Spravodajský portál pre modernú generáciu, ktorá sa zaujíma o aktuálne dianie.
Zaujíma ťa aktuálne dianie? Správy z domova aj zo sveta nájdeš na spravodajskom webe. Čítaj reportáže, rozhovory aj komentáre z rôznych oblastí. Sleduj Refresher News, ak chceš byť v obraze.
Kliknutím na tlačidlo ťa presmerujeme na news.refresher.sk
5. augusta 2018, 20:48
Čas čítania 0:00
Michal Beňo

Turecko-kurdský konflikt: Najväčší národ na svete bez vlastného štátu, ktorý sa krvou a železom hlási o samostatnosť

ZAUJÍMAVOSTI BLÍZKY VÝCHOD HISTÓRIA VOJNY
Uložiť Uložené

Moderný konflikt plný krvi a bezprávia.

V nasledujúcich riadkoch si predstavíme svetom zabudnutý konflikt medzi tureckými vládnymi silami a ozbrojencami zo strany Kurdských pracujúcich, ktorý sa tiahne od roku 1978 až do dnešných dní.

Problém kurdskej menšiny má korene v rozpade Osmanskej ríše po skončení 1. svetovej vojny. Víťazné mocnosti na konferencii v Sèvres  iniciovali vznik niekoľkých nových národných štátov na Blízkom východe. Vzniklo tak nové Turecko a ďalšie nástupnícke krajiny. Hoci pojem "národné" v mnohých prípadoch predstavoval obyčajnú fikciu, väčšina týchto krajín, ktoré sa vtedy stali samostatnými štátnymi útvarmi prvýkrát v histórii, pretrvala v pôvodných hraniciach dodnes (napríklad Sýria). Signatári zmluvy zo Sèvres pôvodne skutočne počítali so vznikom samostatného Kurdistanu, lebo Kurdi mali (aj napriek značným jazykovým rozdielom) preukázateľné vedomie spoločného etnického základu a navyše obývali v podstate kompaktné územie vnútri zaniknutej Osmanskej ríše.

V novembri 1919 bola pod patronátom Dohody podpísaná zmluva medzi zástupcami Kurdov a Arménov o vzájomnom uznaní susediacich, ale z právneho hľadiska zatiaľ ešte neexistujúcich štátov. Turecko bolo zmluvne viazané zrieknuť sa nárokov na kurdské územia za predpokladu vzniku nového národného štátu v tomto priestore. Keď sa však vojskám vedeným Mustafom Kemalom (legendárny Atatürk - otec moderného Turecka) následne podarilo dobyť späť územia zaniknutej Osmanskej ríše, ktoré po vojne pripadli Grécku, Francúzsku a Taliansku, boli veľmoci nútené akceptovať novú situáciu. V júli 1923 bola vo švajčiarskom Lausanne podpísaná s Tureckom nová mierová zmluva, v ktorej však už o Kurdistane nebola jediná zmienka.

 

Turecko-kurdský konflikt: Najväčší národ na svete bez vlastného štátu, ktorý sa krvou a železom hlási o samostatnosť
Zdroj: pixabay.com, image by WikiImages

Dnes tvoria Kurdi v Tureckej republike nezanedbateľnú časť obyvateľstva. Podľa rôznych prameňov sa ich počet pohybuje medzi 10 až 22 percentami zo 70 miliónov, čo predstavuje národnostnú menšinu veľkostou približne porovnateľnú s počtom obyvateľov Českej republiky. Demografické štúdie navyše predpokladajú trvalý rast podielu Kurdov v populácii. Ich pôvodným domovom sú oblasti pozdĺž oboch strán tureckej hranice s Irakom, Iránom a Sýriou. Pomerne veľké množstvo Kurdov bolo v minulosti - mnohokrát násilne za účelom asimilácie - presťahovaných do veľkých miest na západe krajiny (Istanbul, Izmir, Ankara).

Odporúčané
Suka z Buchenwaldu: dekorácie si vyrábala z kože židovských väzňov, organizovala sexuálne orgie pre veliteľov tábora Suka z Buchenwaldu: dekorácie si vyrábala z kože židovských väzňov, organizovala sexuálne orgie pre veliteľov tábora 18. apríla 2024, 12:30

Od začiatku dvadsiatych rokov minulého storočia bolo súžitie Turkov s Kurdmi veľmi problematické. V roku 1924 vstúpil do platnosti zákaz používania kurdských krstných mien, verejné užívanie kurdského jazyka bolo trestané pokutou alebo dokonca väzením, príslušníci tureckej inteligencie "vedecky dokazovali", že slovo Kurd v skutočnosti označuje Turka žijúceho v riedko obývaných horských oblastiach, ktorý v dôsledku odlúčenia zabudol svoj materinský jazyk. Silnejúce represie mali za následok sériu kruto potlačených kurdských rebélií. Napríklad povstanie v rokoch 1936-1938 skončilo hromadným masakrom asi 40 000 kurdov.

Turecko-kurdský konflikt: Najväčší národ na svete bez vlastného štátu, ktorý sa krvou a železom hlási o samostatnosť
Zdroj: pixabay.com, image by OpenClipart-Vectors

V roku 1973 zverejnila skupina kurdských aktivistov deklaráciu, v ktorej sa domáhali uznania existencie kurdskej národnostnej menšiny, ktorá dovtedy v Turecku oficiálne neexistovala. V nasledujúcom roku sa tá istá skupina rozhodla započať politickú kampaň s cieľom zrovnoprávniť príslušníkov kurdskej populácie. Sympatizantmi nového hnutia boli predovšetkým nemajetní roľníci a príslušníci nekvalifikovanej pracovnej sily. Existencia nového hnutia neunikla pozornosti tureckých bezpečnostných zložiek, ktorým sa spočiatku darilo jeho činnosť paralyzovať.

Vodcom hnutia, ktoré sa vtedy nazývalo Revolucionári Kurdistanu, bol muž menom Abdullah Öcalan. Vo februári 1978 prebehol zakladajúci zjazd Strany pracujúcich Kurdistanu (PKK), na čele ktorej stál práve Öcalan. V priebehu nasledujúcich rokov dochádzalo v oblastiach obývaných kurdskou populáciou k ozbrojeným stretom medzi PKK a vládnymi sílami. Majitelia poľnohospodárskej pôdy (bez ohľadu na etnickú príslušnosť) si uvedomovali nebezpečenstvo plynúce zo zjavne marxistickej orientácie hnutia a aktívne spolupracovali pri operáciách vládnych síl smerujúcich k jeho potlačeniu.

Odporúčané
Fascinujúci príbeh modrej rodiny Fugateovcov: modrá koža sa dedila niekoľko generácií, v Kentucky ich považovali za dôkaz diabla Fascinujúci príbeh modrej rodiny Fugateovcov: modrá koža sa dedila niekoľko generácií, v Kentucky ich považovali za dôkaz diabla 13. apríla 2024, 9:30

Situácia sa ešte viac vyostrila na jeseň roku 1980, kedy Öcalan ušiel do exilu v sýrskom Damasku, odkiaľ stranu a jej ozbrojenú zložku riadil na diaľku. V libanonskom údolí Bika bol pod dohľadom sýrskej armády zriadený výcvikový tábor kurdských bojovníkov, z ktorých mnohí sa zúčastnili vojny s Izraelom v roku 1982. Turecká vláda sa snažila predovšetkým zabrániť tomu, aby si PKK vybudovala zázemie v ťažko kontrolovateľných vidieckych oblastiach. Preto sa finančne podieľala na vyzbrojení tzv. dedinských gárd zložených z lojálnych Kurdov, ktorým udelila rozsiahle právomoci zasahovať proti skutočným, no i domnelým členom PKK.

Turecko-kurdský konflikt: Najväčší národ na svete bez vlastného štátu, ktorý sa krvou a železom hlási o samostatnosť
Zdroj: wikimedia.com, photo by Kurdishstruggle

Öcalanovi rebeli zas na oplátku nemilosrdne masakrovali celé rodiny príslušníkov týchto polovojenských oddielov. Mnoho obyvateľov tureckého pohraničia sa tak ocitlo pod tlakom znepriatelených strán a v záujme prežitia sa rozhodlo opustiť nebezpečné oblasti. Stávalo sa, že boli vyvraždené celé dediny, ktorých obyvatelia boli obviňovaní zo spolupráce s jednou z bojujúcich frakcií. Okrem toho vláda organizovala rozsiahle deportácie Kurdov na západ krajiny s úmyslom presídliť ich tak, aby splynuli s dominantnou tureckou väčšinou. Kvôli týmto zásahom bolo zničených alebo úplne opustených viac ako 3000 dedín.

V novembri 1998 bol vodca PKK Abdullah Öcalan v dôsledku tureckej diplomatickej iniciatívy vyhostený zo Sýrie. Podarilo sa mu však utiecť do Moskvy, odkiaľ odletel do Talianska. Na rímskom letisku Fiumicino bol síce bezprostredne po pristátí zatknutý, ale čoskoro opäť prepustený, pretože talianske zákony neumožňujú vydanie žiadateľa o politický azyl do krajiny, v ktorej čelí hrozbe trestu smrti.

Odporúčané
Podpätky, legíny či tangáče. Toto sú ikony ženského šatníka, ktoré pôvodne vznikli pre mužov Podpätky, legíny či tangáče. Toto sú ikony ženského šatníka, ktoré pôvodne vznikli pre mužov 9. apríla 2024, 14:30

V polovici januára 1999 teda Öcalan opustil Taliansko a po krátkom pobyte v Rusku priletel do Atén. Bol mu odopretý vstup do Grécka, a preto odletel do Nairobi v Keni. Tam bol zadržaný a za doteraz nie úplne jasných okolností eskortovaný do Turecka, kde bol uväznený a už v júni toho istého roku odsúdený na trest smrti, ktorý mu bol neskôr zmiernený na doživotie. Trest si odpykáva vo väznici na ostrove Imrali v Marmarskom mori.

Turecko-kurdský konflikt: Najväčší národ na svete bez vlastného štátu, ktorý sa krvou a železom hlási o samostatnosť
Zdroj: wikimedia.com, photo by Halil Uysal and Herrn

V septembri 1999 vyhlásila PKK ďalšie (následne mnohkorát vypovedané) prímerie. Všetci príslušníci jej ozbrojených zložiek odišli do hôr na severe Iraku. Vo februári 2000 vyhlásila PKK koniec ozbrojeného boja ako spôsobu na presadenie svojich cieľov. Miesto toho začala využívať výhradne politické metódy.

V apríli 2002 sa názov strany zmenil na KADEK, neskôr na KONGRA-GEL. Vzhľadom k tomu, že turecká vláda po predchádzajúcich skúsenostiach s PKK odmietla s KONGRA-GEL konať, organizácia sa vrátila k pôvodnému partizánskemu spôsobu boja a v roku 2005 aj k pôvodnému názvu PKK. V tom istom roku vyletel do povetria mikrobus v prímorskom turistickom stredisku Kusadasi na pobreží Egejského mora. Vo vozidle bolo zabitých päť nevinných civilistov a ďalších štrnásť sa zranilo. PKK sa síce k atentátu neprihlásila, avšak bola najpravdepodobnejším z podozrivých.

V lete 2006 sa rozbehla teroristická kampaň radikálnej odnože KONGRA-GEL nazývanej Sokoli slobody Kurdistanu (TAK). Dňa 25. augusta explodovali dve nálože v budove banky v meste Adana, o dva dni neskôr sa stala cieľom bombového atentátu škola v Istanbule, 28. augusta explodovali tri nálože v prázdninovom letovisku Marmaris a ďalšia bomba vybuchla aj v meste Antalya.

Domov
Zdieľať
Diskusia