Deň mŕtvych
Keď ste v Mexiku, až tak zvláštne to však nie je. V období, keď je u nás Sviatok všetkých svätých a Halloween v USA, v Mexiku sa ľudia stretávajú na cintorínoch, spoločne tam jedia, spievajú spolu s mariachi a zabávajú sa oslavujúc slávny Deň Smrti. Nebojte sa však, nie je to morbídne, ako by to na prvý pohľad mohlo vyzerať.
Tri roky som oslavovala tento deň spoločne s Mexičanmi a pochopila som, prečo sú takí šťastní, keď chodia na cintoríny. Vlastne je to veľmi jednoduché. Veria, že duše ich zosnulých sa vrátia k nim na zem jednu noc do roka a nechcú, aby tento krátky čas duše strávili v pochmúrnej atmosfére. Oslavujú, spievajú, jedia a robia všetko pre to, aby sa duše znovu cítili dobre medzi svojimi milovanými.
Staré Mexické civilizácie ako Májovia, alebo Aztékovia boli veľmi silne prepojení so smrťou. Nebolo dôležité ako človek žil, ale ako zomrel. Keď zomrel pri vode (kvôli silnému dažďu, trafil ho blesk, alebo zahynul pri záplavách), odchádzal do podsvetia v ktorom vládol boh dažďa. Keď zomrel v boji, išiel do podsvetia v ktorom vládol boh vojny. Toto bola aj jeden z dôvodov, prečo ľudia dobrovoľne obetovali svôj život. Verili, že tí, ktorí zomrú prirodzenou smrťou, odídu do podsvetia, ktoré bude jednou veľkou miestnosťou bez okien a bez dverí, ktorému vládnu Pán a Pani smrti. Je to miesto nekonečnej beznádeje z ktorého nie je úniku. No staré mexické civilizácie už pred príchodom kresťanstva verili, že duše sa jeden krát do roka vrátia na zem. Spolu so Španielmi prišlo do Ameriky aj nové náboženstvo, ktoré sa miešalo s indiánskymi tradíciami a tak aj vznikol tento jedinečný sviatok.
Oslavy v každom regióne sa trocha líšia, ale najautentickejšie sú asi v regióne Oaxaca. Ľudia si vo svojich domácnostiach stavajú takzvané oltáre. Väčšie alebo menšie, s fotografiami svojich zosnulých. Jedna moja známa raz nevedela nájsť fotografie a tak povedala, že na oltár teda postaví fľašu s mezcalom. Mezcal je mexická pálenka, ktorá sa vyrába podobným spôsobom ako tequila a práve v tomto regióne je veľmi obľúbená. Keď bude mezcal položený na oltári, jeho vôňa isto priláka všetky duše. Okrem toho sa na oltáre dávajú obľúbené jedlá, môže to byť kura s ryžou, rezeň, čokoláda, ovocie, sladkosti, všetko čo vás len napadne. Pridávajú sa aj sviečky, oranžové kvety, ktoré miestni volajú cempasúchitl, po našom sú to garafie.
Lebky sú úplne všade. Po španielsky ich nazývajú calaveritas a symbolom Dňa smrti sa stali začiatkom 20teho storočia, keď karikaturista José Guadalupe Posada nakreslil príbehy o smrťke zvanej Katrina, ktorá nosila veľký klobúk posiaty kvetmi. Kresby sa stali natoľko slávnymi, že Katrinu preslávili nielen v Mexiku, ale aj za jeho hranicami. Okrem nej sa calaveritas volajú aj sladkosti, ktoré sú vyrábané v tvare lebiek, ozdoby v tvare lebiek a dokonca aj žartovné básničky písané ako epitafy pre ešte stále žijúcich ľudí. (Áno, niektoré druhy zábavy sú pre našinca trochu zvláštne).
Pred pár rokmi, keď som Deň mŕtvych po prvý krát zažila, dostala som sa na naozaj autentické oslavy do mestečka Xoxocotlán. Taxikár nás doviezol tak blízko, ako sa len dalo a my sme potom museli prejsť peši “len” 200 metrov cez zablatené pole, aby sme sa dostali k cintorínu. Nevedeli sme presne kam ideme, jediným spôsobom ako vidieť na cestu bolo svietiť si s našimi telefónmi, žiadni ľudia okolo nás a my sme išli uprostred noci NA CINTORÍN! Áno, aj ja som sa tu už trochu bála… Jediné, čo ma ukludňovalo, bola vôňa jedla a hudba, ktorá prichádzala z druhej strany (myslím z druhej strany poľa, nie z druhého sveta). Keď sme konečne dorazili na miesto, chvíľu som nechápala vôbec nič z toho, čo som videla – obrovské množstvo ľudí mladých aj starých, bohatých aj chudobných, živých a pravdepodobne aj mŕtvych, ktorí sa prišli spoločne zabaviť.
Hroby sú vyzdobené kvetmi a ich lupeňmi, farebným pieskom a sviečkami. Rodiny sedia okolo, babičky vo vyšívaných krojoch naberajú na taniere jedlo svojim deťom, vnúčatám a pravnúačtám, ktoré sú poobliekané ako malé Katrinky (alebo strašidlá, spidermani a supermani). Ľudia rozprávajú vtipné príhody zo života tých, nad ktorými hrobmi sedia. Vzadu v rohu sedí vždy rodina, ktorá na náhrobnom kameni hrá domino a popíja pri tom mezcal. Povedali mi, že ho ani nehrajú preto, že by ich to tak veľmi bavilo, ale preto, že to bol obľúbená zábava ich otca. Hudobníci mariachi majú veľmi vela práce, keďže každá rodina si ich volá práve k ich hrobom, aby tam zanôtili práve ich najobľúbenejšiu skladbu. Nie tie smutné, ktoré každého donútia plakať, skôr tie, ktoré strhávajú do tanca. A áno, oni tam dokonca aj tancujú.
Oaxaca, Mexiko a vlastne celý Svet na mojom instagrame:
Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].
Chceš vedieť, keď Petra Kováč pridá nový blog?
Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.