Zákonodarcovia boli smradom doslova prinútení nájsť komplexné riešenie problému, ktorým bola výstavba novej kanalizácie.
Možno si to ani neuvedomuješ, no splachovací záchod patrí bezpochyby k jedným z najužitočnejších vynálezov ľudstva. Bez funkčného kanalizačného systému si život už ani nevieme predstaviť. Splachovací záchod, tak ako ho poznáme dnes, však nemá ani 150 rokov. Nepotrebuješ ani veľkú dávku predstavivosti, aby si si uvedomil, ako a kam sa ľudia vyprázdňovali v minulosti.
Naprieč historickými obdobiami sa aj tento aspekt ľudstva postupne zdokonaľoval, no ešte v 19. storočí bol veľmi vzdialený dnešným štandardom. Bez funkčného splachovacieho zariadenia a kanalizácie, kam by všetok odpad smeroval, zvykli ľudia používať rôzne nádoby, ktorých obsah často letel von z okna či končil v riekach.
Následky takéhoto nesystematického spracovania fekálií v mnohých prípadoch znamenali vypuknutie epidémií cholery. V prípade menších miest sa situácia ešte dala zvládnuť, no v státisícových veľkomestách bol problém v niektorých rokoch už skutočne na neudržanie.
Predstav si tisíce a tisíce ľudí, čo denne produkujú litre moču a kilogramy stolice. Všetci pritom bývajú na zopár kilometroch štvorcových. Keď si do toho prirátaš ešte vysokú teplotu a bezvetrie, problém je na stole.
A práve podobný problém nastal v Londýne v lete roku 1858. Problém so spracovaním fekálií bol vtedy natoľko vážny, až zastavil život v celom meste. Silný a prenikavý zápach, ktorý sa vanul z Temže, ochromil všetky aspekty života. Zápach spôsobil, že vláda mohla sotva zasadať. Dnes niečo nepredstaviteľné, no v tomto období problém, ktorý riešili tí najvyšší.
Satirické vykreslenie situácie
Vráťme sa však na začiatok celého problému. Temža odjakživa zohrávala v „spracovaní“ odpadu významnú rolu. V očiach ľudí vystupovala ako prirodzená skládka, kde končili všetky druhy odpadu. Ak si niekedy bol v Londýne a videl Temžu na vlastné oči, isto si si hovoril, že by si do nej nikdy neskočil.
V časoch, keď bol ešte Londýn menším, niekoľkotisícovým mestom, nebol problém s odpadom nijak zvlášť rozšírený. Pre tých pár tisíc osadníkov poskytovala Temža dokonalú prírodnú skládku. Ako však Londýn rástol a expandoval, exponenciálne sa zvyšovala aj produkcia odpadu. Či už hovoríme o tom normálnom alebo ľudskom.
Už v roku 1600 si začínali ľudia uvedomovať, že znečistenie hlavného vodného zdroja je pre celé mesto a oblasť veľkým problémom. Tamojší zákonodarcovia neprijali žiadne komplexné opatrenia a nikto nevedel, ako daný problém vyriešiť. Temža sa tak aj naďalej používala ako hlavný pohlcovač všetkého nepotrebného.
Takýto prístup vydržal až do polovice 19. storočia, kedy sa v Temži nahromadilo toľko odpadu, že svojím zápachom začala ovplyvňovať život tisícok obyvateľov. A nemožno sa čudovať, veď mnohí odborníci o nej v tej dobe hovoria ako o najznečistenejšej rieke na svete.
Problém vtedy zapríčinili už nevyhovujúce a nepostačujúce drevené kanály a žľaby, ktoré nestíhali odvádzať a prijať také veľké množstvo odpadu. Obyvateľstvo totiž medzi rokmi 1851 až 1861 narástlo z 2,2 až na 3,1 milióna.
Okrem eskalujúceho problému s odvádzaním odpadu mala za následok znečistená voda aj epidémie cholery. Prvá veľká epidémia v Londýne sa datuje už do roku 1831, kedy si vyžiadala niečo cez 6500 životov. K opätovnému prepuknutiu prišlo v rokoch 1848-1849, vtedy zahynulo až 14000 obyvateľov. Cholera si len v Londýne takýmto spôsobom vyžiadala desaťtisíce životov.
Problematická situácia s odvodom odpadu vyvrcholila v lete roku 1858, kedy do celého Londýna zavítalo krásne a slnečné počasie. V júni tohto roku dosahovali teploty ďaleko cez 30 °C. Na priamom slnku sa pritom teplota logicky šplhala až k 50 °C.
Obyvatelia však neboli z vysokých teplôt dlho natešení. Rozpálené slnečné lúče spôsobili, že tony najrôznejšieho odpadu, medzi ktorým boli samozrejme aj fekálie, ktoré navyše do rieky aj naďalej prúdili, začali v obrovských horúčavách doslova kvasiť. Výsledkom bola vôňa, akú si nechceme ani predstaviť.
Krátko pred vypuknutím neznesiteľnej celej situácie sa vydala ešte kráľovská rodina na výletnú plavbu, no po pár minútach boli nútení Temžu opustiť. Zápach bol natoľko prenikavý, že museli plavbu zrušiť a v rýchlosti sa presunúť späť na breh. O incidente začala vzápätí informovať miestna tlač.
Závan zápachu sa začal postupne rozprestierať do každého kúta Londýna a tak ani samotná elita mesta nebola od nepríjemného problému ochudobnená. Skôr naopak, keďže veľké množstvo luxusných domov a bytov bolo situovaných s výhľadom na rieku, aj tí najvyššie postavení problém doslova zacítili na vlastnej koži.
Intenzívne teplo a ešte intenzívnejší zápach postupne ochromil život v celom meste a pre vtedajšiu vládu slúžili ako katalyzátor k vyriešeniu daného problému. Prvé riešenia však neboli práve najšťastnejšie či najradikálnejšie.
Poslanci si boli vedomí, že bez drastických opatrení sa problém vyrieši len ťažko, no do veľkých reforiem sa nikomu veľmi nechcelo. Tie by totiž stáli veľa námahy a ešte viac financií. Zákonodarcovia tak zamerali svoju pozornosť trochu iným smerom.
Prvé opatrenie, s akým prišli, bolo značne kreatívne. Proti zápachu sa totiž rozhodli bojovať namáčaním záclon v parlamente do zmesi chloridu a vápna. Riešenie ale veľké výsledky neprinieslo.
Po tomto neúspechu začali padať aj návrhy na vysťahovanie parlamentu z oblasti Westminster. Od tejto myšlienky ale čoskoro upustili. Dni však ubiehali, mesto bolo zápachom čoraz viac kontaminované a svetlo na konci tunela, ktoré predstavovalo komplexné riešenie problému, bolo v nedohľadne.
Aj medzi tamojšou smotánkou sa ale predsa nachádzal niekto, kto zastával prijatie drastických opatrení. Uvedomoval si totiž, že bez nich sa problém nikdy nevyrieši. Anglický chemik a fyzik Michael Faraday patril medzi najznámejších priaznivcov reformy. O vode v Temži sa vo svojich listoch, ktoré adresoval redakcii novín The Times, vyjadroval ako o „bledohnedej tekutine“ či „skutočnej kanalizácií“.
Napokon však svitlo na čistý vzduch. Vďaka kombinácii úplného ochromenia mesta a smradom podráždených nosov poslancov parlament prišiel k jasným riešeniam. Uvedomovali si, že odloženie problému na ďalšiu letnú sezónu môže problém len eskalovať a presťahovanie vlády do inej oblasti problém bežných ľudí absolútne nerieši.
V priebehu 18 dní tak bol prijatý zákon, ktorým sa mala postupne začať rieka Temža čistiť. Jedna z najväčších európskych riek dostala konečne patričnú starostlivosť. Reforma zahŕňala dva dôležité body. Prvým bolo vybudovanie kanalizačného systému, o ktorého realizáciu sa mal postarať stavebný inžinier Sir Joseph Bazalgette. A druhým dôležitým bodom bolo vybudovanie násypov po oboch bokoch Temži.
Reformy začali postupne čistiť vzduch v meste a Londýnčania sa tak mohli opäť zhlboka nadýchať čerstvého vzduchu bez prímesi fekálií. Okrem čistého vzduchu však priniesol kanalizačný systém aj ďalší obrovský prínos, o ktorom kompetentní ani len netušili.
Cholera, ktorá s obyvateľmi mesta žila bok po boku dlhé stáročia, sa začala s fungujúcou kanalizáciou vytrácať. Až vtedy ľudia pochopili, že hlavným zdrojom nákazy bola s najväčšou pravdepodobnosťou znečistená voda.
