Téma, ktorá by pre svoju závažnosť nemala byť v spoločnosti tabu.
Samovražda – slovo, ktoré u väčšiny ľudí vyvoláva strach a beznádej. Definovať samotný pojem samovražda nie je také ľahké, ako sa na prvý pohľad môže zdať. V literatúre sa stretneme s desiatkami rôznych formulácií. Rakúsky psychiater a neurológ Erwin Stengel ju definoval takto: „Suicidálne jednanie je zámerný a sebapoškodzujúci akt, pri ktorom si osoba, ktorá sa ho dopúšťa, nemôže byt istá, či ho prežije.“ Odkiaľ sa však v ľuďoch berie motivácia k jej pokusu, resp. dokonaniu? Aké udalosti v živote jednotlivca musia predchádzať, aby sa pre takýto čin rozhodol? Je samovražda novodobým fenoménom alebo jestvuje v ľudskej populácii už tisícky rokov? Aké skupiny ľudí sú z pohľadu suicidálneho správania najrizikovejšie? Na tieto a ďalšie otázky sa budem snažiť odpovedať v nasledujúcom texte.
História samovražedného správania
Fenomén autoagresívneho správania sprevádza ľudstvo už od nepamäti. Jeho vnímanie sa národ od národu líšilo, napríklad u Vikingov a Keltov bola samovražda bežným spôsobom smrti, keďže prirodzenú smrť považovali za potupnú. Naopak, za čestnú a hrdú pokladali smrť na bojiskách, no starí muži už do bojov nemohli, a tak často skákali z útesov. Iné národy ju naopak striktne odmietali. Samovražda v antickom Grécku a Ríme sa do určitej miery akceptovala a hodnotila sa dokonca ako hrdinstvo, napr. ak bolo jej dôvodom uniknúť pred zajatím. S príchodom náboženstiev sa však pohľad na samovražedné konanie radikálne zmenil. Proti suicidálnemu správaniu bojovali učením o posmrtnom živote, zatratení a následnom utrpení. Kresťanstvo dodnes vníma samovraždu ako ťažký hriech.
Nanešťastie nás tento fenomén ani po tisíckach rokov neopustil a dnes sa suicidálnym správaním zaoberajú tak lekári a psychológovia, ako aj filozofi, sociológovia a právnici. Jeho ničivá sila nepôsobí len na človeka rozhodnutého spáchať samovraždu, ale samozrejme aj na jeho rodinu, kamarátov a známych, ktorí sa často po takomto incidente pýtajú otázku „Prečo?“. Odpoveď sa však v mnohých prípadoch nikdy nedostaví. Absencia akýchkoľvek záverov tak následne vedie k prehlbovaniu výčitiek svedomia. Žiaľ a smútok, ktorý sa následne u rodiny dostaví, môže byť taktiež veľmi nebezpečný.
Výskyt vo svete
Ktoré kúty sveta sú na tom z pohľadu výskytu samovrážd najhoršie a kde je naopak ich prítomnosť veľmi vzácna? Na začiatok treba podotknúť, že grafy sa značne odlišujú, čo je spôsobené najmä dvomi rovinami, ktoré táto problematika ponúka. Hovoríme o pokuse a dokonanej samovražde. Rozličné čísla vznikajú aj v závislosti od toho, či pozeráme na mužské, ženské alebo zmiešané údaje, prípadne či zozbierané dáta ukazujú čísla v rámci jedného roku alebo ide o dlhšie časové obdobie.
Ak sa teda pozrieme na výskyt v rámci dlhého časového obdobia, konkrétne od roku 1985 – 2017, je prvá desiatka nasledovná. Grónsko, Litva, Guyana, Južná Kórea, Kazachstan, Slovinsko, Srí Lanka, Maďarsko, Ukrajina, Lotyšsko. Rozdiel medzi prvým Grónskom a druhou Litvou je pritom markantný. Na 100 000 obyvateľov zomrelo v roku 2011 vlastným pričinením v Grónsku až 83,0 ľudí (v Litve 36,7). Aby sme chápali závažnosť situácie v daných krajinách, u nás sa počet ľudí pohybuje v priemere okolo 10. Vysoké čísla vykazujú aj iné postsovietske krajiny (Bielorusko, Moldavsko, Srbsko), no napríklad aj také Japonsko (16,8 ľudí). Naopak, dlhodobo najmenšiu „tradíciu“ majú v štátoch, kde prevláda islam (Egypt, Sýria, Kuvajt, Filipíny, Jordánsko).
Formy samovražedného správania
Nápad – Otázka, čo sa s človekom stane po smrti, si aspoň raz položil každý. Podobné fantazírovanie patrí zväčšia k pubertálnemu veku, ktoré je búrlivým životným obdobím azda pre každého. Čo by bolo, ak by som nebol? Ako by na moju smrť reagovala rodina, priatelia, učitelia a nepriatelia? Ako by vyzeral môj pohreb? Bežné otázky, ktoré nie sú rozhodne znakom žiadnej psychickej poruchy alebo samovražedných sklonov. Takže ak sa vaša myseľ niekedy uberala týmto smerom, môžete byť pokojní, ste úplne normálni.
Myšlienka – Od nekonkrétneho fantazírovania nad vlastným nebytím sa však môže človek dopracovať až k reálnejším kontúram svojej vlastnej neprítomnosti/smrti. Práve od konkrétnosti jednotlivých myšlienok a času, ktorý dotyčný trávi nad premýšľaním o vlastnej smrti, závisí závažnosť jeho suicidálnych myšlienok. Teda ak premýšľa nad konkrétnym spôsobom či miestom, kde by takýto čin vykonal, normálnosť začína pomaly ustupovať.
Tendencia – Suicidálne tendencie značia veľkú časovú angažovanosť, ktorú dotyčný obetuje príprave na vlastnú smrť. Začína si zháňať prostriedky na realizáciu tohto činu (lano, lieky, zbraň). Rieši právne a formálne veci (dedičstvo, poistky). Môže písať list na rozlúčku.
Pokus – Rozdiel medzi suicidálnym pokusom a dokonaným suicidiom je zrejmý (suicidálny pokus nekončí smrťou suicidenta). Rozdielov je však oveľa viac, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Viac samovražedných pokusov sa vyskytuje u žien, zatiaľ čo u mužov je to dokonaná samovražda, s čím súvisí aj fakt, že muži si vyberajú prevažne tzv. tvrdé metódy autoagresie (smrť zastrelením, obesením a pod.), zatiaľ čo ženy volia skôr otravu liekmi alebo podrezanie zápästia. Pokusy sa väčšinou vyskytujú v prvej polovici života, sú málo premyslené až afektívne. Dokonaná samovražda v druhej polovici života, pričom je prevažne dlhodobo plánovaná. Za pokusom stoja v mnohých prípadoch problémy v interpersonálnych vzťahoch. Za dokonanou samovraždou sa zasa skrývajú problémy intrapsychického charakteru (afektívne poruchy, psychózy). Posledným štádiom je suicidium, ktoré končí smrťou.
Dôvody samovražedného správania
Ako som už načrtol v odseku vyššie, dôvodov takéhoto správania je celý rad. Pod motívom suicidálneho správania rozumieme jedincove pravdepodobné príčiny k samovražednému aktu (napr. depresia, rozvod, práve zistené ochorenie, poníženie, vina, strata). O motívoch a príčinách dokonaných samovrážd sa môžeme skôr dohadovať, ako ich s úplnou presnosťou určiť. Najčastejším prostriedkom používaným k ich odhaleniu bývajú zväčša listy na rozlúčku a ich analýza alebo vyjadrenia pozostalých.
U suicidálnych pokusoch je situácia trochu jednoduchšia, keďže motívy, ktoré jedinca k pokusu o samovraždu viedli, môžeme následne prediskutovať. Avšak ani tu si nemôžeme byť istí ich presnosťou, pretože ani jedinec sám si nemusí všetky dôvody uvedomovať. Často zmieňovaným motívom býva tzv. posledná kvapka alebo tzv. provokujúci, bezprostredný faktor, ktorý predchádzal suicidálnemu jednaniu a ktorý je v mnohých prípadoch iba jeho spúšťačom v už rozvinutom suicidálnom procese.
Tento článok má len informačný charakter. Pri akýchkoľvek osobných problémoch sa neváhajte zdôveriť rodine, priateľom či vyhľadať pomoc odborníka.
