Prepnúť do nočného režimu
Prepnúť do denného režimu
Štvrtok 23. 5. 2019 meniny má Želmíra

hľadaj na refresheri

Odteraz si môžeš článok
uložiť na neskôr.
Uložený článok nájdeš
v ponuke používateľa.
Odporúčame zapnúť browser notifikácie, ak budeš prihlásený na Refresher s týmto zariadením.
Refresher - Rozhovory
8
Jakub Paulík
12. marec 2019, 19:34

Bývalí neonacisti z Bratislavy: Kotleba kráča v stopách Hitlera (Rozhovor)

Príbeh o tom, ako mladí ľudia padajú do náručia extrémistov.

Jakub Paulík
12. marec 2019, 19:34
Bývalí neonacisti z Bratislavy: Kotleba kráča v stopách Hitlera (Rozhovor)
Zdroj: Flickr
Musíš byť prihlásený/á , aby si mohol uložiť článok.
Nepodařilo se uložit změny. Zkus se nově přihlásit a zopakovat akci.

V prípade že problémy pretrvávajú, kontaktuj prosím administrátora.
OK
8
Uložiť na neskôr.
Uložený článok nájdeš
v ponuke používateľa.

Upozornenie: Z dôvodu bezpečnosti v rozhovore

neuvádzame pravé mená aktérov, ktorými ale v redakcii disponujeme

 

26-ročný Peter a jeho kamarát 33-ročný Karol kontaktovali našu redakciu so záujmom prehovoriť o pomeroch v nacistických spolkoch, od ktorých sa už pred mnohými rokmi odvrátili.

 

Vzhľadom na bezpečnosť svojich blízkych ale trvali na svojej anonymite. V rozhovore nám prezradili čosi o organizovaní bitiek a nacistických koncertoch, o útokoch na Vietnamcov či na Slovákov z východu.

 

Vysvetlili nám hierarchiu týchto skupín, ich postoj k drogám, no a taktiež nám vyjadrili svoj názor na stranu ĽSNS, ktorých finančný dar 1488 € považujú za odporný marketingový ťah a provokáciu.

 

V tomto článku si prečítaš:
  • Svedectvá o napádaní cudzincov
  • Ako prebiehali organizované bitky a koncerty neonacistických kapiel
  • O hierarchii neonacistických skupín
  • Ako spoznať neonacistov, čím sú v aktuálnej dobe charakteristickí
  • Aké boli ich začiatky v neonacistických skupinách a prečo k nim inklinovali
  • Ako vnímajú osoby Mariána Magáta, Mariana Kotlebu a Milana Mazureka
  • V čom vidia podobnosť medzi Marianom Kotlebom a Adolfom Hitlerom

 

 

Z akého dôvodu vypovedáte anonymne? Ide skôr o to, že pociťujete hanbu za svoju minulosť, alebo máte strach, že by vám či vašim blízkym mohli bývalí kamaráti z nacistických spolkov ublížiť?

 

Karol: Čo sa mňa týka, neľutujem to, aký som bol, pretože som sa poučil. Výčitky nemám, pretože som nikdy nikomu neubližoval, ale áno, mám strach, že by mohlo byť v prípade odhalenia identity niekomu z môjho okolia ublížené. Či už rodine, blízkemu kamarátovi a podobne.

 

Peter: V tomto som opak Karola. Ja osobne strach nemám. Na druhej strane je ale dobré niektoré veci v rozhovore neuverejňovať, pretože načo zbytočne riskovať. Mne už život zobral toho naozaj veľa, takže v tomto smere absolútne necítim strach. A či sa hanbím? Áno, veľmi sa za to hanbím. Cítim hanbu pred sebou aj pred ľuďmi, ktorí ma v tejto dobe poznali.

 

Zväčša to boli takí odpadlíci, ktorí mali plno rečí a po pár poldeci len tak útočili na ľudí, ktorí sa im znepáčili. Napríklad na metalistov a podobne.

 

Boli ste počas vášho pôsobenia v nacistickej skupine svedkami trestných činov? Hajlovania, pokrikovania hesiel urážajúcich národ/rasu či nebodaj napadnutia osôb?

 

Peter: To bolo to najmenej.

 

Karol: Ja osobne som bol napríklad svedkom toho, ako jeden bývalý vychýrený neonacista, z ktorého už dnes je iba „feťácka troska“, pretože už v tej dobe bral pravidelne piko, na Štrkovci bezdôvodne napadol nejaký vietnamský párik a začal na nich vykrikovať „ryžu ryžu, daj mi ryžu!“. Zväčša to boli takí odpadlíci, ktorí mali plno reči a po pár poldeci len tak útočili na ľudí, ktorí sa im znepáčili. Napríklad na metalistov a podobne.

 

Nejaké hajlovania som zažil asi dvakrát a vždy, keď sa to začalo diať, tak som sa otočil a išiel som preč. Vtedy sa ma pýtali, že či sa bojím. Na to som odpovedal, že áno, bojím, pretože nepotrebujem dostať podmienku alebo skončiť v base za to, že niekto opitý hajluje. Ani za triezva ani za opitosti som nikdy takéto veci nerobil. To bolo cez čiaru pre mňa.

 

Bol som ale svedkom strašne veľa vecí. Na niekoho vykrikovať to bolo fakt najmenej. Zažil som aj také veci, ako boli organizované bitky a neonacistické koncerty, skrátka také to tvrdé jadro.

 

Čiže ty si vlastne nikdy nehajloval ani na nikoho nepokrikoval nacistické heslá a podobne?

 

Karol: Keď som sa s nejakým kamarátom stretol, tak sme si potriasli rukou, povedali sme si „na stráž“ alebo „sieg heil“, ale to len tak medzi nami. Čiže skôr tak súkromne. Ale nejaké útoky na ľudí sa mi hnusili. Nerozumel som tomu, prečo by som mal útočiť na niekoho len preto, že bol cudzinec. Ja aj Peter ale poznáme dvoch vychýrených ľudí, ktorí chceli napadnúť Portugalčanov, Maďarov, Španielov, ľudí z východu a podobne. Raz keď som kráčal mestom s priateľkou a videl som, ako dali facku nejakému Španielovi, tak som sa otočil a odišiel.

 

Peter ty si bol z vašej dvojice ten radikálnejší.

 

Peter: Áno. Bohužiaľ, musím priznať, že keď už som sa v týchto skupinách pohyboval, tak som chcel pôsobiť radikálne a vedel som si zakričať nejaké nacistické heslá. Našťastie som sa ale s nikým nepobil za ideológiu a nikdy som černochov či aziatov alebo Rómov neriešil čo sa týka bitiek. Síce som si na nich ponadával, ale tam to z mojej strany končilo. Bol som ale svedkom strašne veľa vecí. Na niekoho vykrikovať to bolo fakt najmenej. Zažil som aj také veci, ako boli organizované bitky a neonacistické koncerty, skrátka také to tvrdé jadro.

 

Môžem povedať, že už vtedy mi to začalo byť proti mojej srsti. Tam sa už bili aj ľudia medzi sebou navzájom. Raz sme tak sedeli v bare pri stole a istí chalani ma posudzovali, že či som vôbec hodný toho, aby som na takú organizovanú akciu mohol ísť. Čiže najprv sa pilo, išlo sa zahajlovať do mesta a potom zbiť nejakého vytipovaného človeka.

 

V istých podnikoch ale boli aj neplánované bitky. To už bolo ale jedno, či išlo o metalistu, belocha alebo starého človeka. Skrátka zámerom bolo, aby sa išli pobiť. A že vykrikovali heslá istej ideológie, to už bola len taká póza. Som svedkom aj toho, že sa začiatkom leta na Kuchajde stretávali slovanisti a neonacisti a vyslovene sa tam išli len pobiť. Medzičasom som ich tam už našťastie nevidel, takže to  asi opadlo. Uvidíme, ako to bude teraz, keď sa postavil štadión, dúfam, že sa to nebude opakovať.

 

O Marianovi Kotlebovi – On podľa mňa ide podľa príkladu Adolfa Hitlera, chce zaujať davy pomocou veľkej šou. A ako ho vnímam teraz? Je to možno inteligenčne dobre postavený človek, ale amorálny, bezcitný odpad, ktorý vie celoplošne všetkým uškodiť.

 

Spomínal si organizované bitky. Môžeš čitateľom popísať, ako prebiehali?

 

Peter: Organizovačky boli hlavne pri pive či vonku pri fľaši. Oni ale mali vytipovaných ľudí, ktorých chceli zbiť. A ak nemali vytipovaných, tak si udreli do náhodného okoloidúceho. Ďalej bol pre tieto skupiny veľmi charakteristický vandalizmus, demolácie. Vtedy som si ale tiež začal všímať rozdiely toho, čo hlásala nacistická ideológia, a čo robili oni. Jedno kázali a druhé robili. Bol som aj svedkom organizovanej bitky, kedy sa skupina neonacistov išla pobiť s východniarmi do Mlynskej doliny.

 

Najhoršie na tom boli dievčatá, ktoré s nimi paktovali. Ony ich úplne žrali a videli v nich poriadnych chlapov. Keď bola hádka, tak najviac hecovali chalanov, aby sa pobili.

 

Čiže v podstate sa za niečo skrývali, aby sa mohli pobiť.

 

Peter: Jasné, presne tak.

 

A aké to bolo s organizovaním koncertov? Vystupovali na nich aj známe neonacistické kapely ako Juden Mord, Krátky proces?

 

Peter: Osobne som sa zúčastnil viacerých koncertov a chcel by som v prvom rade povedať, že to nie je vôbec hudba, to je s*ačka. Mám totiž hudobné vzdelanie, takže viem, o čom hovorím. Ale hej, Juden Mord tiež vystupovali často. Na niektorých z nich boli aj viaceré zahraničné kapely, ale do rozhovoru radšej nebudem uvádzať ich názvy.

 

Boli ste si vedomí aj akejsi hierarchie? A koľko sa vo vašej skupine pohybovalo členov?

 

Karol: Neonacisti nad takých 35 až 40 rokov boli považovaní v podstate za náčelníkov, skrátka mali svoje meno a vyššiu hodnosť. Voči ním mali ľudia celkovo väčší rešpekt. Keď prišiel do skupiny nováčik, postarali sa kvázi o akési prijímacie konanie. Pýtal sa otázky z nacistickej histórie, aby dotyčný preukázal, že je vôbec hodný toho, aby sa pridal ku skupine.

 

Ďalej sú na scéne aj chuligáni, ktorí v podstate predstavujú pešiakov. Ochotní pobiť sa pre ideológiu, ale v mnohých prípadoch aj bezdôvodne. Tretích môžeme nazvať zelenáčmi alebo nováčikmi. Ak sa niečo zomlelo, tak nováčikovia vyskakovali medzi prvými a ihneď cúvli za silnejších. Veľakrát to boli hlavne mladí chlapci.

 

Peter: Čo sa týka hierarchie, Karol to povedal dobre, tam asi nemám čo dodať. Ale čo sa týka členov, ja som poznal asi 30 ľudí, i keď to sa nedalo všetkých poznať, pretože sme chodievali na koncerty, na pochody, tam ľudia pribúdali, ubúdali. Trúfnem si povedať, že neonacistov bolo len v Bratislave niekoľko stoviek. Plus ďalšie množstvo ich sympatizantov. Všetkých sa ani nedalo odsledovať. V Bratislave išlo skôr o akési frakcie, ktoré niekedy útočili aj proti sebe.

 

 

Je takýchto skupín na Slovensku viac?

 

Karol: Určite áno.

 

Peter: Jednoznačne.

 

Ako príslušníkov takýchto skupín možno spoznať?

 

Peter: Kedysi bol v móde vystrihaný ostrovček na hlave, taktiež oblečenie značky Thor Steinar a podobne.

 

Karol: Áno, ako vraví Peter, tak to bolo kedysi. Teraz by som to skôr nazval „metrosexuálnými neonacistami“, pretože nosia kombináciu teplákov a slim-fit bombery, ďalej šiltovky značky Alfa Industries. Čiže do pol tela v podstate civilista, do pol tela neonacista. Toto si všímam posledné roky. To je ale jednoducho vidieť, na toho človeka pozrieš a vidíš, k akej skupine inklinuje.

 

Peter: Je to tak. Doba sa zmenila. Už nevidíš kapsáče, bombery, ťažké kanady. Na akých princípoch ich teda aktuálne poznať? Podľa mňa sa každý oblieka inak, ale ako vraví Karol, podľa výzoru to je veľmi ľahko spoznať. A hlavne keď otvorí ústa. Vtedy sa prejaví, čím v skutočnosti je.

 

Vy ste vaše bombery a kanady zahodili alebo ich stále máte?

 

Karol: Moja bombera skončila u kamaráta a druhú som tuším dal nejakému bezdomovcovi. Ťažké boty som vyhodil.

 

Peter: Ja som dal moju bomberu do kontajneru Humany. Tričká na štýl Vikingov som si nechal, pretože tie sa mi stále páčia. Nohavice Steinar som predal cez internet. Ale ťažké boty som si nechal, lebo tie sa mi zídu na koncerty alebo festivaly. Ale oblečenie s odkazom Blood & Honour už nemám žiadne.

 

O Milanovi Mazurekovi – Je to mladý sfanatizovaný chalan a má to aj v rodine od otca. Ale vôbec by som sa nečudoval, že keď bude mať okolo tridsiatky, isté veci konečne pochopí.

 

Ako ste sa dostali do nacistických skupín?

 

Exkluzívny obsah pre predplatiteľov REFRESHER+
PREDPLATIŤ
Máš už predplatené? Prihlásiť sa
PREČO SI PREDPLATIŤ?

Čo sa dozvieš po odomknutí?

  • O Petrových a Karolových začiatkoch v skupine a ich neskoršom odchode
  • Aký bol postoj neonacistov k drogám
  • Ako vystupovali v nacistických skupinách ženy a prečo nimi dokážu iba opovrhovať
  • Akú literatúru študovali neonacisti a ako pristupovali k Mein Kampf
  • Prečo sa Peter s Karolom rozhodli vypovedať
  • Komentáre na osoby Mariána Magáta, Mariana Kotlebu a Milana Mazureka
  • V čom sa Marián Kolteba podobá na Adolfa Hitlera
  • Čo si myslia o finančnom dare v sume 1 488 € a prečo je podľa nich ĽSNS hrozbou

Foto: Archív – Refresher, Elvert Barnes/Wikimedia Commons Tagy: nacisti, neonacista, hajlovanie, kotleba
Ohodnoť článok
13
Zdieľaj článok
Hodnotenie tohto článku je dostupné len s aktívnym predplatným REFRESHER+.
Predplatiť si
Zrušiť
Pri hodnotení článku nastala chyba. Skús sa nanovo prihlásiť a znova ohodnotiť článok.

V prípade že problémy pretrvávajú, kontaktuj prosím administrátora.
OK
Ako neregistrovaný si prečítal už 1/40 článkov tento mesiac. Prihlás sa pre neobmedzený prístup. Ako neregistrovaný si prečítal už 1/40 článkov za mesiac. PRIHLÁSIŤ / REGISTROVAŤ PRIHLÁSIŤ
Najčítanejšie