Cádiz, španielske mesto na konci Európy.
Je 31. júna 2018, 10:00 a my opúšťame náš posledný provizórny domov v Španielsku. Plán precestovať 45 dní sa stáva realitou a vydávame sa smerom k našej prvej zastávke- mestu Cádiz.
CÁDIZ
Údajne najstaršie mesto Európy, ktoré založili Feničania a preslávil Krištof Kolumbus. Vďaka námorníctvu kedysi prekvitalo, dnes jeho zašlú slávu pripomína krásna architektúra a výhľady na oceán.
Do mesta vstupujeme cez impozantný most (Puente de la Constitución), ktorý vedie ponad oceán a ponúka krásne výhľady. Naivne otváram svoj diár debilníček a snažím sa zapamätať si všetky jedlá, ktoré by som tu chcela vyskúšať a všetky pamiatky, ktoré by som chcela vidieť.
Pri vstupe do starého mesta mám zvláštny pocit, akoby som vstúpila do arabského Portugalska. Neviem to lepšie opísať. Tá chudoba pred ktorou nás domáci Španieli varovali na mňa vôbec nepôsobila tragicky a dokonca som ju ani špeciálne nepociťovala. Páčilo sa mi tam.
Hneď po zaparkovaní sme sa išli najesť. Mala som vyhliadnutú starú krčmičku, Taberna Casa Manteca, ktorá vyzerala autenticky a domácimi bola označovaná ako miesto, ktoré musíte ochutnať. Ako sme sa blížili k podniku, uvedomovali sme si, že okrem toho, že si pravdepodobne vôbec nesadneme, sa vlastne možno ani nenajeme. Vo vnútri maličkého interiéru kričia, sedia, stoja domáci a zopár turistov.
Zbadáme voľné miesto na "stojáka" pri bare a už ho okupujeme, spolu s dvomi domácimi Španielkami. Hovorím si nevadí, potlačíme sa... Vyťahujem diár a snažím sa nájsť zhodu medzi jedlami čo som si vypísala a jedlami na menu. Nič. Pýtam sa čašníka, máte ortiguillas (morský ježko)? Domáce sa mi smejú, čašník sa mi smeje tiež a vysvetľuje mi, že oni tu majú len tuniakov a mäso. Na prístavné, chudobné mesto mi to príde divné. . .
Tak objednávame:
Salmorejo con mojama- Studená polievka na spôsob gazpacha, zahustená chlebom a ozdobená mojamou, čo je sušená tuniaková sviečková existuje vôbec tuniaková sviečková???) a pokvapkaná olivovým olejom.
Chicharones - doslova to znamená škvarky a Cádiz je nimi preslávený. Nám sa dostalo mäso nakrájané na tenké plátky, podobne ako jamón.
Pimientos rellenos de atún- papričky plnené tuniakom, v paradajkovej krémovej omáčke.
Carillerras de cerdo- bravčové líčka robené na gulášový spôsob.
... A samozrejme vino de la casa (domáce víno). Španielky sa smejú, že je toho veľa. Začínajú mi liezť na nervy...
Okej, Španielky mali možno pravdu (hahahaa ta fotka, to je malá pomsta :D). Chytám vidličku a napichujem chicharones. Dostávam po ruke od čašníka, ktorý na mňa dvíha prst a robí no no no. Mám chuť zdvihnúť prst tiež, ale nie ukazovák. Domáce sa mi smejú a vysvetľujú mi, že tu sa je jamón a chicharónes zásadne rukami (ja sa v duchu smejem tiež, pretože v Španielsku si nikto ruky neumýva).
Napriek tomu že bravčové mäso nejem, musím povedať, že chicharones by som sa mohla natierať! Mali skvelú chuť, podobnú ako bôčik, len boli menej cesnakové a bez červenej papriky a nie tak mastné ak to je vôbec možné. Zvyšné jedlá boli tiež fajn, až na salmorejo, ktoré má podľa mňa chuť ako majonéza zmiešaná s kečupom a plnené papričky sa mi vďaka ťažkej stráviteľnosti pripomínali ešte celý deň.
Po obede sa vydávame do mesta. Držím si kabelku proklate blízko pri tele, pretože vraj sa tu kradne. Frajer mi zahlasuje, že by si dal churros. Môj žalúdok nechápe, Španielky by podľa mňa nechápali tiež. Ale nevadí, ide sa hľadať churros, ktorý podľa legendy, má pôvod práve v Cádize (rovnako ako v Barcelone, Marbelle, Maroku, Portugalsku atď. . . ).
Popri love churros (inak ide o výrobok podobný našim šiškám, s tým rozdielom, že churros sa namáča do čokolády) stíhame obehať celé staré mesto, ktoré je krásne, nie veľmi turistické a je v ňom strašný hic. . .
Pre fanúšikov histórie a architektúry odporúčam nevynechať Torre Tavira, Catedral de Santa Cruz, či Iglesia de Santiago, dá sa tam pomotať a popočúvať všetko o moreplavcoch a Kolumbusovi. My sme bohužiaľ turisti ktorí sa len napchávajú a kochajú sa výhľadmi a preto sme zamierili rovno na promenádu ku moru.
A poviem ti, to teda bola promenáda! Voňala za morom, podobne ako Chorvátsko. Intenzívne, slano, sladko (možno ti to príde smiešne, ale vôňa morí a oceánov nie je všade rovnaká). Hneď ako sa moje oko dotklo prvého veľkolepého výhľadu na oceán som sa do Cádizu zamilovala a chcela tu zostať žiť. Už len si nájsť nejakého vetrom ošľahaného námorníka a čakať na neho kým sa vráti zo zámorských ciest.
Ale nie som naivná a viem, že jediné čo by som si bola schopná v dnešnej dobe v Cádize nájsť je lenivý predavač churros, ktorý zdedil Churreriu po prarodičoch (rozumej výrobňu churrosiek) a zatvára ju od 13:00 až do 17:00 (áno viem, že sme v Španielsku a majú siestu, ale aj tak!!!) . Haha, tu máte odpoveď na otázku ktorú ste si určite nepokladali, jedol priateľ churros? Vtedy nie a či v inom meste, tak to sa nechajte prekvapiť :D....
Promenáda sa tiahla popri mestských plážach, ktoré boli plné domácich a bola na tam veľmi fajn atmosféra. Ja som sa najviac tešila starým Španielom, ktorí na nej hrali domino, karty a rybárčili som divná?. Išla odtiaľ skrátka pozitívna energia. Neskôr sme sa po nej dostali až k Parku Genoves, ktorý bol udržiavaný a ako stvorený na chillovanie.
Zhrnutie:
- Cádiz je nádherný, chcem sa tam vrátiť a ochutnať všetky jedlá, čo sú na mojom zozname!
- Štyri hodiny na spoznanie mesta nestačili. Avšak museli sme ísť ďalej.
- Stihli sme nachodiť 14km a opáliť sa autenticky podľa ruksaku a kabelky.
- Diera na trhu v podobe absencie churros medzi 13- tou a 17-tou hodinou.
- Nesľubuj vec churros, ktorú nemôžeš splniť!
- V kolesách zatiaľ máme 180km.
Ak ťa zaujíma, kde sa momentálne nachádzame, nehanbi sa a otvor si môj INSTAGRAM .
A my sa vidíme v . . .
(V najdepresívnejšom meste na svete, okrem Harmanca)...
. . . . HUELVE
Čaaao
Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].
Chceš vedieť, keď AkinimodHr pridá nový blog?
Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.