Trpký osud však Schlitzie prijímal s úsmevom.
Meno Schlitzie vám pravdepodobne samo o sebe nič nepovie. Už z náhľadu článku ale viete, že ide o osobu s netradičným fyzickým zjavom.
Túto nízku, vždy dobre naladenú bytosť ste mohli v posledných rokoch určite zazrieť aj na sociálnych sieťach ako meme obrázok.
Schlitzie Surtees bol kvôli svojmu upravenému zjavu častokrát považovaný za ženu.
Dozadu uviazaný cop a dlhé šaty mohli jednoducho ľudí mýliť. V skutočnosti ale išlo u muža, ktorého predpokladaného meno bolo Simon Metz.
Cesta do cirkusu
Svojim rodičom sa mal podla záznamov narodiť 10. septembra 1901 (presný rok a dátum je ale neistý). Niektoré zdroje uvádzajú ako jeho miesto narodenia Bronx (New York), no iné Santa Fe (Nové Mexiko).
Dôvod, prečo ho rodičia krátko po narodení opustili a predali do cirkusu, je oficiálne neznámy, ale za pravdepodobnú a všeobecne uznávanú príčinu sa považuje práve Schlitzieho výrazná fyzická odlišnosť.
Skutočná identita jeho údajne veľmi bohatých rodičov je síce neznáma, ale povráva sa, že sa im mala okrem Schlitzieho narodiť aj dcéra menom Athelia, ktorú z rovnakého dôvodu taktiež predali.
Posledné vety sa vám možno čítajú veľmi ťažko, ale podľa dostupných záznamov nešlo bohužiaľ o prvý ani o posledný podobný prípad, kedy rodičia svoje zdravotne postihnuté deti odložili do cirkusov.
Zakrpatenie mozgu aj lebky
Jeho fyzickú odlišnosť spôsobovala neurologická porucha s názvom microcefalus (zo slovenčiny mikrocefália).
Očakávaná dĺžka života u osôb s mikrocefáliou nebýva príliš vysoká. V prípade Schlitzieho, ktorý sa podľa záznamov dožil obdivuhodných 70 rokov, ide teda skôr o výnimku než o pravidlo.
Pri tejto vývinovej poruche sa pacientov mozog v určitom období zasekne. Správanie Schlitzieho bolo prisudzované na úroveň 4-ročného dieťaťa.
Okrem intelektuálnej odlišnosti je hlavným, voľným okom viditeľným znakom výrazne zakrpatenie hlavy a nízky vzrast (u Schlitzieho presne 122 centimetrov).
Predovšetkým z tohto dôvodu sa v 19. a začiatkom 20. storočia ľudia trpiaci mikrocefáliou, nazývaní aj ako pinheads (špendlíkové hlavičky), objavovali v cirkusoch.
Ako sme už vyššie spomínali, Schlitzie nebol jedinou osobou trpiacou mikrocefáliou, ktorá vystupovala v takzvaných amerických "freak show".
Za jeho známeho predchodcu sa považuje napríklad aj William Henry Johnson, prezývaný ako Zip the Pinhead (1857 – 1926).
Prečo si ho ľudia mýlili so ženou?
Schlitzie vystupoval pred publikom buď ako posledný/stratený Azték (preto sa občas ako jeho rodisko mylne uvádza Yucatán v Mexiku), no taktiež ako bytosť nepochádzajúca z našej planéty.
Kvôli svojej vade mal bohužiaľ problémy s močovou inkontinenciou (alebo ľudovo povedané nedobrovoľným únikom moču), a preto musel pravidelne nosiť plienky.
Tie však boli zakryté dlhými ženskými šatami. Keď si k tomu pripočítate cop, vznikol dojem, že sa diváci pozerali na fyzicky odpudzujúce dievča. V skutočnosti ale išlo o muža s mozgom 4-ročného dieťaťa.
Napriek tomu bol ale vzhľadom na svoje postihnutie údajne pomerne inteligentný.
Dokázal porozumieť a vykonať jednoduché rozkazy, vyslovoval aspoň jednoslabičné slová a vedel počítať do desať. Z bližšie neurčitého dôvodu ale často odmietal vyslovovať číslo osem.
Okolie Schlitzieho označovalo za veľmi láskavého a spoločensky zdatného človeka, ktorý miloval spev, objímanie a rád stál v centre pozornosti. Skrátka a jednoducho – ako malé a nevinné dieťa.
Schlitzie ako filmová hviezda
Vďaka jeho vzhľadu začal byť postupne Schlitzie obsadzovaný aj do filmov. Objavil sa napríklad v snímkach, ako The Sideshow (1928), Freaks (1932) či Island of Lost Souls (1932).
Freaks z roku 1932 býva kvôli svojmu obsahu neraz označovaný za jeden z najbizarnejších hollywoodskych počinov. Príbeh sa totiž odohrával v cirkuse, kde si postavy jednotlivých "oblúd" (freaks) zahrali skutoční, zdravotne postihnutí ľudia.
Snímka sa stala finančným prepadákom a v Spojenom kráľovstve bola na 30 rokov zakázaná.
Existuje dokonca aj prípad, kedy mala jedna žena v úmysle žalovať spoločnosť MGM za to, že počas sledovania filmu od zhrozenia potratila.
Schlitzie však filmárov inšpiruje aj v 21. storočí. Tvorcovia hororového seriálu American Horror Story umiestnili do druhej série s názvom Asylum a do štvrtej s názvom Freak Show postavu menom Pepper.
Vystúpenia miloval
Vo Freak Show odohrávajúcom sa 12 rokov pred udalosťami z Asylum je Pepper členkou cirkusu a v Asylum bola jej postava presunutá do psychiatrickej liečebne. V prípade Pepper už ale išlo o maskérmi upraveného herca.
Vystavovanie zdravotne postihnutých ľudí v cirkuse či vo filme by ste hlavne na dnešné pomery mohli považovať za nemorálne a dehonestujúce.
Schlitzie ale bez cirkusu v neskoršom období údajne veľmi trpel. Po smrti svojho osvojiteľa Surteesa v roku 1960, po ktorom mal aj priezvisko, sa dostal na dlhé tri roky do nemocnice. Žiadna šou teda bohužiaľ nepripadala do úvahy.
Návrat na scénu
Na kliniku ho poslala Surteesova dcéra, ktorá o podnikanie v cirkusovom svete nejavila príliš záujem.
Aký vzťah mala k samotnému Schlitziemu, nevieme, ale jej otec George Surtees údajne Schlitzieho miloval ako vlastného syna a staral sa o neho s láskou.
V nemocnici si tohto populárneho "pinheada" v neskoršom období všimol hltač mečov menom Bill "Frenchy" Unks.
Podľa jeho slov Schlitzie bez publika chradol a veľmi mu chýbalo. Na Frenchyho mal podľa všetkého pôsobiť veľmi deprimovaným a nešťastným dojmom, čo u Schlitzieho rozhodne nebolo zvykom.
S jeho pomocou sa teda Schlitziemu neskôr opäť podarilo dostať k cirkusovým vystúpeniam, ktoré sa pre neho skončili až 24. septembra 1971, kedy vždy dobre naladený miláčik obecenstva umiera.
I keď slávny, ale chudobný
V posledných rokoch žil Schlitzie prevažne v Los Angeles. Vystupoval však ako v Amerike, tak aj v zahraničí. Pravidelne sa s cirkusom presúval na Hawai či do Londýna.
Za svoju kariéru vystriedal cirkusy, ako napríklad Tom Mix Circus, The Clyde Beatty Circus, The Foley & Burke Carnival, The Ringling Bros. Circus, The Barnum & Bailey Circus a mnohé ďalšie.
Napriek svojej popularite nemal Schlitzie nikdy domov a dokonca na svojom vystupovaní ani nezbohatol. Preto musel byť po smrti pochovaný na neoznačenom mieste.
Vlastného hrobu, ktorý určil miesto jeho posledného odpočinku, sa dočkal až v roku 2007. Na ten sa mu postupom času poskladali jeho fanúšikovia.
O verejnom živote Schlitzieho sme si povedali mnohé, no bohužiaľ o jeho súkromí sa nezachovalo príliš veľa informácií.
Ak ale máme veriť osobám, ktoré mu boli za jeho relatívne dlhého života najbližšie, tento malý chlapík si vystúpenia mimoriadne užíval.
I keď nám jeho osud môže prísť ako trpký, v mysli dieťaťa, ktorým Schlitzie z inteligenčného hľadiska naozaj bol, zjavne prevažovali dojmy radosti.
Dúfajme teda, že sa pri smejúcom publiku netrápil, ale naopak si užíval pocitu, že môže svoje okolie výnimočne pobaviť.
