe nacistických dôstojníkov v domácnosti
- O táborom rozdelení väzňov podľa farieb trojuholníkov
- O náraste extrémizmu v Európe
Novinár a sprievodca Paweł Sawicki objasňuje
základné pravidlá, ktoré treba pri prehliadke Auschwitzu dodržiavať
Hudobníci z táborového orchestra požívali mnohé výhody
Koncentračným táborom našu skupinu, ktorú zastrešoval Viasat World, sprevádzal Paweł Sawicki, poľský novinár a odborník na vyhladzovací tábor Auschwitz. Na Pawełovi bolo vidno, že nerád návštevníkov poučuje a slová mu išli z úst len ťažko. Nečudo, na mieste, kde prišli o život státisíce ľudí, len kvôli ľudskej nenávisti, ťažko čokoľvek povedať.
Náš sprievodca hneď na začiatku všetkých upozornil, aby dbali na zásady slušného správania. Len pred nedávnou dobou sa totiž trojica turistov v priestoroch tábora rozhodla na miestne budovy vyryť svoje mená a podobné incidenty nie sú bohužiaľ žiadnou výnimkou.
S príchodom do tábora sme sa dozvedeli, že väzňov v minulosti v rámci pochodu sprevádzal táborový orchester. Ten slúžil napríklad aj k tomu, aby urýchlil príchody zajatcov. Mnohí z nich išli z vlaku rovno na smrť, do plynu. Hudobníci z orchestra boli za svoje služby odmeňovaní okrem iného aj lepšou stravou, takže ich šance na prežitie oproti ostatným trpiacim väzňom boli o niečo vyššie.
Niektoré mestá, z ktorých pochádzali obete
Pocity prvých zajatcov počas transportu
Napriek tomu, že turisti vedia, čo všetko ich v koncentračnom tábore čaká, mnohí nedokážu skryť svoje emócie, a mnohí sa neubránia slzám. Čo však zažívali ľudia, ktorí prišli do Osvienčimu úplne prvým transportom?
„Najjednoduchším spôsobom, ako na túto otázku odpovedať, je to, že išli do neznáma. Nikto nevedel, čo sa z tohto miesta stane,“ povedala na konferencii Viasat Worldu v Krakove poľská historička Alina Nowobilska, odborníčka na prvý masový transport politických väzňov do tábora Auschwitz a na Varšavské povstanie z roku 1944.
Historička Nowobilska sa zamerala na dve historické skutočnosti vychádzajúce z toho istého dátumu. 14. júna 1940, kedy sa odohral prvý masový transport do Osvienčimu, zároveň nacisti obsadili Paríž. V prvom transporte sa nachádzali najmä politickí väzni, ktorých nacisti prevážali z väzenia v Tarnove.
„Prišli do Krakova a zrazu všade okolo seba videli nacistické vlajky a nápisy‚ ‘obsadili sme Paríž‘. Do toho hrala vojenská hudba, Nemci si vykračovali a tľapkali sa po chrbte. Tvárili sa arogantne, pretože práve získali Paríž. Ďalej sa v ich ceste nachádzal Londýn. A takmer každý väzeň si v tej chvíli uvedomil desivosť celej situácie a začal byť zúfalý,“ dodala.
Väzni ale netušili kam pôjdu, a tak mali priestor na špekulácie. Niektorí si mysleli, že ich pošlú pracovať do Nemecka a ich myšlienky preto nemuseli byť úplne katastrofálne. Nikto ale netušil, že skončia v pekle menom Auschwitz.
Topánky väzňov
Nacisti sa snažili nerozdeľovať deti od rodičov
Náš sprievodca Sawicki nám v priebehu exkurzie zdôraznil známy fakt, že mnohé filmy o Auschwitzi zneužívajú historické skutočnosti na vyvolanie emócií. Ako príklad uviedol scény, kedy uplakané deti opúšťajú pri príchode do tábora svojich rodičov.
V realite však podľa jeho slov miestni strážnici nechávali deti s ich rodičmi, aby zabránili chaosu a panike. Paweła som sa spýtal, či išlo o zaužívané pravidlo, ktoré sa zakaždým dodržiavalo. „Išlo síce o pravidlo, ale v rámci histórie koncentračného tábora sa nedá s istotou tvrdiť, že sa dodržiavalo vždy a za všetkých okolností,“ reagoval Sawicki. Je však jasné, že deti s rodičmi jednoduchšie splnili všetky pokyny. Vrátane toho, aby išli po príchode priamo do spŕch. Bol to však len skrytý názov pre plynové komory, kde našli smrť.
Aby dokázali nacisti kontrolovať svojich väzňov, ktorí ich počtom mnohonásobne prevyšovali, museli medzi nimi vytvoriť svoje spojky. Niektorí zo zajatcov patrili medzi takzvaných Funktionshäftlinge (väzenských funkcionárov).
Sawicki poukázal na to, že práve v tejto skupine sa neraz ukázal charakter jedincov. Našli sa takí, ktorí svoj status zneužívali na to, aby šikanovali a týrali nižšie postavených mužov, ženy a deti. Mnohí z nich naopak, vďaka tejto novonadobudnutnej pozícii, dokázali pomáhať slabším, a to napríklad tým, že boli schopní vybaviť ľahšie práce, či väčšie množstvo jedla.
Väzenská hierarchia a infiltrácia do tábora
Na čele hierarchie väzňov stála osoba s funkciou Lagerälteste, pod ktorým sa nachádzali Blockälteste zodpovedajúci za jednotlivé budovy a v nich v neľuských podmienkach natlačených zajatcov. Osoby s funkciou Lagerschreiber sa ďalej starali o administratívne záležitosti a Kapos strážili väzňov pri ich pracovných povinnostiach. Vyššie pozície spočiatku primárne dostávali väzni rakúskeho a nemeckého pôvodu - zločinci, ktorí sa do tábora dostali z väzníc, kde sedeli za najťažšie činy vrátane vrážd.
Pomáhať väzňom sa nesnažili len ľudia zvnútra ale taktiež z vonkajšieho sveta. Ako významný príklad hrdinského činu patriaceho do tejto kategórie Sawicki spomenul Poliaka Witolda Pileckiho, ktorý sa na 947 dní stal dobrovoľným zajatcom s číslom 4859.
Cieľom infiltrácie do tábora bolo preskúmať možnosti oslobodenia zajatcov, vytvorenie vnútorného odboja (niesol názov Związek Organizacji Wojskowej) a odosielanie informácie o zločinoch, ktoré sa dostali mimo brány Auschwitzu až do Londýna. V apríli 1943 spolu s ďalšími zajatcami nakoniec Pilecki utiekol. K oslobodeniu tábora v spolupráci s miestnymi partizánmi a vnútorným odbojom však nedošlo.
Jeho osud bol tragický, zaslúžil si vyznamenanie, no po vojne 3. marca 1948 ho dali popraviť za údajnú špionáž, ktorú od začiatku kategoricky odmietal. Rozsudok z roku 1948 týkajúci sa Pileckiho a skupiny údajných špiónov zrušil až v roku 1990 Najvyšší súd vo Varšave.
Prísny nacista z tábora smrti, ale vzorný otec a manžel?
Domy mnohých obyvateľov mesta Osvienčim zabrali dôstojníci nacistickej SS, ktorí na mieste žili aj so svojimi manželkami a deťmi.
„Poľske dievčatá, ktoré týmto rodinám slúžili, neboli vo väčšine prípadov v ohrozené a mohli vykonávať svoju prácu. Išlo o činnosti, ktoré robili bežní sluhovia. Počas tejto doby mohli odpozorovať správanie jednotlivých mužov z SS. Preživší z tábora vo svojich svedectvách opisujú príslušníkov SS ako zvieratá alebo ako čisté zlo.
Ale za normálnych okolností, so svojimi ženami a deťmi, sa títo muži správali úplne odlišne. Boli dobrými otcami. Niektorí hovoria, že pili veľa alkoholu, ale napriek tomu žili celkom normálne,“ povedal na konferencii Piotr Setkiewicz, riaditeľ výskumného centra štátneho múzea v Osvienčime a šéfredaktor The Auschwitz Journals.
Piotr sa pri svojej vedeckej činnosti sústreďuje na históriu väzenských prác v nacistickom vojnovom priemysle počas druhej svetovej vojny a taktiež na jednotlivé oddelenia osvienčimského koncentračného tábora.
Farba trojuholníka určila zaradenie do jednotlivých skupín
Na stenách zavesené obrazy s fotografiami (pozri vyššie) v návštevníkoch tábora vyvolávajú hrôzu. Jej spúšťačom nie sú ani tak samotné zábery na tváre bez duše, bez akejkoľvek nádeje, ale najmä dátumy, kedy jednotliví zajatci prešli bránami tábora a kedy nadobro opustili tento svet. Niektorí dokázali v pekle prežiť, no iní, a bola ich väčšina, boli v tábore pred smrťou len niekoľko hodín.
Každý na začiatku prešiel výberom nacistov, neslávne známou selekciou. Gesto nacistu pre jedného väzňa z transportu znamenalo okamžitú smrť v plynovej komore, kým pre iného život v neľudských podmienkach. Na jedenie len trochu vodnatej polievky a kúsok plesnivého chleba, každodenné týranie, bitky, či smrť za čo i len najmenší prehrešok proti pravidlám.
Každý, kto prežil príchod do Auschwitzu, musel v tábore nosiť farebný trojuholník, ktorý rozdeľoval väzňov do rozličných skupín. Červeným trojuholníkom boli označovaní politickí väzni (Schutzhäftlinge), ktorí mali spolu s kriminálnikmi (Berufsverbrecher) so zelenými obrazcami najväčšiu šancu získať vyššie postavenie.
Čierne trojuholníky nosili asociáli, medzi ktorých patrili tuláci, lesby, prostitútky, duševne chorí ľudia, drogovo závislí, ale aj Rómovia. Fialovou farbou boli značkovaní nepriatelia štátu. Tých vo väčšine prípadov tvorili Jehovovi svedkovia. Ružové trojuholníky pripadli na homosexuálov, sexuálnych násilníkov, pedofilov či zoofilov. Žltý trojuholník v kombinácii s menovanými farbami bol priradený jednotlivým skupinám židov.
Prečo v Európe rastie extrémizmus?
Na konferencii Viasat Worldu, ktorej témou bol aj nárast extrémizmu, som sa odborníkov pýtal na to, ako si vysvetľujú, že 74 rokov po skončení druhej svetovej vojny Európu opäť zaplavujú extrémistické živly.
„Myslím si, že ľudia majú tendenciu zabúdať na lekcie z minulosti, čo je pomerne bežné. Možno ide aj o výsledok nedostatočného vzdelania. Vašu odpoveď môžete nájsť podľa mňa aj vo viacerých prieskumoch verejnej mienky. Napríklad v Spojených štátoch mnohí študenti nikdy nepoučili o Osvienčime. Podobná situácia v Európe je napríklad aj v takej bezpečnej krajine, akou je Švédsko,“ hovorí Piotr Setkiewicz.
„Existuje taktiež pohľad, podľa ktorého liberálno-demokratická politika nedáva niektorým ľuďom to, čo požadujú. A preto sa snažia o inú politickú štruktúru a nachádzanie extrémistických odpovedí,“ dodal k Piotrovej odpovedi britský historik, novinár a autor kníh o druhej svetovej vojne Guy Walters, ktorý 8 rokov pracoval pre The Times, od roku 2013 vyučuje modernú britskú históriu na New College of the Humanities v Londýne a spolupracoval na historických dokumentoch, ako napríklad Nazi Victory: The Post War Plan (2018), Secrets of the Third Reich (2014) či Nazi Hunters (2010).
Guy Walters, Alina Nowobilska a Piotr Setkiewicz
Najbližšie mesiace Viasat History prinesie 10-dielnu sériu Greatest Events of World War II in Colour, ktorá ťa prevedie druhou svetovou vojnou a desiatimi dôležitými medzníkmi vojnového konfliktu.
Dokumentárna séria príde na obrazovky v septembri a v októbri bude Viasat History vysielať WWII in Numbers (Druhá svetová vojna v číslach) nadväzujúci na dokumentárny seriál The Great War in Numbers. V novembri sa pri príležitosti 80. výročia vypuknutia 2. svetovej vojny na obrazovkách objaví aj séria War Factories – Secret History of WWII s doposiaľ nezverejnenými zábermi z obdobia rozmachu nacizmu. V poslednom mesiaci tohto roka prinesie Viasat dokument In Love With Adolf Hitler, ktorý sa zameria na milostný život vodcu bývalého nacistického Nemecka.
Všetky majú za cieľ pripomenúť si najhorší vojnový konflikt v dejinách ľudstva, v ktorom prišli o život desiatky miliónov ľudí.